Dejiny Grécka

Dejiny Grécka sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín. Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred Kr., ale už v 7. tisícročí existovali na gréckom území prvé neolitické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne Kréta, kde sa tamojšia Minojská civilizácia už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, Mykénska kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako temné obdobie. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. Dóri.

Bitka pri Termopylách

K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s gréckou kolonizáciou a vývojom antickej gréckej polis. Grécko v čase archaického a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas grécko-perzských vojen uchrániť svoju samostatnosť voči Perzskej ríši Achaimenovcov. Následné vojny medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi Spartou a Aténami) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka macedónskym kráľom Filipom II. Jeho synovi Alexandrovi sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až Indus. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste Babylone a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – diadochovia. Nastáva helenistické obdobie, v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.

V 2. storočí pred Kr. sa Grécko stáva súčasťou Rímskej ríše, ale gréčtina naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – Západorímsku a Východorímsku. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku 1453, keď jej hlavné mesto Konštantínopol dobyli vojská Osmanskej ríše. Po ovládnutí väčšiny Grécka Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do Levanty, Egypta, severnej Afriky, Arábie, zvyšku Balkánu a časti Maďarska. Centrom umenia sa stala Kréta a Iónske ostrovy, pretože sa nachádzali pod benátskou správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú fanarioti, konštantinopolskí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie gréckeho národa.

Eleftherios Venizelos, jeden z najvýznamnejších politikov moderného Grécka

V 18. storočí dochádza k novému rozvoju gréckej kultúry, takzvanému národnému obrodeniu. Gréčtina sa stáva dorozumievacím jazykom v niektorých častiach Balkánu, hlavne v Albánsku a medzi južnobalkánskymi etnikami ako Albánci, Arvaniti, Arumuni a Bulhari (medzi nimi aj tzv. Grécki Slovania a slovanskí Macedónci z dnešného Severného Macedónska). Gréčtina slúžila ako dorozumievací jazyk aj medzi negréckymi obyvateľmi Malej Ázie, používali ju hlavne Arméni, Židia a niektorí Turci. S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom sa stupňovala nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou, vedúca až k otvorenému povstaniu. O toto povstanie sa zaslúžila predovšetkým tajná spoločnosť Filiki Eteria. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Nasleduje éra moderného gréckeho štátu, zahŕňajúceho Peloponéz, Ruméliu a niektoré ostrovy v Egejskom mori. Po väčšinu 19. storočia bolo Grécko štátnym zriadením monarchiou. Vystriedali sa tu dve dynastie – Wittelsbachovci a Oldenburgovci. Grécke kráľovstvo sa dočkalo v balkánskych vojnách značných územných ziskov – pod grécku vládu sa dostala Makedónia, Epirus, Trácia a Kréta, ešte predtým aj Tesália. Počas prvej svetovej vojny bojovalo Grécko na strane Trojdohody. V medzivojnovom období sa načas ustanovila republika, tá ale bola v 30. rokoch nahradená znova kráľovstvom s autoritatívnym režimom. Za 2. svetovej vojny bolo Grécko okupované armádami Tretej ríše a jej spojencami. Postupne proti okupantom rástol odpor, ktorý vyústil do sformovania povstaleckej armády. Postup boja za oslobodenie ale komplikovali spory hlavne medzi komunistickými a pravicovými partizánmi. Po stiahnutí nemeckých vojsk tieto konflikty ďalej pokračovali a vyvrcholili až v občianskej vojne, ktorá skončila víťazstvom priaznivcov pravicového rojalistického režimu. Vláda v päťdesiatych a polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia nemala demokratický charakter. Cez liberalizačné pokusy sa demokraciu naplno presadiť nepodarilo, navyše všetky reformy boli zvrátené roku 1967 pučom niekoľkých dôstojníkov, ktorý vyústil do nastolenia nového autokratického režimu známeho ako vláda gréckych plukovníkov či vojenská junta. V dôsledku narastania hospodárskych problémov a zahraničných politických neúspechov bol vojenský režim zvrhnutý a nastolená demokratická vláda. Počas demokratizačného vývoja vznikli dve významné grécke strany: Nová demokracia (Grécko) a PASOK, ktoré sú dodnes v Grécku vedúcimi politickými silami.

Grécko v období neolitu a doby bronzovej

Zlatá nádoba pochádzajúca z obdobia okolo roku 2200 pred Kr.

Prvé osady

Prvé neolitické osady sa v Grécku objavujú už v 7. tisícročí. Ich obyvatelia sa živili chovom oviec, prasiat a kôz, pestovali taktiež obilie, čo je dokázané nálezmi kamenných cepov. Počas nasledujúcich dvoch tisícročí do Grécka prenikajú z Predného východu nové technológie a objavy, napríklad hlinené nádoby či tkáčske závažia. Objavujú sa taktiež sošky zvierat a ženských postav znázorňujúcich bohyňu plodnosti.
Medzi významné osady tejto epochy patrili dnešné Sesklo a Dimini nachádzajúce sa v Tesálii a neskôr Knóssos na Kréte.

Doba bronzová prebiehala počas 3. a 2. tisícročia pred Kr.. Začala na začiatku 3. tisícročia na Kykladách, ktoré ťažili z výhodných prírodných podmienok. Keramika bola v tejto dobe vyrábaná bez hrnčiarskeho kruhu, sošky z tohoto obdobia začínajú byť realistickejšie, odpadá pôvodné zveličovanie sexuálnych znakov. Samotná keramika bola zdobená špirálami či kruhmi. Kultúra vtedajšieho pevninského Grécka sa označuje ako heladská, na kykladských ostrovoch kykladská. Obyvateľstvo na pevnine neskôr Gréci nazvali Pelasgovia. Išlo o predgrécke obyvateľstvo neindoeurópskeho stredomorského pôvodu, ktoré tu sídlilo už od neolitu, dnes sa však nevie, akým jazykom hovorilo, prípadne či šlo o viac jazykových skupín. Samotná heladská kultúra bola veľmi vyspelá, preberala vplyvy z Orientu a udržiavala s ním aj obchodné styky. Prvýkrát vzniká v Grécku monumentálna architektúra a silno opevnené sídla. Najvýznamnejšie mestá tejto doby boli Tiryns, Lerna a ostrov Aigina.

Do pevninského Grécka začínajú prenikať prví Gréci začiatkom 2. tisícročia.

Minojská kultúra

Zvyšky paláca v Knóssose

Krétska Mínojská civilizácia udržovala obchodné styky s Egyptom už v dobe bronzovej. Tie taktiež ovplyvnili ďalší kultúrny vývoj ostrova. Minojci pochádzali pravdepodobne z Malej Ázie. Na Kréte sa, podobne ako v ďalších krajinách na východe, vytvoril typ palácového hospodárstva, kde bolo sídlo panovníka administratívnym a ekonomickým centrom rozsiahlejšej oblasti. Na rozdiel od ostatných palácov Predného východu neboli tieto sídla opevnené. Miesto toho stály paláce ďalej od mora, čo malo zabrániť náhlemu nepriateľskému útoku.

Na Kréte sa počas mínojského obdobia používalo niekoľko druhov písma:

• piktografické, používané na pečatidlách, tabuľkách a nádobách
• lineárne písmo A, ktoré už malo slabičný charakter
• lineárne písmo B, používané po ovládnutí Kréty achájskymi kmeňmi

Od počiatku 2. tisícročia pred Kr. pribieha na Kréte výstavba veľkých palácov (Knóssos, Faistos, Malia). V 17. storočí pred Kr. postihlo Krétu zemetrasenie. Paláce na ostrove však boli čoskoro obnovené. V rámci Mínojskej kultúry zastával významné postavenie hlavne palác Knóssos. Nie je jasné, ako táto civilizácia zanikla, pravdepodobne po nejakej prírodnej katastrofe, či prerušení obchodných kontaktov. Výbuch sopky na ostrove Santorín nespôsobil pád kultúry, pretože sa zistilo, že počas jej výbuchu už bola minojská civilizácia v úpadku. Zničené panovnícke sídla ovládli pevninskí mykénski Gréci. Po obsadení ostrova sa krétska kultúra začína postupne meniť; vo výrobe zbraní a hrnčiarstve prevládajú rysy vtedajšieho pevninského Grécka. Ujíma sa taktiež nový typ zápisu – lineárne písmo B, pomocou ktorého je už zachytená mykénska gréčtina. Do akej miery ovládali mykénski Gréci Krétu sa s istotou nevie, keďže sa genetickou analýzou zistilo, že pochované elity v hroboch pevninského spôsobu sú miestneho krétskeho pôvodu a nie Gréci.

Mykénske obdobie (1600 – 1200 pred Kr.)

Kráľovské hrobky v Mykénach

Na začiatku 2. tisícročia prichádzajú zo severu prvé indoeurópske kmene, ktoré sa označujú ako Achájci (alebo achájski Gréci). Vytvárajú prvé vyspelé osady v strednom Grécku (Orchomenos, Téby, Atény) a na Peloponéze (Mykény, Argos, Tiryns, Pylos, Sparta, Asini a Merbaka). Vznikajú z nich prvé štáty, ktoré svojím sociálnym vývojom, organizáciou výroby a sociálnymi vzťahmi viac pripomínajú vyspelé civilizácie na Blízkom východe. Pre potreby riadenia hospodárstva a sociálnych vzťahov používajú ako prví na európskej pevnine písmo – najprv piktografické, neskôr lineárne písmo A a lineárne písmo B, ktoré v roku 1952 rozlúštili Angličania Michael Ventris a John Chadwick. Zároveň dokázali, že mykénski Gréci už patrili k indoeurópskym kmeňom a ich rečou bola najstaršia forma gréčtiny.

Mykénske sídla boli väčšinou mohutné a viacnásobne opevnené, položené na výšinách, obklopené tzv. kyklopskými hradbami (Tiryns, Mykény) so silne opevneným vstupom (Levia brána v Mykénach). Mesto sa skladalo z opevneného paláca panovníka na vrchole a opevneným osídlením pod ním. V polovici 15. storočia (tradične okolo roku 1450 pred Kr.) mykénski Gréci pravdepodobne ovládli aj Krétu, kde kontrolovali centrá vyspelej minojskej (negréckej) civilizácie.

Heinrich Schliemann v roku 1876 objavil v Mykénach šachtový hrob, ktoré mylne pripisoval mykénskemu mytologickému kráľovi Agamemnónovi. Inou formou pochovávania boli kopulové hroby (tolos), takisto mylne označované ako Atreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica a pod.

V mykénskej dobe sa mohol odohrať literárne známy konflikt, označovaný ako trójska vojna, opísaný predovšetkým v Homérovej Iliade. Archeologicky však takáto vojna nie je v Tróji vôbec doložená; je teda možné, že Homér pospájal mnoho vnútroanatólskych vojen do jednej udalosti, pričom sem zapojil aj mykénskych Grékov. V minulosti sa predpokladalo, že mykénsku kultúru rozvrátil nájazd Dórov. Zistilo sa však, že mykénska kultúra bola v rozvrate už predtým, pravdepodobne vnútornými konfliktmi medzi jednotlivými štátmi, prírodnými katastrofami a prerušením obchodu. Na prelome 13. a 12. storočia pred Kr. prenikali do Grécka posledné grécke kmene – Dóri, ktorí len dovŕšili zničenie tzv. submykénskej postpalácovej kultúry. Časť obyvateľstva sa vysťahovala z Grécka do Malej Ázie, iní sa usadili na ostrove Cyprus, ktorý je od tej doby gréckym. Časť Achájcov ostala v Grécku a utiahla sa do hôr; takýmto príkladom boli aj Achájci žijúci na severovýchode Peloponézu v Arkádii a na severe Peloponézu v Acháji. Časť obyvateľstva, predovšetkým v Strednom Grécku sa udržala vo svojich pôvodných sídlach a uchovala si kontinuitu medzi mykénskou a post mykénskou civilizáciou. Takýto prípad bola aj Atika, či ostrov Eubója, ktoré boli osídlené Iónmi. Usudzuje sa z toho, že Ióni sa od Achájcov vyčlenili až po páde Mykénskej kultúry, prípadne, že na týchto územiach žili už v mykénskej dobe. Pôvod Iónov je nejasný a to isté platí aj o Aioloch. Dóri sídlili v čase mykénskej kultúry v dnešnom severnom Grécku a pravdepodobne sem prišli z Podunajska. Po páde mykénskej civilizácie sa časť z nich vybrala osídliť juh Grécka, iní ostali na severe a stali sa základom neskorších Macedóncov a Epirótov.

Grécko v staroveku

Temné obdobie (1200 – 800 pred Kr.)

Amfora zdobená geometrickými vzormi pochádzajúca z 8. storočia pred Kr.

Homérske obdobie znamená koniec rozsídľovania gréckych kmeňov v Grécku. Na severe sa usadili Macedónci a epirótske kmene, v Tesálii a Boiótii Aiolovia a Dóri, v Atike Ióni, na Peloponéze a na Kréte Dóri. Gréci osídlili aj ostrovy: Kykladské ostrovy osídlili hlavne Ióni, Dodekanézy Dóri, ostrov Lesbos Aiolovia. Grécke kmene sa usadili aj na západnej strane Malej Ázie; na severe žili Aiolovia, na juhu Dóri a najväčšiu časť, v strede, obývali Ióni, preto sa tento kraj volá Iónia. Genetickou analýzou Grékov sa však zistilo, že tu v oveľa väčšej miere prebiehala helenizácia domáceho obyvateľstva, ako masová migrácia Grékov.^{[chýba zdroj]}

Táto éra sa nazýva aj temné obdobie, pretože Gréci v tomto čase nepoužívali písmo, nepotrebovali ho. Obyvateľstvo sídlilo v menších alebo väčších dedinách (choria), centrom dediny bol dom náčelníka – basilea dediny. Slobodní obyvatelia mali svoje hospodárstva (oikos), na ktorých pracovali spolu so svojou rodinou (oikogenneia), prípadne aj s otrokmi (duloi). Otroctvo však nebolo príliš rozšírené, otroci pracovali predovšetkým ako sluhovia okolo domu. Súčasťou hospodárskej jednotky boli všetci členovia rodiny (otec-pater, manželka-meter, deti-paideia) a čeľaď.

Hospodárske a sociálne vzťahy

O základných sociálnych a hospodárskych vzťahoch sa dozvedáme predovšetkým z Homérovej Odysey, ktorá opisuje blúdenie hrdinu Odysea po skončení trójskej vojny a jeho návrat na rodnú Ithaku. Jeho syn ho hľadá u jednotlivých druhov, ktorí s Odyseom bojovali pri Tróji a tak Homér opisuje vtedajšie pomery, ktoré sa už čiastočne odlišujú od mykénskeho obdobia. Preto sa toto obdobie nazýva aj ako homérske obdobie.

Základnou surovinou pre výrobu zbraní a poľnohospodárskych nástrojov už nie je bronz, ale železo. Jeho výroba sa do Grécka rozšírila pravdepodobne z Malej Ázie, kde okolo roku 1200 pred Kr. zanikla Chetitská ríša. Chetiti už poznali výrobu železa v 17. storočí pred Kr., ale štát kontroloval vývoz suroviny a výrobkov vyrobených zo železa, preto sa znalosti mohli rozšíriť až po zániku ríše.

Jednotlivé rodiny a dediny boli samozásobiteľné (autarktné) – vyrábali si všetky potraviny, potrebné náradie, keramiku, odevy. Preto bola remeselná výroba na pomerne nízkej úrovni. Len v niektorých častiach Grécka sa udržala kontinuita výroby kvalitnej keramiky, ktorá nadväzovala na mykénske obdobie (Korint, Atény).

Obchod bol na minimálnej úrovni, obchodovalo sa predovšetkým s luxusnými výrobkami.

Spoločnosť riadili miestni basileovia (králi), ktorých moc ku koncu obdobia začala obmedzovať rodová aristokracia. Tá sa postupne začala zmocňovať pôdy a vytláčala drobných roľníkov.

Ku koncu obdobia sa zvyšuje poľnohospodárska produkcia a rastie počet obyvateľstva. Skvalitňuje sa výroba keramiky, v celom Grécku sa rozširuje spoločná, tzv. geometrická výzdoba. Jej základ tvoria rôzne geometrické ornamenty a vzory (kruhy, šrafované kruhy, trojuholníky, meander), preto sa tomuto obdobiu hovorí aj geometrické obdobie.

O sociálnych a hospodárskych zmenách ku koncu homérskeho obdobia píše predovšetkým bojótsky básnik Hesiodos, ktorého vlastný brat pripravil o podiel na dedičstve. Vo svojom diele Práce a dni (Erga kai hemerai) opisuje svoj osud a vývoj v Grécku na konci homérskeho obdobia.

Homérske obdobie pripravilo základ pre prudko sa rozvíjajúce archaické obdobie.

Archaické obdobie (800 – 600 pred Kr.)

Archaické obdobie gréckych dejín prebiehalo v znamení prudkého rozvoja poľnohospodárskej výroby, remesiel a obchodu.

Rodová aristokracia sa zmocňuje väčšiny poľnohospodárskej pôdy a prechádza na pestovanie výnosnejších, ale výrobne náročnejších plodín: viniča, olivových stromov. V rôznych častiach Grécka má rôzne pomenovanie. V Aténach sa nazývali eupatridai (tí, ktorí majú ctihodných rodičov), v Tesálii hippobotoi (tí, ktorí vlastnia stáda koní; Tesália bola známa svojimi koňmi). Pretože rodová aristokracia vlastnila pôdu, postupne zlikvidovala vládu basileov a nastolila svoju vládu. Ovládla jednotlivé úrady (v Aténach napr. úrad archónov, areopág), ostatné sociálne vrstvy mali sťažený prístup k politickej moci.

Prudké zmeny v poľnohospodárstve, remesle a obchode sa odrazili aj v zmenách v politickom a sociálnom živote najvyspelejších oblastí Grécka. Toto obdobie je charakterizované vznikom gréckych mestských štátov (poleis), veľkou gréckou kolonizáciou a ranou gréckou tyranidou. Zároveň s kolonizáciou sa opätovne obnovujú obchodné kontakty s vyspelými orientálnymi civilizáciami, od ktorých Gréci preberali rôzne vplyvy, a ktorých miešaním vznikla klasická grécka kultúra. Od východných civilizácii (Egypťania, Anatólci, Feničania) prebrali Gréci materiálnu kultúru (architektúra, výzdobné prvky, písmo).

Vznik gréckych mestských štátov

V archaickom období sa väčšina obyvateľstva koncentruje v centrálnych dedinách (choria), ktoré sa zlučujú do tzv. domových združení (gr. synoikismoi) a vytvárajú mestské štáty (gr. polis, mn. č. poleis). Mesto poskytuje obyvateľom ochranu (hradby), priestor pre rozvoj remeselnej výroby, kultúrne a náboženské vyžitie.

Najpodstatnejšou zmenou však je, že sa vytvára pojem občianskych práv a povedomie občianskeho kolektívu. Držitelia občianskych práv (len muži!) sa oddeľujú od tých, ktorí ich nemajú. Medzi základné občianske práva patrilo: vlastníctvo pôdy, ochrana majetku a života, právo voliť a byť volený do úradov (postupne sa vyvíjalo od timokratickej ústavy až k demokracii) a právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, právo uzatvárať plnoprávne manželstvá a len deti z takýchto manželstiev mali právo dediť pôdu, právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku a mať účasť na náboženských kultoch.

Občianske práva nemali ženy, deti (až po dovŕšení určitej vekovej hranice – v Aténach po dovŕšení 18 rokov a splnení si vojenskej povinnosti, v Sparte až po dovŕšení 30 rokov), cudzinci (xenoi) a otroci (douloi).

Grécke mestské štáty boli rozlohou pomerne malé, a takisto nemali veľa občanov (v Sparte bolo najviac 10 000 plnoprávnych občanov, v Aténach v čase najväčšieho rozsahu demokracie asi 40 000 občanov).

Veľká grécka kolonizácia

Grécke osady (červeno) počas 8. až 4. storočia pr. Kr.

Aj v súčasnom Grécku je pomerne málo úrodnej pôdy – odhaduje sa, že len asi 20 % územia je vhodných na poľnohospodársku výrobu. Aj v starovekom Grécku sa od 8. storočia pred Kr. začína prejavovať nedostatok pôdy (gr. stenochoria). Pretože jej vlastníctvo patrilo k najzákladnejším právam občanov gréckych mestských štátov a pretože rodová aristokracia ovládala väčšinu pôdy, Gréci začali veľmi skoro osídľovať bližšie i vzdialenejšie oblasti.

Okrem toho bol v starovekom Grécku nedostatok surovín (najmä kovov – meď, cín, železo). Rozvoj remeselnej výroby spôsoboval prebytok remeselných výrobkov na trhu, preto museli Gréci hľadať nové odbytiská. V dôsledku politických bojov v gréckych mestských štátov (pozri kapitolu raná grécka tyrania) sa porazená skupina občanov obyčajne vysťahovala a založila novú kolóniu.

Počas veľkej kolonizácie Gréci osídlili:

• západné pobrežie Malej Ázie (najvýznamnejšie kolónie a mestá: Milétos, Halikarnassos, Efez, Smyrna, Abydos);
• severné pobrežie Egejského mora (Amfipolis, Olynthos, Poteidaia);
• celé pobrežie Čierneho mora (Gréci ho nazývali Pontos Euxeinos – Pohostinné more), kde vznikli významné kolónie napr. Trapezus, Sinopé, Rize, Atény, Tripolis, Theodosia, Odessos, Pantikapaion, Sebastopolis, Mesembria
• územie južnej Itálie (Neapolis, Krotón, Sybaris, Rhégion, Velia, Poseidónia) a východnej časti Sicílie (Syrakúzy, Gela, Akragas), Zanklé, Tauromenion. V celej oblasti južnej Itálie a Sicílie bolo toľko gréckych osád, že sa táto oblasť nazývala Megalé Hellás (Veľké Grécko).
• dnešné Azúrové pobrežie Španielska a Francúzska. Vznikla tu napr. osada Emporion, Massalia, Nikaia.

Novozaložené kolónie (grécky sa nazývali apoikiai) boli politicky nezávislé od svojich materských miest (metropolis – mesto, ktoré bolo zakladateľom kolónie), občania získali občianske práva novozaloženého mesta. Udržiavali však bohaté rodinné, hospodárske a náboženské vzťahy. Z kolónií sa do materského mesta dovážalo predovšetkým obilie, suroviny, otroci, miestne špeciality, z materského mesta sa do kolónií vyvážali predovšetkým remeselné výrobky, víno, olivový olej. Následne sa väčšina kolónii stala nezávislými a často zakladali svoje vlastné kolónie.

V dôsledku prudkého hospodárskeho vývoja sa menil výmenný obchod na peňažný. V juhozápadnej časti Malej Ázie v Lýdii sa objavili prvé peniaze razené z elektrónu, prírodnej zliatiny zlata a striebra a veľmi rýchlo sa rozšírili aj do ďalších štátov, pričom každý štát si značil svoje mince vlastnými znakmi (napr. Atény mali v znaku sovu). Vznik mincí uľahčoval rozvoj obchodu medzi jednotlivými oblasťami.

Grécke kolónie nadväzovali rôzne vzťahy s krajinami, kde vznikli. Najmä v oblasti Malej Ázie sa Gréci dostávali do kontaktov s vyspelými orientálnymi civilizáciami a získali množstvo empirických poznatkov, ktoré ďalej rozvíjali a vytvárali z nich systém poznatkov – filozofiu. Najstaršie filozofické školy vznikali v najvyspelejších častiach Malej Ázie (Iónia – napr. Tales, Anaximandros, Anaximenes).

Rozvoj hospodárskych a sociálnych vzťahov si vyžiadal aj používanie písma. V tomto období sa v celom gréckom svete opäť objavuje znalosť a používanie písma, tentoraz ako hláskové písmo, ktoré Gréci prevzali zo sýrsko-palestínskej oblasti a pretvorili si ho pre svoje potreby, takže vznikla tzv. grécka alfabeta.

Raná grécka tyrania

Archaické obdobie znamenalo veľký rozvoj remeselnej výroby (predovšetkým keramika, kovové predmety, odevy) a obchodu (obilie z kolónií, dovoz otrokov pre potreby remeselníckych dielní, vývoz remeselných výrobkov do kolónií). Rástol počet remeselníkov a obchodníkov, ktorí nadobudli veľké majetky. Rodová aristokracia, ktorá vlastnila predovšetkým pôdu, mala monopol na politickú moc. V hospodársky najvyspelejších mestských štátoch začali vznikať rozpory medzi aristokraciou na jednej, remeselníkmi a obchodníkmi na druhej strane.

Tieto rozpory sa snažili riešiť zmierovači (gr. aisymnétés), ktorí boli vyberaní na základe dohody medzi viacerými skupinami obyvateľov. Snažili sa zmierniť politické napätie spísaním zvykového práva (napr. Drakon v Aténach, Charondás a Zaleukos na Sicílii a v južnej Itálii) alebo urobili zmeny v ústave tak, že obyvateľstvo bolo rozdelené podľa veľkosti majetku a na základe toho boli odstupňované politické práva (timokratická ústava v Athénach – Solón, Pittakos v Mytiléne na ostrove Lesbos). Tým získali prístup k politickej moci aj najbohatší remeselníci a obchodníci.

Všetky problémy však aisymnéti nevyriešili, naopak, boj o politickú moc sa prehlboval. V niektorých štátoch bola preto nastolená moc tzv. tyranov. Boli to jednotlivci, ktorí pochádzali z aristokratických alebo remeselníckych rodín (prípadne aj so zmiešaných manželstiev – napr. Kypselos v Korinte – jeho matka pochádzala z aristokratickej rodiny, otec bol remeselník). Slovo tyranos Gréci prevzali pravdepodobne z Malej Ázie, označuje len vládu jednotlivca bez neskoršieho hanlivého prídychu, prípadne toto slovo mohlo pochádzať aj od pôvodných obyvateľov Grécka, Pelasgov.

Najvýznamnejšie tyranidy:

Grécko:

• Sikyón – Orthagorovci – štyri generácie, asi v r. 655 – 555 pred Kr.
• Korint – Kypselos a jeho syn Periandros (asi 657 – 582 pred Kr.)
• Megara – Theagenés (druhá pol. 7. stor. pred Kr.)
• Atény – Peisistratovci (Peisistratos 547 – 527 pred Kr., jeho synovia Hipparchos – 547 – 514 pred Kr., a Hippias – 527 – 510 pred Kr. – vyhnaný z Atén); predtým už v r. 631 Kylónov pokus o nastolenie tyranidy – neúspešný

Malá Ázia:

• Samos – Polykratés (asi 540 – 533 pred Kr.)

Tyrani bojovali proti moci aristokracie tým, že jej zaberali pôdu alebo ju v bojoch vyhnali z mesta. Staré rodové fýly nahrádzali novými územnými fýlami. Pôvodné rodové kulty, v ktorých si presadzovala vplyv aristokracia, nahrádzali novými kultami tzv. všegréckych (olympských) bohov a stavali im veľkolepé chrámy. Podporovali remeselnú výrobu a obchod (výstavba chrámov a iných verejných budov, cesta diolkos cez Korintskú šiju), zavádzali a organizovali náboženské slávnosti na počesť bohov (Atény – Panaténajské slávnosti, Korint – Istmické hry), pozývali na svoje dvory básnikov a umelcov (Peisistratos dal napr. prvýkrát písomne zachytiť homérske eposy).

Tyranidy mali veľký význam pre prechod od aristokratickej vlády obyčajne k demokratickým vládam, kde podiel na moci mal väčší počet občanov mestského štátu.

Klasické Grécko (500/400 – 356 pred Kr.)

V 5. a v prvej polovici 4. storočia pred Kr. vrcholil vývoj gréckych mestských štátov vo všetkých oblastiach, ktoré Gréci osídlili v predchádzajúcom období.

Grécko-perzské vojny

Súboj medzi Grékom a Peržanom

Mapa grécko-perzských vojen

V Malej Ázii sa však grécke mestské štáty dostali do priameho susedstva s rozpínajúcou sa Perzskou ríšou. Ešte predtým však boli v konfliktoch s Lýdiou. Kráľ Gyges dokonca zničil grécku Smyrnu. Perzskí achajmenovskí vládcovia (Dareios, Xerxes) sa snažili ovládnuť aj tieto územia. Keď sa Maloázijskí Gréci postavili na odpor (Iónske povstanie) a keď im Gréci z materského Grécka poskytli pomoc, Peržania napadli aj materské Grécko. V nasledujúcich grécko-perzských vojnách sa spojení Gréci dokázali ubrániť perzskému vpádu (hoci Atény boli dobyté a vyplienené). V bitkách pri Maratóne a Salamíne, neskôr pri Platajach dokázali Gréci poraziť početné perzské vojsko a uhájili si nezávislosť. V roku 450 pred Kr. aténske loďstvo podniklo pod Kimónovým velením útok proti perzskému loďstvu na ostrove Cyprus a po porážke pri cyperskej Salamíne ho takmer úplne zničili. V roku 449 pred Kr. bol uzavretý s Perzskou ríšou Kalliov mier, podľa ktorého sa perzské loďstvo nesmelo plaviť v Egejskom mori, grécke mestá v Malej Ázii získali autonómiu a asi 70 km široký pás územia v Malej Ázii bol demilitarizovaný. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom gréckych mestských štátov.

Atény

Víťazstvo nad Peržanmi vynieslo do popredia Atény, ktoré sa v druhej polovici 5. stor pred Kr. stali jedným z najvýznamnejších gréckych štátov. Politik Themistokles vybudoval silné loďstvo, takže z Atén sa stala námorná veľmoc.

V roku 478 pred Kr. Aténčania a asi dvesto gréckych štátov na pobreží Malej Ázie, na východnom pobreží Grécka a na ostrovoch v Egejskom mori uzavreli Délsky námorný spolok (nazývaný aj ako Délska symmachia – jej pokladnica bola umiestnená v Apollónovom chráme na ostrove Délos). Členovia spolku sa zaviazali pravidelne ročne prispievať do pokladnice poplatok, daň (gr. foros), ktorá bola určená na výstavbu vojenských lodí. Ročne sa nazbieralo asi 460 talentov, neskôr počas peloponézskej vojny bola výška príspevku až 1460 talentov. Cieľom spolku bola obrana proti prípadnému perzskému útoku. V spolku nadobúdali postupne prevahu Atény. Keď po uzavretí Kalliovho mieru chceli niektoré grécke štáty zo spolku vystúpiť, Aténčania im v tom vojensky zabránili. Pod zámienkou hrozby perzského útoku proti ostrovu Délos Aténčania preniesli pokladnicu do Atén a začali používať peniaze spolku na prestavbu svojho mesta s odôvodnením, že Aténčania dávajú spolku k dispozícii svoje vojnové lode (pred peloponézskou vojnou ich mali asi dvesto). Délsky námorný spolok sa postupne zmenil na Aténsku námornú ríšu. Aténčania dokonca dosiahli, že spory medzi členmi spolku alebo vnútri jednotlivých gréckych mestských štátov sa riešili pred súdmi v Aténach.

V rokoch 443 – 429 pred Kr. sa vedúcou osobnosťou v Aténach stal demokratický politik a stratég Perikles. Za jeho vlády sa naplno rozvinula demokratická ústava, ktorú v roku 509/508 pred Kr. zaviedol Kleisthenes. Hlavnou politickou silou sa stali aténski občania, ktorí slúžili na vojenských lodiach ako veslári. Hlavnou politickou inštitúciou sa stalo ľudové zhromaždenie (ekklésia tu dému), kde sa volili alebo žrebovali aténski úradníci, prijímali sa zákony, rozhodovalo sa o mieri a vojne, riešili sa súdne spory.

Obdobie Periklovej vlády znamenalo aj kultúrny rozkvet Atén. Začal obnovovať miesta, ktoré počas grécko-perzských vojen vyplienili Peržania. Sústredil sa predovšetkým na Akropolu, kde dal vybudovať slávnostný vstup s mramorovým schodiskom a bránami (tzv. propylaje), dal zrekonštruovať chrám Erechtheion (pôvodne na jeho mieste stáli tri starobylé malé chrámy), dal postaviť chrám bohyni Níké a chrám Partenón, ktorý bol zasvätený ochrannej bohyni Pallas Athéne. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeion a tzv. Théseov chrám Thesion (v skutočnosti zasvätený bohovi Héfaistovi).

Hlavným Periklovým poradcom pri prestavbe Atén bol umelec Feidias, ktorý Partenón vyzdobil nádhernými reliéfmi, sochami a vlysom, ktorý zobrazuje sprievod aténskych občanov počas panaténají, keď prinášali svojej ochrannej bohyni posvätné rúcho a obetné dary. Ďalšími významnými umelcami boli architekti Iktinos a Mnésikles.

Za Periklovej vlády pôsobili v Aténach mnohí ďalší umelci a odborníci. Rozvíjala sa klasická grécka dráma (Aischylos, Sofokles, Euripides), vznikla a rozvíjala sa grécka historiografia (Herodotos, Thukydides, Xenofon), filozofia (Sokrates a Platón), lekárstvo, hrnčiarska výroba s bohatou čierno- a červenofigurálnou výzdobou. Do Atén prichádzali umelci, filozofi a spisovatelia zo všetkých častí gréckeho sveta – z Malej Ázie, Sicílie, Itálie, Cypru či z iných končín gréckeho sveta. Periklovo obdobie sa preto označuje za "zlatý vek Atén".

Sparta

V tomto období sa rozvíjala aj Sparta, ktorá sa vďaka svojej kvalitne pripravenej ťažkej pechote stala jedným z najvplyvnejších mestských štátov. Okolo seba sústredila viaceré štáty na Peloponéze a už v polovici 6. storočia pred Kr. vytvorila tzv. peloponézsky spolok. Konflikty medzi členmi peloponézskeho spolku a štátmi, ktoré sa sústredili v tzv. aténskom námornom spolku napokon viedli k peloponézskej vojne (431 – 404 pred Kr.).

Peloponézska vojna (431 – 404 pred Kr.)

Grécko v období peloponézskej vojny:

     Atény a spojenci

     Sparta a spojenci

     neutrálne grécke obce

     barbari

     perzská ríša

Útok gréckej falangy

V roku 431 pred Kr. vypukla peloponézska vojna ako konflikt dvoch mocenských zoskupení vo vtedajšom Grécku. Na jednej strane boli Atény a ich spojenci (aténsky námorný spolok), na druhej strane Sparta a jej spojenci v peloponézskom spolku.

Konflikt vznikol v dôsledku rozporov v Epidamne, v dnešnom Albánsku, kde súperili demokratické a aristokratické skupiny o moc. V roku 433 pred Kr. zasiahli do sporu Korint a Korkýra (dn. Korfu), ktoré osadu založili. Aténčania sa priklonili na stranu Korkýry. Vzápätí prepukli spory medzi Aténami a Korintom o vplyv v Potidaji na severnom pobreží Egejského mora v kraji Chalkidiké. V roku 432 pred Kr. sa Aténčania dostali aj do sporu so susednou Megarou a jej lodiam zakázali používať aténske prístavy. Napokon sa do sporu zamiešala Sparta, ktorá dala Aténam neprijateľné podmienky a vzápätí prepukla peloponézska vojna.

Vojna zasiahla prakticky všetky grécke mestské štáty (aj napr. na pobreží Čierneho mora, na Sicílii, v Itálii či grécke štáty v Hispánii a Galii). Najviac postihnuté boli Atény, ktoré boli aj napriek viacerým víťazstvám nakoniec porazené a oslabené. Hoci mali Atény nadvládu na mori a často prepadávali morské pobrežie Sparty, vážnejšie dôsledky mala stratégia Sparty. Spartské vojsko každoročne podnikalo útoky na poľnohospodárske územie Atén, pričom ničilo úrodu a vytínalo olivové háje. Obyvateľstvo z Atiky sa stiahlo do okolia Atén (medzi prístav Pireus a samotné Atény, medzi tzv. dlhé múry) kde boli nedostatočné hygienické podmienky a veľmi rýchlo sa rozšíril mor, na ktorý v roku 429 pred Kr. zomrel aj Perikles. Aténčania sa pokúsili obsadiť niektoré mestské štáty na severnom pobreží Egejského mora, aby si zabezpečili cestu do Čierneho mora. Z území na severnom pobreží totiž dovážali obilie pre svoju potrebu.

Epameinóndasova smrť

V roku 421 pred Kr. boli grécke mestské štáty vyčerpané vojnou a aténsky politik Nikias uzavrel so Spartou mier, ktorý mal trvať 50 rokov. V Aténach s ním však niektorí politici neboli spokojní a vyzývali Aténčanov k dobrodružným výpravám. V roku 415 pred Kr. Alkibiades presadil vojenskú výpravu na Sicíliu proti Syrakúzam. Pod vedením Nikia a Lámacha (Alkibiada po odchode lodí z Atén obvinili zo znesvätenia sôch boha Herma, preto ušiel do Sparty) však aténske vojsko (asi 15 000 vojakov na 200 lodiach) bolo na Sicílii porazené a tisíce aténskych občanov padli do otroctva – pracovali v povestných kameňolomoch v Syrakúzach.

Po porážke na Sicílii opäť prepukla aj vojna v Grécku. Sparťania obsadili pohraničnú pevnosť Dekeleiu, odkiaľ podnikali útoky na aténske územie. V roku 411 – 410 pred Kr. sa v Aténach uskutočnil politický prevrat, bola zvrhnutá demokratická ústava a nastolená vláda tzv. tridsiatich tyranov. Po necelom roku však bola táto tyranská vláda odstránená. Aténčania sa museli sústrediť na obranu námornej cesty do Čierneho mora, ale opäť utrpeli viaceré porážky. Alkibiades sa zo Sparty vrátil do Atén, pod jeho vedením ešte Aténčania zvíťazili nad spartským loďstvom pri Kyziku, ale v roku 405 pred Kr. utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Aigospotamoi (Kozie riečky) a prehrali celú vojnu.

Po peloponézskej vojne bola oslabená aj moc Sparty, ktorá si znepriatelila viaceré štáty. V 70. rokoch 4. storočia pred Kr. sa nakrátko stali vedúcou silou v Grécku Téby, mestský štát v Boiótii. V bitke pri Leuktrách dokázali poraziť aj Spartu.

Macedónia

Macedónska falanga

Vražda Filipa Macedónskeho

V polovici 4. storočia pred Kr. sa však začala do popredia dostávať Macedónia, krajina ležiaca na severe Grécka. Macedónsky kráľ Filip II., ktorý najskôr vládol ako regent za svojho nedospelého synovca, začal expanzívnu politiku Macedónie. Získal prístup k moru a v roku 338 pred Kr. v bitke pri Chaironei v Boiótii porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa hegemónom Grécka. V roku 336 pred Kr. bol zavraždený na svadbe svojej dcéry a vlády sa ujal jeho syn Alexander III., ktorý neskôr dostal prívlastok Veľký. Jeho nástupom na trón sa skončilo klasické obdobie vývoja Grécka.

Výboje Alexandra Veľkého

Ptolemáiovská minca s portrétom Alexandra Veľkého

Keď Alexander Veľký nastúpil na trón po svojom otcovi Filipovi II., pokračoval v jeho politike expanzie na Východ proti Perzskej ríši. Pred členmi Korintskej ligy to odôvodňoval vyplienením Atén počas grécko-perzských vojen. V roku 334 pred Kr. prekročil Hellespont s asi 50 000 vojakmi. Prvú bitku vybojoval na rieke Granikos, kde sa proti nemu postavili grécki žoldnieri v službách perzského kráľa a perzskí satrapovia. V bitke síce Alexander utrpel ťažké zranenie, ale nakoniec zvíťazil. Odtiaľ zamieril do vnútrozemia Malej Ázie, kde v meste Gordion vyriešil problém s gordickým uzlom. Ďalšiu bitku zviedol pri rieke Issos v juhovýchodnej časti Malej Ázie. Tu sa už stretol priamo s kráľom Dareiom III., ale ten v rozhodujúcom okamihu ušiel a Alexander sa zmocnil kráľovského tábora, kde bola aj kráľova matka a manželka.

Od Issu zamieril Alexander na juh, kde ho zastavilo sedemmesačné obliehanie mesta Tyros. Po jeho dobytí dal mnohých obyvateľov ukrižovať alebo ich predal do otroctva. V roku 331 pred Kr. ovládol Egypt, kde ho miestne obyvateľstvo i vládnuce špičky privítali ako osloboditeľa spod perzskej nadvlády. V oáze Siwa ho Amónovi kňazi vyhlásili za potomka bohov a za egyptského faraóna, v dôsledku čoho Alexander začal vyžadovať od domáceho obyvateľstva i od svojich vojakov božské pocty (proskynésis).

Poslednú veľkú bitku zviedol Alexander s Dareiom III. pri Gaugamelách, Dareios opäť ušiel, ale jeho vlastný satrapa Béssos ho zavraždil a vyhlásil sa za perzského kráľa. Alexander ho prenasledoval a pomstil Dareiovu smrť. Následne sa on sám dal vyhlásiť za perzského kráľa. Dobyl sídelné miesto perzských kráľov Persepolis, obsadil Babylon, z ktorého si urobil sídelné mesto a pokračoval v podmaňovaní si východných častí Perzskej ríše. Prišiel až na hranice Indie a zviedol bitku s kráľom Čandraguptom, ale Alexandrovi vojaci odmietli pokračovať vo výbojoch na Východe a požadovali návrat späť. Alexander tak urobil v roku 325. V roku 324 pred Kr. strávil v Babylone, kde organizoval správu svojej ríše a pripravoval novú výpravu na Východ. V júni 323 pred Kr. však zomrel.

Dôsledky Alexandrových výbojov

Ríša Alexandra Veľkého

Alexander si podmanil rozsiahlu Perzskú ríšu, ktorej dominovala poľnohospodárska výroba. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Alexander pri svojich výbojoch zakladal mestá, pomenované podľa neho – založil asi 30 Alexandrií, z nich najznámejšia je Alexandria v Egypte. Do miest umiestňoval vojenské posádky a pozýval do nich osadníkov z rôznych končín gréckeho sveta, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov. Dobyté územie sa postupne helenizovalo – pogréčťovalo. Tak sa to stalo aj s väčšinou územia Malej Ázie (teda aj vnútrozemské oblasti ako Kapadócia či Lýdia), kde sa usadili desaťtisícky gréckych osadníkov. Tí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré do cca 1. stor. pred Kr. úplne zaniklo. Dorozumievacím jazykom sa stala koiné dialektos (teda spoločný dialekt), ktorý vychádzal z iónskej attičtiny a vytlačil tak všetky ostatné grécke jazyky. Z tohto jazyka sa vyvinula aj moderná gréčtina. Takto došlo k definitívnemu splynutiu gréckej a orientálnej kultúry, čo sa prejavilo v rôznych smeroch, ako bola architektúra, sochárstvo, maliarstvo, ale aj náboženstvo, keď sa ku gréckym bohom pridali aj pôvodom negrécki bohovia ako Sarapis, Mythra či Kybelé.

Sám Alexander Veľký sa snažil o čo najbližšie splynutie domáceho a gréckeho obyvateľstva. Zobral si za manželku princeznú Roxanu i dcéru Dareia III. Zorganizoval obrovskú svadbu asi 10 000 svojich vojakov s miestnymi ženami. Do štátnej správy postupne pozýval čo najviac príslušníkov domácej aristokracie.

Grécko pod macedónskou nadvládou

Diadoch a zakladateľ ptolemáiovskej dynastie v Egypte – Ptolemaios I.

Po Alexandrovej smrti sa vzbúrili Atény a niektoré ďalšie štáty proti nadvláde Alexandrovho správcu Antipatra. Obliehali jeho vojsko v meste Lamia vo Fthiotíde (preto sa hovorí o lamijskej vojne). Aténske loďstvo bolo roku 322 pred Kr. porazené pri Amorgu a pri Krannóne. Grécko sa definitívne dostalo pod nadvládu Macedónie, časť Peloponézu však kontroloval Ptolemaios I. Aténsky politik a rečník Démosthenes spáchal samovraždu.

Helenistické kráľovstvá:

     Kráľovstvo Ptolemaia Sótera

     Kráľovstvo Kassandra

     Kráľovstvo Lysimacha

     Kráľovstvo Seleuka Níkátora

     Epirus

Ostatné štáty:

     Kartágo

     Rímska republika

     Grécke západné osady

V roku 315 – 297 pred Kr. ovládal Macedóniu a Grécko Antipatrov syn Kassandros, po jeho smrti Démétrios Poliorkétes (294 – 288 pred Kr.) a neskôr Démétriov syn Antigonos Gonatas (277 – 239 pred Kr.).

Grécko sa však neuspokojilo s macedónskou nadvládou a s pomocou egyptského Ptolemaia vyhlásili Atény Macedónii tzv. Chrémonidovu vojnu (nazvaná podľa aténskeho politika, hlavného vodcu odporu voči Macedónii). Atény však boli porazené a Macedónci umiestnili priamo v Aténach svoju posádku, ktorá kontrolovala mesto.

V roku 279 pred Kr. prenikli do stredného Grécka keltské kmene, ktoré ohrozovali aj veštiareň v Delfách. Proti nim sa postavil aitólsky spolok, ktorý si získal vedúce postavenie v delfskej amfiktyónii.

Na Peloponéze sa vytvoril achájsky spolok, v ktorom významné postavenie dosiahlo mesto Sikyón a jeho vojenský veliteľ Aratos.

V 3. storočí pred Kr. prechádzala výraznými zmenami Sparta, v ktorej sa snažil uskutočniť sociálne zmeny kráľ Agis IV. a po ňom Kleomenes III. Počet plnoprávnych občanov v Sparte totiž klesol na veľmi nízku hranicu a obaja reformátori sa snažili udeľovaním občianskych práv cudzincom (perioikom) zvýšiť počet občanov. V roku 222 pred Kr. ho však porazil Aratos spolu s Macedóniou a reformy boli neúspešné.

Už od 2. púnskej vojny začali do Grécka prenikať Rimania. Kartaginský vojvodca Hannibal sa pokúsil uzavrieť dohodu s Macedónskym kráľom Filipom V., aby Rimania museli bojovať na dvoch stranách. Rimania však Hannibala a neskôr aj macedónskeho kráľa Filipa V. porazili.

Po porážke Macedónie v bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr. rímsky vojenský veliteľ Titus Quinctius Flamininus vyhlásil na zhromaždení predstaviteľov gréckych miest v Korinte „slobodu“ gréckych miest.

V Macedónii sa za nástupcu Persea vyhlásil akýsi Andriskos, ku ktorému sa pridala Trácia, Tesália a niektoré ďalšie oblasti. Rimania síce utrpeli v roku 149 pred Kr. porážku, ale v nasledujúcom roku s podporou pergamského kráľa Attala II. zvíťazili a Macedónia bola ako samostatný štát zlikvidovaná. Stala sa z nej rímska provincia.

V ostatnom Grécku prebiehali boje medzi Achájskym spolkom a Spartou. Do bojov zasiahli Rimania, porazili vojsko achájskeho spolku a dobyli a úplne zničili Korint. Z Grécka urobili svoju ďalšiu provinciu Achaiu. Sparta a Atény zostali slobodnými, nezávislými štátmi, ostatné grécke mestá boli pod kontrolou rímskeho správcu Macedónie. Tento stav zmenil až prvý rímsky cisár Augustus, ktorý osamostatnil správu Achaie.

Grécko súčasťou Rímskej ríše (146/31 pred Kr.- 395 po Kr.)

Socha cisára Hadriána

Dobytie Korintu rímskym vojskom a podmanenie si ďalších gréckych miest znamenalo kultúrne vyplienenie Grécka. Z jednotlivých miest boli odvezené tisícky sôch a umeleckých diel, ktoré ozdobili domy rímskych dobyvateľov. Kultúrne styky medzi Rímom a Gréckom spôsobili prenikanie gréckej (helenistickej) kultúry do Itálie. Spolu s tým prenikali do Ríma aj náboženské predstavy a grécki bohovia, ktorých sochy vyzdobili novopostavené chrámy. Začína sa rozvíjať rímska literatúra, ktorá čerpá z gréckych vzorov – napodobňuje jednotlivé žánre a druhy literatúry. Prvým literárnym dielom v latinčine bol latinský preklad Homérovej Odyssey, ktorý urobil zajatý Grék Livius Andronicus. Podľa vzoru attickej komédie vznikajú aj latinské Plautove a Terentiove komédie, podľa vzoru gréckych historikov sa začínajú písať najstaršie rímske letopisy po grécky, aby Rimania ukázali Grékom, že sa im v mnohom vyrovnajú.

Poprední rímski politici a predstavitelia prijímajú grécke zvyky a kultúru, osvojujú si grécky jazyk. V 1. stor. po Kr. rímsky básnik Horatius napísal, že „dobyté Grécko nakoniec zvíťazilo“ („Graecia capta denique victrix“).

Vojny s Mithridatom

V 1. storočí pred Kr. sa Rimania dostali do vojenského konfliktu s pontským kráľom Mithridatom VI. Eupatorom. Z malého územia na severovýchode Malej Ázie začal výbojmi rozširovať svoju ríšu. Dostal sa do konfliktu s kapadóckym kráľom, ktorý bol pod ochranou Ríma, preto Rimania vyhlásili Mithridatovi vojnu. Ten však zvíťazil v Malej Ázii a preniesol vojnu do Európy, keď prenikol až do Atén a získal si spojencov aj v materskom Grécku, ktoré sa chcelo oslobodiť. V Ríme bol za veliteľa proti Mithridatovi zvolený Lucius Cornelius Sulla. V roku 87 pred Kr. sa vylodil v Epire, prešiel cez stredné Grécko do Boiótie a začal obliehať Atény, ktoré 1. marca roku 86 pred Kr. dobyl a vyplienil, podobne aj ďalšie grécke mestá. V nasledujúcom roku Sulla porazil Mithridatove vojska aj pri Cheronii a v Orchomene a Mithradates sa z Grécka stiahol. V roku 85 pred Kr. podpísal v Dardane s Rimanmi mier. Sullovo víťazstvo v Grécku znamenalo ďalšie odvážanie kultúrneho dedičstva do Ríma.

V nasledujúcom období sa územie Grécka stalo pre Rimanov územím, kadiaľ prechádzali do Malej Ázie. Kultúrne však Atény a ostrov Rodos zohrali významnú úlohu, pretože mnohí poprední politici odchádzali do Grécka, aby si rozšírili vzdelanie u gréckych učiteľov a filozofov.

V roku 48 pred Kr. sa pri Farsale v Tesálii odohrala významná bitka medzi Pompeiom a Gaiom Iuliom Caesarom, ktorí predtým tvorili prvý triumvirát. Keď Caesar začal občiansku vojnu, Pompeius ušiel do Grécka, aby tu zhromaždil svojich stúpencov. Caesar ho nasledoval do prístavu Brundisium (dnes Brindisi), odtiaľ sa prepravil do Grécka a 1. júna 48 pred Kr. ho porazil v bitke pri Farsale. Pompeius pred Caesarom ušiel do Egypta, ale tam ho zavraždili. Caesar ovládol Grécko i celú Rímsku ríšu. V Grécku dal obnoviť Korint, ktorý Rimania zničili v roku 146 pred Kr.

Grécko sa stalo miestom vojenských udalostí aj za druhého triumvirátu. Caesarovi stúpenci Marcus Antonius, Marcus Aemilius Lepidus a Gaius Octavius prenasledovali Caesarových vrahov, ktorí sa zhromaždili pri Filippách na severe Grécka v Trácii. Gaius Cassius Longinus a Decimus Iunius Brutus tu zhromaždili vojsko, ale na jeseň v roku 42 pred Kr. boli republikáni porazení.

Grécko sa ešte raz stalo miestom vzájomných bojov medzi Rimanmi. Marcus Antonius a Gaius Octavius sa 2. septembra 31 pred Kr. stretli v bitke pri myse Aktion (lat. Actium) v Ambrakijskom zálive na západnom pobreží Grécka, na ktorej sa pôvodne zúčastnila aj egyptská Kleopatra VII. Marcus Antonius mal výhodnejšiu polohu a rozmiestnenie vojska, ale keď začala námorná bitka, Kleopatra na svojej lodi odplávala do Egypta a Marcus Antonius za ňou. Jeho vojsko sa síce bránilo, ale nakoniec sa čestne vzdalo Gaiovi Octaviovi, budúcemu prvému rímskemu cisárovi Augustovi.

Grécko za cisárstva

V cisárskom období si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos, alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Vespasianus síce načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrianus ako veľký filhelén dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru, kúpele, novú štvrť a víťazný oblúk. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy (stĺporadia). V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius I. zakázal a v roku 529 cisár Justinián I. dal zavrieť filozofické školy v Aténach.

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše.

Grécko v Byzantskej ríši (395 – 1453 po Kr.)

Cisár Justinián I. so svojím dvorom

Po rozdelení Rímskej ríše Theodosiom I. v roku 395 sa Grécko stalo súčasťou Východorímskej ríše s centrom v Konštantínopole. Spočiatku nebola Východorímska ríša toľko ohrozovaná vpádmi germánskych a iných barbarských kmeňov ako boli časti na západe, hoci v 5. stor. musela čeliť vpádu Vizigótov pod velením Alaricha I., či vpádu Hunov. Vizigóti aj Huni vyrabovali aj Grécko. V 6. stor. nevydržala byzantská hranica na Dunaji, pretože byzantské vojská boli sústredené vo vojnách s Peržanmi a cez Dunaj sa na Balkán prevalili Slovania. V roku 558 sa spojili bulharské a slovanské kmene, ktoré zaútočili na Konštantinopol a jedna ich časť plienila Balkánsky polostrov a Grécko. V roku 586 Slovania spolu s Avarmi obliehali mesto Solún a prenikli až na Peloponéz. Územie vyplienili, časť Slovanov sa usadila na obsadenom území. Slovanské kmene definitívne zničili známe staroveké mestá, ako Delfy, Korint, či Sparta.

V 6. a 7. storočí ohrozovali Byzantskú ríšu Peržania z Východu a Slovania zo severu. Veľkým nebezpečenstvom boli aj morové epidémie, ktoré zahubili veľkú časť obyvateľstva. Mestá v Grécku sa vyľudnili, obyvateľstvo v Aténach sa stiahlo na Akropolu, ľudia opustili Korint a usadili sa na ostrove Salamína. Okolie Solúna osídlili Slovania, ktorí ovládli rozsiahle územia Grécka, označované Grékmi ako Sklavínie. Na Peloponéze prežívalo predovšetkým opevnené prístavné mesto Patra a východná strana polostrova, celý západ bol pod nadvládou Slovanov, rovnako ako aj vnútrozemská časť Tesálie a Epiru. Od 8. storočia ohrozovali východnú hranicu Byzantskej ríše a územia v Afrike Arabi.

Za vlády cisárovnej Ireny z Atén, ktorá vládla ako regentka za svojho nedospelého syna Konštantína VI., podnikol veliteľ Staurakios v roku 738 rozsiahlu výpravu do Grécka, prenikol až na Peloponéz a priviezol odtiaľ do Konštantínopola veľkú korisť a početných zajatcov, Slovanov zo stredného Grécka a Peloponézu. Po podobných akciách Byzancie boli Sklavínie zničené. Slovania povstali proti presídľovaniu, no boli porazení byzantskou armádou vedenou cisárom Nikeforom I. a generálom Fokasom, keď sa snažili dobyť mesto Patra. Cisár prikázal väčšinu Slovanov z Grécka vysídliť a umiestnil ich v byzantskej armáde na perzskej hranici. Okrem toho na posilnenie populácie bolo do Grécka, predovšetkým na západný Peloponéz a do Tesálie, usadené grécke obyvateľstvo z južnej Itálie, Sicílie a Anatólie. Slovania, ktorí prežili boli asimilovaní, keď sa premiešali s Grékmi.

V 8. storočí sa Byzantská ríša zmietala v obrazoboreckom hnutí (ikonoklasmus), počas ktorého bolo zničené veľké množstvo umeleckých diel a nástenných malieb. Tieto vieroučné spory vyvolávali aj rôzne útoky jedných skupín veriacich proti druhým. Hlavne obyvatelia Grécka boli známi ako horliví uctievači ikon a tak tu prepukali rôzne násilnosti. Od konca 9. storočia sa Byzantská ríša skonsolidovala, obrazoborecké hnutie bolo vyhlásené za herézu. Keď sa upravili politické pomery, Byzantská ríša mohla začať rozsiahlu výbojnú politiku (cisár Nikefor I., Basileios I.) najmä v Malej Ázii a v Stredozemnom mori (v r. 960 – 961 dobytie Kréty, ktorú dlho ovládali Arabi).

Stabilizácia politickej situácie spôsobila aj nový kultúrny rozmach, ktorý sa označuje ako macedónska renesancia. Vzniklo kurzívne písmo, opisovali sa knihy, vytvárali sa veľké knižnice (arcibiskup Aretas, ktorý pochádzal z prístavného mesta Patra). Byzantskí vzdelanci sa inšpirovali dielami antických autorov, robili si z nich výpisky (konštantinopolský patriarcha Fotios) a dopĺňali ich vlastnými komentármi.

V 11. storočí začali na územie Byzantskej ríše prenikať z východu seldžuckí Turci, ktorí najprv ovládli územia ovládané Arabmi a potom zaútočili na územia v Malej Ázii. Pri meste Mantzikerte v Kapadócii sa 26. augusta 1071 odohrala bitka, v ktorej bolo byzantské vojsko porazené, sám cisár Romanos IV. padol do zajatia. Turecký náčelník Alp-Arslan síce ponúkol Romanovi čestný mier, ale prevrat v Konštantínopole spôsobil Romanovu smrť a Turci bez problémov ovládli vnútrozemské časti Malej Ázie.

V období križiackych vojen ohrozovali územie Grécka sicílski Normani. Roger II. podnikol v roku 1147 vojenskú výpravu na ostrov Korfu, prenikol až ku Korintu a na ostrov Euboia. Byzantský cisár Manuel II. sa spojil s nemeckým cisárom Konrádom III. a podarilo sa mu normanské nebezpečenstvo zažehnať. Koncom 12. storočia stratila Byzantská ríša ďalšie územia v Grécku, keď sa talianski Orsiniovci zmocnili Kefalónie a ostrova Zakynthos. Ich príchod znamenal začiatok prenikania kupcov z Benátok, Janova, Pisy a Florencie do Grécka, ktorí postupne ovládli zahraničný obchod a získali v Grécku veľký vplyv.

Za vlády Komnénovcov sa v Tesálii, Trácii a Macedónii vytvorila pomerne silná vrstva bohatých šľachtických rodov, ktoré ovládali rozsiahle pozemky a zasahovali aj do vysokej politiky. Okrem Konštantínopola bola jedným z najvýznamnejších miest vtedajšieho gréckeho sveta Solún (Thessaloniki).

Kláštory

Mapa polostrova Athos s kláštormi

Osobitnú kapitolu od 10. storočia zohrali v Grécku kláštory, ktoré sa sústredili predovšetkým na polostrove Athos, na Chalkidiki. Je to asi 60 km dlhý a 8 – 12 km široký najvýchodnejší polostrov na severe Grécka, jeho najvyšší vrchol Athos dosahuje výšku 2 000 metrov.

Prvé osídlenia vzdialené od ľudských obydlí tu vznikali pravdepodobne už v 7. storočí, v 9. storočí už početnejšie mníšske komunity. V roku 885 vydal cisár Basileos I. bulu o tom, že na Athose môžu sídliť len askéti. V roku 963 založil sv. Athanasios Athonitis, priateľ a spovedník cisára Nikéfora Foka, kláštor Megisti Lavra. Z roku 971/2 pochádza najstaršie zachované typikon – akási kláštorná ústava, ktorá upravovala pomery kláštorov a ostatného územia. Tvorí základ i súčasnej správy. V 10. storočí vznikajú ďalšie kláštory, celkovo ich vzniklo viac ako dvadsať veľkých a niekoľko menších. Napokon cisár Alexios I. vydal zákon o zákaze pobytu žien na polostrove.

Jednotlivé kláštory vznikali pod patronátom byzantských cisárov, ale aj ďalších vládcov z Gruzínska, Srbska, Ruska. Všetky kláštory a všetkých mníchov spájala ortodoxná viera. Po príchode Turkov do Európy sa zosilnil príliv utečencov na polostrov, najmä zo Srbska (kláštor Chalandar). I počas tureckej nadvlády si kláštory zachovali určitú nezávislosť, tureckí sultáni nezasahovali do záležitostí polostrova.

Kláštory na polostrove sa stali významnými kultúrnymi a duchovnými centrami. Dodnes sa v nich zachovali stovky rukopisov a tisícky inkunábulí – tlačených kníh z prvého storočia existencie kníhtlače. Mnísi sa popri hospodárskej činnosti venovali predovšetkým opisovaniu antických i stredovekých diel, ale aj novej tvorbe náboženského charakteru. Začiatkom 19. storočia sa mnísi z kláštorov aktívne zapojili do gréckeho národnooslobodzovacieho boja. Materiálne ho podporovali, ale hrali predovšetkým významnú úlohu v rozvoji novogréckej kultúry.

Významným kláštorným komplexom sa stala aj Meteora v Tesálii, pri meste Kalambaka. Prví mnísi sem prichádzali v 9. stor. Postupne tu na vysokých horských masívoch vznikali kláštory a chrámy. V 14. stor. sa tu usadil veľký počet mníchov z Athosu, vedených Athanasiosom Kinovitisom. Veľký počet mníchov sem prišiel aj začiatkom tureckej okupácie; začiatkom 14. stor. tu vzniklo 20 kláštorov. Dnes existuje na Meteore 10 kláštorov, jeden z nich je ženský. Mnísi si udržiavajú svoj samotársky život, mnohí z kláštorov neschádzajú a jedlo im hore posielajú obyvatelia priľahlých dedín.

Latinské cisárstvo (1204 – 1261)

Križiaci vstupujú do Konštantinopolu

Obnoviteľ Byzantskej ríše – Michael VIII. Palaiologos

Situácia po 4.krížovej výprave (1204)

V roku 1204 sa začala štvrtá križiacka výprava, ktorej hlavným cieľom sa však na podnet Benátok stalo dobytie Konštantínopola. Byzantský cisár bol zvrhnutý, za nového bol zvolený Balduin I. z Flámska. Po jeho korunovácii došlo k rozdeleniu sfér vplyvu a území (Partitio imperii byzantini) medzi hlavných účastníkov výpravy. Bonifác z Montferratu, ktorý mal mať hlavné velenie výpravy, získal územia v Malej Ázii, ale čoskoro dobyl Solún a založil Solúnske kráľovstvo. Jeho súčasťou sa stali aj ďalšie územia v Grécku – Tesália a Macedónia.

Benátska republika, ktorá bola najviac zodpovedná za to, že sa križiaci zamerali na Byzantskú republiku, získala Iónske ostrovy, ostrovy v Egejskom mori s najväčším ostrovom Krétou, a časť Peloponézu. Benátky si tak vytvorili základňu svojho zámorského obchodu a v nasledujúcom období kontrolovali celé Stredozemné more.

Okrem území, ktoré ovládali Benátky, vzniklo na Peloponéze Achájske kniežatstvo, ktoré ovládali grófi z Champolitte a Villehardouinovci, ktorí v roku 1205 porazili armádu 5000 peloponézskych Grékov vedených Michailom Angelosom Dukasom Komnenom v bitke pri Kundurských olivových hájoch v peloponézskej Mesinii. Niektorí miestni grécki aristokrati však so zvyškom gréckej armády a ľudu odolávali dobyvateľom, napr. Leo Sguros odolával útokom Európanov v pevnosti Akrokorintos niekoľko rokov. Iný známy príklad je odpor Grékov v pevnosti Araklovon, ktorý viedol aristokrat Doxapatris Butsaras. Potom, čo ju Európania dobyli, Butsarasova dcéra Maria Butsarena skočila z hradieb a zabila sa, aby sa vyhla zajatiu. Zvyšok území v Grécku podliehal stále Latinskému cisárstvu.

V Epire neskôr Michal Angelos Dukas Komnenos (1204 – 1215) vytvoril Epirský despotát a podliehali mu územia až po Korintský záliv. Keďže územie Epiru je hornaté, obyvateľstvo sa živilo predovšetkým chovom zvierat. Vyspelá mestská kultúra sa udržiavala predovšetkým v meste Ioannina a Arta. Do Epiru sa prisťahovali mnohí Gréci z území, ktoré boli pod nadvládou Európanov. Boli to hlavne Gréci z Peloponézu a západnej Malej Ázie. Ďalej tu žili pôvodní epirótski Gréci a menšiny tvorili Arumuni (Valasi, žijúci v horách Pindu), ale aj Albánci, ktorých potomkovia sa počas tureckej nadvlády rýchlo islamizovali. Spory a politické ambície bohatých šľachtických rodín spôsobovali, že centrálna vláda despotátu nebola stabilná. V rokoch 1250 – 1260 sa však Epirský despotát stal jedným z dôležitých území, ktoré bojovali za obnovu Byzantskej ríše.

Na územiach v Grécku, ktoré sa dostali pod kontrolu západných šľachticov, dochádzalo k zvyšovaniu počtu obyvateľstva zo Západu, ktoré sa vo zvýšenom počte sťahovalo na ovládané územia (išlo hlavne o talianskych obchodníkov). Medzi latinským a domácim – gréckym obyvateľstvom sa uzatvárali zmiešané manželstvá, pričom v politickej a sociálnej sfére začali prevládať zvyklosti zo Západu. Toto sa dialo hlavne na Kréte, kde sa takýmto spôsobom dostávala moc do rúk gréckym rodom; aj preto Benátky vyhlásili zákaz sobášov medzi Grékmi a Talianmi.

V roku 1261 sa Michalovi VIII. z rodu Palaiologovcov podarilo ovládnuť Konštantínopol a začal obnovovať Byzantskú ríšu. Postupne získaval územia, ktoré ovládli bývalí účastníci štvrtej križiackej výpravy. V roku 1278 získal Achájske kniežatstvo na Peloponéze a v tom istom roku aj zomrel.

V Atike sa po r. 1204 vytvorilo Aténske vojvodstvo, ktoré ovládol francúzsky gróf de Brienne, Tébske vojvodstvo ovládli katalánski žoldnieri, ktorých si pôvodne najal cisár v Konštantínopole. Severné územia Grécka boli vážne spustošené vojskami súperiacich byzantských vládcov (Andronikos II. a jeho vnuk Andronikos III.).

Hoci sa v Konštantínopole stabilizovala vláda gréckej dynastie Kantakuzenovcov, v Solúne sa proti Jánovi Kantakuzenovi zdvihla vlna odporu. V rokoch 1342 – 1350 povstali solúnski chudobní obyvatelia – zelóti. Skonfiškovali majetok aristokracie, ktorú vyhnali z mesta, zabrali aj cirkevný a kláštorný majetok. V roku 1350 sa Jánovi Kantakuzenovi podarilo po dlhšom obliehaní Solún dobyť a zlikvidovať toto ľudové hnutie.

Od polovice 13. storočia stúpala v Malej Ázii moc osmanských Turkov. Sultán Orchan I. donútil byzantského cisára, aby mu platil pravidelnú daň za územia, ktoré Konštantínopol ešte v Malej Ázii ovládal.V roku 1345 vojská syna sultána Orchana I. pašu Sülejmana sa uchytili na európskej pevnine, keď dobyli mesto Gallipoli a v roku 1365 aj Adrianopoli. V roku 1444 koalícia kresťanských vládcov západu utrpela ťažkú porážku pri Varne a v roku 1453 Turci dobyli Konštantínopol. Byzantská ríša zanikla, Grécko sa stalo súčasťou Osmanskej ríše.

Turci odtiaľ postupne prenikali na severný Balkán. Zavádzali ťažké dane a na rovinách a v mestách usadzovali islamské obyvateľstvo z Malej Ázie. Mnohí Gréci preto utekali do vysokohorských oblastí a žili pomerne nezávisle od tureckej moci. Na Peloponéze prežil grécky štát, pokračovateľ Byzancie, tzv. Morejský despotát s vládou Theodora II., syna byzantského cisára Manuela II. Palaiologa. Medzi Sarónskym a Korintským zálivom dal vybudovať hradbu Hexamilion, ktorá mala zastaviť postup Turkov na Peloponéz. Hlavným mestom despotátu bolo mesto Mystras v Lakónii. Toto mesto sa zároveň stalo dôležitým kultúrnym centrom vtedajšieho Grécka. Rozvíjala sa tu literatúra, filozofia a architektúra s nádhernými nástennými maľbami. Pevnosť Hexamilion však Turci prekonali a začali prenikať na Peloponéz.

Na Peloponéze, kde Turci prenikli v 15. storočí, sa stretli s odporom miestnej aristokracie, podobne ako aj v minulosti Benátčania. Známy je odpor Grékov, ktorých viedol peloponézsky aristokrat Krokodilos Kladas, ktorého predkovia bojovali ešte proti európskej nadvláde v 13. stor. Kladas zorganizoval masívne povstanie miestnych Grékov a pridali sa k nemu aj niektorí z miestnych Albáncov (Arvanitov). Bojovali s ním aj príslušníci známych rodín, ako Mexas Bozikis či Albánec Theodoros Buas. Kladas spôsobil tureckému vojsku veľké problémy, viackrát Turkov porazil, no nakoniec bolo jeho povstanie potlačené, keď sa nedočkal benátskej posily. Neskôr ešte organizoval protiturecký odboj v Epire, kde spoločne s ním bojoval známy Albánec Gjergj Kastrioti (gr. Jeorjos Kastriotis Skenderbeis). Tu sa gréckym a albánskym bojovníkom podarilo Turkov poraziť, no rýchly zásah sultána Bajazida II. povstanie zničilo a obyvateľstvo bolo tvrdo potrestané. Kladas bol popravený. Peloponézski Gréci a ich aristokracia sa často spájali s Benátčanmi, ktorí kontrolovali niektoré územia proti Turkom. Po Kladasovej porážke nasledovala benátsko-grécka ofenzíva, vedená Benátčanom Vettorem Capellom, ktorý ovládol Atény a tiahol na pomoc mestu Patra, ktoré rebelovalo proti Turkom. Grékov a Benátčanov viedli generáli Iacoppo Barbarigo a Michail Rallis. Turci však mesto dobyli a neskôr porazili aj Capella. Počas bojov v tejto dobe sa neraz stávalo, že armády bývalých spojencov sa neskôr stretli aj proti sebe, tak sa to stalo aj počas povstania peloponézskych Albáncov, kedy sa Gréci proti nim spojili s Turkami a porazili ich.

Albánska kolonizácia Grécka

Počas obdobia latinskej nadvlády nad Gréckom začal zároveň veľký pohyb Albáncov, vtedy známych ako Arvaniti. Približne od 13. stor. začínajú albánske lúpežné skupiny z juhu dnešného Albánska napádať Grécko. Albánci ovládli Epirus, Tesáliu, Eurytaniu, Fokidu, Aitóliu a Akarnániu a začali sa tu usadzovať a plieniť grécke usadlosti. Najznámejším vládcom a dobyvateľom bol Gjin Bua Shpata (gr. Ioannis Buas Spatas). Albánci však boli útokmi gréckych šľachticov neskôr zničení a albánske obyvateľstvo bolo vyhnané späť do Albánska a Epiru. Neskôr však samotní grécki vládcovia, ako aj európski feudáli ovládajúci územia Grécka povolávali Albáncov, aby osídlili územia, kde v dôsledku predošlých vojen došlo k úbytku obyvateľstva. Albánci sa teda trvalo usadili v gréckych krajoch: boli to najmä južná Boiótia, Atika (okrem Atén), juh ostrova Eubója, časť Peloponézskeho kraja Argolida a ostrovy Ydra, Spetses, Poros a Salamína. Títo Albánci tu žijú dodnes; nazývajú sa Arvaniti a už od doby kedy sa tu usadili sa považujú za Grékov, nakoľko sú ortodoxní kresťania. Svoj jazyk si však uchovali.

Grécko ako súčasť Osmanskej ríše (1453 – 1820)

Vývoj osmanského štátu do roku 1683.

Osmanskí Turci ovládli územie Grécka postupne ako sa zmocňovali územia Byzantskej ríše v Európe. V roku 1354 obsadili mesto Gallipoli (gr. Kallipoli), v roku 1362 Edirne (gr. Adrianupoli). Tieto turecké územia sa nazývali Rumélia, lebo tu žili Romaiovia (Gréci). Odtiaľ prenikli do Trácie a Macedónie, v roku 1387 dobyli Solún (turecky sa nazývala Selanik). Po dobytí Konštantínopola v roku 1453 dobyli aj Peloponéz.

Celé územie Balkánskeho polostrova vytváralo jeden správny celok – Ejalet Rumeli, pričom územie Grécka bolo po roku 1460 rozdelené na osem menších správnych častí – sandžakov: Morea (Peloponéz), Eubója a Atika, Tesália, Akarnánia, Aitólia s južným Epirom, Ioannina (Epir), Selanik (Solún, Thessaloniki) a Kavala. Neskôr sa počet sandžakov zvýšil až na 32.

Územie Grécka sa stalo zdrojom remeselníkov a obchodníkov, ktorí sa buď dobrovoľne alebo niekedy násilím sťahovali do Konštantínopola, ktorý po dobytí v roku 1453 stratil veľkú časť obyvateľov.

Väčšina slobodného obyvateľstva v Grécku sa pod osmanskou nadvládou živila poľnohospodárskou výrobou. Pracovali čiastočne na vlastnej pôde, čiastočne boli ako nájomní roľníci závislí od bohatších majiteľov pôdy (dimojerondes, kotsabasides). Roľníci i remeselníci platili pravidelnú daň (defter), obyčajne vo výške 10% z úrody. Platili sa však aj ďalšie dane za domáci dobytok a hydinu, za vlastníctvo mlynov či daň „z kozuba“.

Mnohí Gréci ušli pred tureckou okupáciou do vysokohorských oblstí, ako bola napr. Agrafa v Eurytanii. Žili tu mnohí utečenci, aj nomádsky grécky kmeň, Sarakacani. Tu, v horách sa organizovali zbojníci – klefti, ktorí nečakane napádali turecké vojská. Turci preto zorganizovali domoobranu, zloženú z miestnych Grékov, tzv. armatolov, ktorí sa však skoro vždy spojili s kleftmi a spoločne napádali Turkov. Gréci čo ostali žiť na rovinách priamo podliehali tureckej moci. Organizoval ich bohatý grécky statkár, nazývaný dimojerontas, alebo poturčene kotsabasis, ktorý podliehal tureckej správe a vyberal dane. Kotsabasiovia si často počínali veľmi kruto, preto ich obyvateľstvo nazývalo poturčencami, alebo kresťanskými Turkami. Kotsabasiom radila rada starších, tzv. jerusia.

Grécki janičiari v mešite.

Turecká nadvláda zabezpečovala kresťanskému obyvateľstvu slobodu vyznania, ale dane kresťanov boli vyššie ako moslimov, preto časť obyvateľstva prestupovala k islamu. Na islam prestúpili takmer všetci Albánci žijúci v Epire. Tak sa sa zároveň dištancovali od gréckeho obyvateľstva, ktoré ich volalo Turkoalvani, teda Turkoalbánci. Veľká časť gréckeho obyvateľstva si však udržiavala svoju ortodoxnú vieru. Z kresťanského obyvateľstva sa však odvádzali mladí chlapci, či už pre službu vo vojsku (známi janičiari) alebo pre službu pážat v sultánskom paláci. V tomto prípade si najprv odslúžili niekoľko rokov v službe miestnych tureckých správcov, aby sa naučili turečtine a tureckým zvykom. Turci často dovádzali aj grécke dievčatá do háremov. Nespokojnosť gréckeho obyvateľstva proti tomuto násilnému odoberaniu detí vyústila v 17. storočí do veľkého povstania Grékov v macedónskej Imathii.

Niektoré územia Grécka si udržali veľkú autonómiu, pretože sa venovali podnikateľským činnostiam. Najznámejšou bol epirský kraj Zagori, kde sa dediny združili do spolku s názvom Zagorochoria, teda zagorské dediny. Zagorochorii predsedala rada starších (jerusia), oblasť mala aj vlastné vojsko. Gréci zo Zagori obchodovali po celej Európe. Podobné združenie vzniklo aj na Chalkidiki (Mademochoria) a na ostrove Chios (Mastichochoria).

Cirkevné záležitosti v Grécku boli pod správou konštantínopolského patriarchu, ktorý však často riešil spoločne s gréckymi šľachticmi, fanariotmi, aj politické otázky. Kláštory na polostrove Athos alebo kláštory Meteora mali rozsiahly majetok, ktorý slobodne využívali. Mnísi v kláštoroch pokračovali vo svojej náboženskej činnosti a naďalej opisovali aj diela antických autorov, pričom sa kláštory stávali centrami udržiavania gréckej identity. Mnohí mnísi podstúpili mučenícku smrť.

Pod osmanskou správou sa v gréckych mestách rozvíjali aj remeslá a obchod. Významnými centrami remeselnej výroby boli mestá Patra, Nafplio, Téby, Larissa, Ioannina ale aj Atény. Gréci sa ako výborní námorníci podieľali aj na rozvoji námorného obchodu v oblasti Stredomoria.

Turecká nadvláda vyvolávala medzi gréckym obyvateľstvom rôzne formy odporu. Najčastejšie to bolo spomínané hnutie kleftov (zlodeji), ktorí žili v horách, odkiaľ podnikali útoky proti tureckej moci. Medzi obyvateľmi boli veľmi populárni a stávali sa z nich hrdinovia ľudovej poézie.

Západné (kresťanské) štáty sa snažili organizovať boj proti tureckej nadvláde v Grécku. Iniciatívni boli predovšetkým Benátčania, ktorí ovládali rozsiahle územia, ale neboli príliš úspešní. Viedli niekoľko vojen s Tureckom (benátsko-turecké vojny: prvá 1463 – 1479; druhá 1499 – 1503; ďalšia 1684 – 1699), v ktorých Benátčania väčšinou prehrali a stratili územia v Grécku – Peloponéz, Naupaktos, Methoni, Koroni, v r. 1571 Turci ovládli Cyprus, v roku 1699 sa zmocnili Kréty, odkiaľ vytlačili rád johannitov. V roku 1571 však pri Naupakte utrpelo turecké loďstvo vážnu porážku od Španielov, ktorých loďstvu velil Juan d’Asturia. Bola to jedna z najvýznamnejších námorných bitiek v dejinách. Jediným územím Grécka, kde Turci nikdy ani formálne nevládli boli Iónske ostrovy, ktoré patrili Benátkam. Toto územie sa stalo po dobytí Kréty a Cypru miestom slobody, kde sa udržiavala vyspelá kultúra, miestne obyvateľstvo zároveň prebralo množstvo talianskych tradícii a kultúry.

V benátsko-tureckej vojne v rokoch 1684 – 1699 bola vážne poškodená aténska Akropola. Na Akropole bola vybudovaná pevnosť a v chráme bohyne Pallas Athény v Partenóne bol uložený pušný prach. Benátska delová gula zasiahla tento sklad a vnútorná časť Parthenónu vyletela do povetria. Benátky na šesť mesiacov ovládli Atény a v roku 1699 bol podpísaný mier v Karloviciach, na základe ktorého Benátčania ovládli Peloponéz a ostrovy Aiginu, Salamínu a Lefkadu.

V druhej polovici 18. storočia sa v Grécku začali šíriť snahy o oslobodenie sa z osmanskej nadvlády. Grécka inteligencia (predstavovaná predovšetkým ortodoxnými kňazmi, ale aj spisovateľmi a literátmi) sa spájala s veľkostatkármi i drobnými roľníkmi. Vznikali početné miestne vzbury a boj Grékov za slobodu podporovali aj západné štáty a Rusko, ktoré využívali vnútorné oslabenie Turecka, aby získali vplyv na Balkáne. Grécky národný odpor vyústil na začiatku 19. storočia do vzniku novovekého gréckeho štátu. Vzdelanci a revolucionári sa organizovali v tajnom spolku Filiki eteria, Spoločnosť priateľov, kde členovia skladali posvätnú prísahu.

Sarakacanské osídľovanie

Medzi 17.-19. stor. sa začína pohyb gréckeho nomádskeho kmeňa, Sarakacanov. Títo nomádsky pastieri pochádzali z eurytánskeho a tesálskeho horského územia Agrafa. Sarakacani žili nezávisle od tureckej moci, preto si uchovali aj čistotu v jazyku, nepreberali turecké slová. Sarakacani si vytvárali základne, z ktorých sa potom na zimu presúvali aj so svojim stádom. Žili v endogamii a pre svoje zvláštne tradície sa zvyknú označovať za potomkov Pelasgov, či protogréckych kmeňov. Sarakacanská invázia sa podobala predošlej expanzí Albáncov, až nato, že Sarakacani nebojovali s pôvodným obyvateľstvom a ani nelúpili. Veľké skupiny Sarakacanov osídlili epirský kraj Tzumerka, usadili sa aj v Zagori, v dnešnej severogréckej Macedónii, ale aj v dnešnom Severnom Macedónsku, v gréckej Trácii, dnešnom Bulharsku a európskom Turecku. Skupiny Sarakacanov sa usadili aj v dnešnom Srbsku. Na juhu osídlili hlavne Biótiu (Kopaidské jazero), Atiku (hlavne oblasť Maratónu) a tiež stred a juh ostrova Eubója.

Boj za nezávislé Grécko

• Pozri aj: Grécka vojna za nezávislosť

Rozklad Osmanskej ríše

V druhej polovici 18. storočia prechádzala Osmanská ríša obdobím úpadku, ktorý sa prejavoval úplatkárstvom, vzrastom moci jednotlivých miestnych vládcov (v Egypte Muhammad Alí, na Balkánskom polostrove v Ioannine Ali paša Tepelenský), ktorí začali vystupovať takmer ako nezávislí vládcovia.

Postavenie Osmanskej ríše oslabovali aj nároky západných i východných mocností, ktoré sa začali vážnejšie zaujímať o Balkánsky polostrov. Rusko si začalo robiť nároky na plavbu úžinami Bospor a Dardanely a prejavovalo záujem o vplyv na Balkánskom polostrove, pričom využívalo pravoslávne obyvateľstvo. Po uzavretí mieru v roku 1774 si vynútilo prenikanie svojich obchodníkov na Balkán. K posilneniu gréckeho národného povedomia prispela aj skutočnosť, že keď Napoleon obsadil Itáliu, zanikla Benátska republika a územia, ktoré dovtedy ovládala sa dostali pod francúzsky vplyv.

Grécke národné obrodenie

Grécky poľný tábor pri Pireu, 1827

Za týchto zahraničnopolitických podmienok sa medzi gréckym obyvateľstvom šírili myšlienky osvietenstva a francúzskej revolúcie spolu s prebúdzajúcimi sa myšlienkami obrody antiky a gréckeho sebavedomia.

Jednou z vedúcich vrstiev novej gréckej spoločnosti sa stali obchodníci, ktorým sa otvárali cesty do strednej a západnej Európy a spätne šírili v Grécku vplyv západného myslenia. S narastajúcim obchodom sa rozširoval počet gréckych obchodných lodí, ktoré postupne ovládli obchod v Stredozemnom mori.

Významnú úlohu v gréckom národnom obrodení zohral konštantinopolský patriarcha, ktorý bol hlavou gréckej pravoslávnej cirkvi a tým ovplyvňoval všetko grécke obyvateľstvo. Takisto zohrali v hospodárskom a politickom živote významnú úlohu fanarioti – príslušníci významných aristokratických rodín v Konštantínopole, ktoré sa pokladali za pokračovateľov starých byzantských aristokratických rodín. Ich služby využívali aj vládcovia Osmanskej ríše a poverovali ich dôležitými hospodárskymi a námornými funkciami.

Obyvateľstvo na vidieku trpelo daňovým zaťažením, ktoré zvyšovali miestni osmanskí úradníci ďalšími daňovými povinnosťami alebo nútili roľníkov, aby si za nevýhodných podmienok prenajímali pôdu. Preto sa medzi vidieckym obyvateľstvom šírilo zbojnícke hnutie (klefti), pričom vodcovia týchto bánd sa stávali hrdinami národného odboja. Časť obyvateľstva sa však sťahovala aj mimo Grécko a v jednotlivých krajinách zakladala uzavretejšie exilové skupiny (Rusko), ktoré si tu zakladali vlastné spolky a školy, vydávali noviny.

Významnými postavami začínajúceho gréckeho národného obrodenia sa stali Adamantios Korais, ktorý pôsobil vo Francúzsku, a básnik, literát a revolucionár Rigas Ferreos Velestinlis, ktorý žil v rakúskej monarchii. Toho ale v roku 1797 zatkla rakúska polícia a vydala osmanským úradom, ktoré ho v roku 1798 v Belehrade zahrdúsili.

Územie Grécka sa začalo postupne vymaňovať spod osmanskej nadvlády. Po zlikvidovaní Benátskej republiky sa Francúzi zmocnili Iónskych ostrovov, z ktorých vytvorili Štát siedmich spojených ostrovov (Korfu, Kefalónia, Lefkada, Paxos, Itaka, Zakyntos). Po roku 1798 ich vytlačilo Rusko a tento štátny útvar sa dostal pod ruský patronát. V roku 1809 Veľká Británia vytlačila z ostrovov Francúzov, ktorí sa sem nakrátko vrátili, v roku 1815 sa dohodla s Ruskom a až do roku 1863 boli ostrovy pod jej patronátom (pod názvom Spojené štáty Iónskych ostrovov).

Po potlačení francúzskej revolúcie a porážke Napoleona sa v zahraničí začali vytvárať tajné organizácie – Priateľské združenia (gr. Filiki Eteria). V roku 1814 vznikla v Odese najstaršia organizácia, ktorá neskôr preniesla svoje pôsobenie do Konštantinopolu. Významnou osobnosťou v organizácii sa stal najskôr Ioannis Kapodistrias, ktorý mal vysoké postavenie aj v ruskej zahraničnej politike, neskôr Alexandros Ypsilantis. Pod jeho vedením sa začal ozbrojený protiturecký boj, ktorého súčasťou však bol aj boj ostatných balkánskych národov za oslobodenie sa spod osmanskej nadvlády (Srbi, Moldavci, Valasi).

Alexandros Ypsilantis začal v roku 1821 národnooslobodzovací boj Grékov povstaním v Moldavsku, ale jeho druhovia zostali osamotení a v bitke pri Dragašani boli porazení. Ypsilantis ušiel do Rakúska, kde ho zatkli a v roku 1828 zomrel vo Viedni.

25. marca 1821 vypuklo však ozbrojené povstanie aj na Peloponéze (vtedy sa nazýval Morea). Tento deň sa dodnes v Grécku oslavuje ako hlavný sviatok novodobého Grécka. Vzniklo niekoľko ozbrojených skupín, ktoré postupne ovládli takmer celý polostrov. Najvýznamnejším generálom oslobodeneckej vojny bol Theodoros Kolokotronis, iní významní vodcovia ľudových vrstiev boli Papaflessas, Jeojos Karaiskakis, Petros Mauromichalis, Dimitrios Ypsilantis (brat Alexandra Ypsilantisa) či Laskarina Bubulina, legendárna námorná kapitánka arvanitského pôvodu. K chudobným vzbúrencom sa pridávali aj grécke stredné i majetné vrstvy. K povstalcom na Peloponéze sa postupne pridávali aj jednotlivé ostrovy v Egejskom mori, ktoré však podľahli tureckému námornému útoku. Obyvateľstvo z ostrovov však vo veľkom počte prichádzalo na Peloponéz podporiť povstanie. Povstalci ovládli aj Atény a Misolongi.

Boj za slobodu sprevádzalo kruté vraždenie civilného obyvateľstva na obidvoch stranách. Tureckí janičiari vraždili grécke ortodoxné obyvateľstvo na západnom pobreží Malej Ázie. Krutosťou vyniklo vyvraždenie gréckych obyvateľov na ostrove Chios, ktoré znázornil aj francúzsky maliar Eugene Delacroix. Naopak, grécki povstalci vyvraždili moslimské obyvateľstvo v meste Tripoli na Peloponéze. Gréci tiež z polostrova vyhnali všetkých moslimov, medzi nimi mnohí rozprávali grécky či albánsky.

Povstanie gréckeho obyvateľstva za slobodu vzbudilo v zahraničí veľkú odozvu. Vznikali výbory na podporu Grékov, organizovali sa zbierky peňazí a zbraní, do Grécka prichádzali dobrovoľníci, ktorí podporovali Grékov. Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré sa pridali na ich stranu, patril anglický básnik lord George Gordon Byron, ktorý okrem básní aj priamo podporil povstanie, ale keď sa vylodil v Misolongi, ochorel a v roku 1824 zomrel.

Oficiálne však západné štáty ani Rusko nepodporili grécky boj za oslobodenie. Svätá aliancia dokonca vystúpila proti povstaniu, aby sa jeho myšlienky nerozšírili v ostatnej Európe. Ako prvá krajina zmenila postoj Veľká Británia, ktorá sa od roku 1822 otvorene postavila na stranu Grékov a začala ich aj finančne podporovať.

Námorná bitka pri Navarine medzi egyptsko-osmanským námorníctvom a spojenou flotilou Ruska, Veľkej Británie a Francúzska

Grécke povstanie nebolo jednotné, v rôznych regiónoch vznikali samostatné organizačné jednotky. V decembri 1821 sa pri Epidaure zišlo grécke národné zhromaždenie, ktoré trvalo až do januára 1822, ale nestalo sa vedúcim orgánom povstania. 1. januára 1822 bola ale prijatá epidaurská ústava, ktorá formulovala základné občianske práva a hlásila sa k demokratickým princípom vlády (deľba zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci). Bol vytvorený päťčlenný výkonný výbor (gr. ektelestiko), ktorý mal menovať štátneho kancelára a sedem ministrov. Prvými tromi štátnymi funkcionármi boli zvolení Alexandros Mavrokordatos (predseda výkonného výboru), Dimitrios Ypsilantis (predseda zastupiteľského orgánu) a Theodoros Negris (štátny kancelár, minister zahraničia). V decembri 1822 sa zišlo v Astrose na Peloponéze druhé národné zhromaždenie, ktoré formálne naďalej upevnilo demokratické práva občanov.

Ioannis Kapodistrias

V roku 1823 – 1824 sa rozhorela občianska vojna medzi jednotlivými gréckymi povstaleckými skupinami, čo využili Turci a spolu s egyptským Muhammadom Alím sa 27. apríla 1825 vylodili na Kréte, kde vypuklo masívne povstanie miestnych Grékov, a postupne ju obsadili (23. apríla 1826). V auguste dobyli Atény. Pod hrozbou zničenia povstania sa Gréci obrátili na západné mocnosti so žiadosťou o pomoc, dokonca ponúkali západným vládcom grécku korunu. Do vedúcich vojenských funkcií boli dosadení britskí velitelia. Veľká Británia a Rusko uzavreli v roku 1826 dohodu, na základe ktorej mali vyvíjať nátlak na Vysokú portu. V roku 1827 sa k dohode pripojilo aj Francúzsko a všetky tri štáty podpísali Londýnsku konvenciu, ktorou tlačili na Turecko. Keď Turecko túto dohodu odmietlo, došlo 20. októbra 1827 pri Navarine k veľkej námornej bitke, v ktorej turecké loďstvo utrpelo porážku. Situáciu chcelo využiť Rusko a vyhlásilo Turecku vojnu. V dôsledku toho muselo Turecko súhlasiť s mierovými rokovaniami o osude Grécka a jeho samostatnosti, ktoré však trvali ešte niekoľko rokov.

Už 30. januára 1828 sa v Nafplione na Peloponéze vylodil Ioannis Kapodistrias, ktorý začal uskutočňovať myšlienku nezávislého gréckeho štátu. Nátlakom donútil znepriatelené grécke skupiny, aby prestali s vnútornými šarvátkami. Stal sa prvým prezidentom gréckeho štátu, ktorého moc však bola obmedzená predovšetkým na územie Peloponézu. Prvým hlavným mestom sa stalo mesto Nafplio v Argolide. Na jeho stranu sa pridali ďalší významní politici – Theodoros Kolokotronis a Andreas Metaxas. V roku 1831 Kapodistriasa zavraždili v Nafplione príbuzní významného opozičného politika Petrosa Mavromichalisa. Za nástupcu bol nakrátko zvolený jeho brat Avgostinos, ale toho v roku 1832 donútili opustiť Grécko. Po jeho odchode prepukla v Grécku občianska vojna, ktorú vyriešil až zásah západných mocností.

Francúzsko, Anglicko a Rusko uzavreli 7. mája 1832 dohodu o tom, že vládcom Gréckeho kráľovstva sa stane Otto, syn bavorského kráľa Ľudovíta I. Pretože mal len sedemnásť rokov, vládla za neho regentská rada.

Územie nového štátu zahŕňalo Peloponéz a Ruméliu (Atika, Boiótia), ostrovy Eubója a Kyklady. Až do roku 1864 zostávali samostatné Spojené štáty Iónskych ostrovov, Tesália sa pripojila ku Grécku v roku 1881, Macedónia v roku 1878. Ostrov Samos získal od Turecka autonómiu, Kréta bola najprv pod vládou egyptského Muhammada Alího, v roku 1841 sa vrátila späť pod nadvládu tureckého sultána. Grécke obyvateľstvo sa síce postavilo na ozbrojený odpor, ten bol však kruto potlačený.

Novodobé Grécko

Prvý grécky kráľ Otto I.

Vláda Ota I. (1833 – 1843)

Otto I. sa chopil vlády v Grécku pod kontrolou regentskej rady, v ktorej boli len Bavori, ale postupne sa vymaňoval spod ich vplyvu. Urobil reformy vo vojsku, rozpustil rôzne nepravidelné oddiely a vytvoril pravidelnú armádu. Bol vytvorený moderný grécky zákonník, ktorý čerpal z byzantského, francúzskeho i nemeckého práva. Jeho autorom bol profesor Georg Ludwig von Maurer.

Grécka ortodoxná cirkev sa odčlenila od konštantínopolského patriarchátu a stala sa samostatnou. Jej hlavou sa stal kráľ. Pokračoval aj v hospodárskych reformách, časť pôdy sa dostala do rúk drobných roľníkov. V roku 1834 sa hlavným mestom Grécka stali Atény, ktoré postupne prestavoval na moderné mesto. Boli tu založené mnohé inštitúcie a mesto osídlili Gréci z rôznych končín Stredomoria.

Prevrat v roku 1843

Otto I. odchádza do vyhnanstva

Kráľ Juraj I. v roku 1864

Otova vláda však zaznamenala aj mnohé neúspechy, najmä v hospodárstve. Keď Grécko nebolo schopné splatiť úroky z veľkej pôžičky, Francúzsko, Anglicko a Rusko ho donútili, aby sa podriadilo ich kontrole. To vyvolalo prevrat zo 14. na 15. septembra 1843, v čele ktorého stál krétsky aristokrat Dimitrios Kallergis, potomok byzantského cisárskeho rodu Fokasovcov. Otto I. sa musel podriadiť, Andreas Metaxas sa stal predsedom dočasnej vlády, bola vytvorená komisia pre vypracovanie ústavy. Nová ústava (gr. syntagma) bola zverejnená 20. marca 1844. Kráľ si udržal svoje postavenie, zákonodarnú funkciu mal nový parlament, výkonnú moc mala vláda.

Postupne sa sformulovala myšlienka Veľkej idey (Megali idea) o tom, že súčasní Gréci sú potomkami starovekých Grékov a chcú žiť v kresťanskom novom Grécku. Jednotiacim jazykom bol umelý spisovný jazyk (gr. kathareusa), ktorý bol očistený od cudzích slov a vychádzal zo starogréčtiny. Grécko chcelo ovládnuť aj územia obývané Grékmi, ktoré boli doteraz pod cudzou nadvládou – Epirus (aj s časťou dnešného Albánska), Tráciu (s časťou dnešného Bulharska a Turecka), Konštantinopol, Egejské ostrovy, západnú Malú Áziu, maloázijský Pontos a Krétu. Najvýznamnejším presadzovateľom tejto myšlienky sa stal Ioannis Kolettis (predseda gréckej vlády v rokoch 1844 – 1847).

Grécko sa neustále zmietalo medzi vplyvom Francúzska, Anglicka a Ruska, snažilo sa využívať medzinárodné udalosti (krymská vojna) pre vlastné ciele, ale bolo neúspešné. V roku 1854 mocnosti dokonca okupovali prístav Pireus. V Grécku sa zdvíhala vlna nenávisti voči kráľovi a napokon bol v roku 1862 zosadený.

Po zvrhnutí kráľa sa v Grécku rozhorel boj o politický vplyv. Veľmoci navrhli a odporučili Grécku, aby za nového panovníka prijalo druhorodeného syna dánskeho kráľa Kristiána IX. a tak ho v roku 1863 grécke národné zhromaždenie zvolilo za nového gréckeho kráľa, ktorý prijal meno Juraj I. (Georgios I). Za manželku si vzal Oľgu, neter ruského cára Alexandra II., zároveň sa stal švagrom anglického kráľa Eduarda VII. a ruského cára Alexandra III. Anglicko za to odovzdalo Grécku Iónske ostrovy (v roku 1864). Takisto bola prijatá nová – demokratická ústava, v ktorej sa spájala monarchistická vláda s parlamentnou demokraciou.

V 70. rokoch 19. storočia sa Grécko snažilo využiť medzinárodnú situáciu a najmä ústup Ruska na Balkán, ale nepodarilo sa mu získať nové územia, hoci v Tesálii, Macedónii a na Kréte prepukli povstania. Turecko odstúpilo Krétu Veľkej Británii a tá ju spravovala až do roku 1914. V roku 1881 však veľmoci donútili Turecko, aby Grécku odstúpilo Tesáliu a časť Epiru. Nároky Grécka na niektoré územia na Balkáne začalo ohrozovať novovzniknuté Bulharsko neskôr aj Albánsko. Išlo predovšetkým o Macedóniu, na ktorú si Bulhari robili nárok. Situáciu komplikovali aj nejasnosti o národnostiach Macedónie. Najväčší počet obyvateľov tvorili Slovania, ktorí sa sčasti cítili byť Bulharmi, no niektorí nemali vyjasnenú svoju národnú identitu a ako Bulharov ich vnímali iba samotní Bulhari. Po Slovanoch nasledovali Gréci, menšiu časť obyvateľstva tvorili moslimovia rôzneho etnického pôvodu (Gréci, Turci, Slovania, Albánci, Arumuni), ktorých však Gréci vnímali ako Turkov, nehladiac na ich jazyk. Určité územia obývali aj kresťanskí Albánci, Arumuni a Židia.

Grécko-turecká vojna (1897)

Na Kréte opäť prepuklo protiturecké povstanie. Grécko chcelo využiť zahraničnopolitickú situáciu na zisk nových území a vyhlásilo Turecku vojnu. Vojna vypukla 17. apríla 1897 a trvala asi mesiac. Grécko na ňu bolo pripravené veľmi zle, utrpelo niekoľko porážok, z ktorých najvýznamnejšia bola bitka pri Velestine. Už 21. mája 1897 muselo uzavrieť prímerie. Vojnou nezískalo žiadne územie, naopak stratilo asi 400 km² v Tesálii. Turecko sa však muselo stiahnuť z Kréty a Juraj I. sa stal z poverenia veľmocí generálnym guvernérom.

V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa Grécko pustilo na cestu reforiem, ktoré ho mali premeniť na moderný štát. Ich predstaviteľom a ideológom bol politik Eleftherios Venizelos, niekoľkonásobný predseda vlády, pôvodom z Kréty. V decembri 1910 si vynútil nové parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila jeho Liberálna strana a v roku 1911 dal schváliť novú ústavu, ktorá posilnila postavenie gréckeho kráľa. Uskutočnil reformy v štátnej správe, rozšíril občianske práva a slobody, podporoval národné hospodárstvo a jeho modernizáciu.

Balkánske vojny

Mapa balkánskych vojen

Zmeny v hospodárstve i politike umožnili Grécku zapojiť sa do vojenských konfliktov na Balkáne, ktoré mali za cieľ oslabiť postavenie Osmanskej ríše. Zároveň však Grécku vznikal nový súper v albánskom národnom hnutí. V roku 1912 prepukla prvá balkánska vojna, v ktorej sa Grécko zmocnilo Solúna a v námorných bojoch polostrova Chalkidiki i jeho najvýchodnejšej časti Athosu. V nasledujúcom roku Gréci obsadili Epirus a ovládli aj východné ostrovy v Egejskom mori. Oslabené Turecko sa muselo podvoliť a vzdalo sa takmer všetkých území v Európe. S ovládnutím Epiru začali veľké spory medzi Grékmi a Albáncami. Gréci totiž ovládli aj juh dnešného Albánska s mestom Arjyrokastro, kde vtedy 90% obyvateľstva tvorili Gréci. Toto územie, nazývané Grékmi ako Severný Epirus (Voria Ipiros) sa snažili ovládnuť aj Albánci, ktorí mali záujem aj o južný Epirus (dnešná grécka časť), hlavne o oblasť Thesprotie, kde žila albánska moslimská menšina.

Boj o niektoré sporné územia viedli k druhej balkánskej vojne (začala v júni 1913), v ktorej bojovalo Bulharsko proti svojim predchádzajúcim spojencom. Grécko sa spojilo so Srbskom a k týmto dvom štátom sa pridalo aj Turecko. Bulharsko nemalo šancu na úspech. Grécko získalo veľkú časť Tesálie, Macedónie, ostrovy pri pobreží Malej Ázie, ako aj Krétu. Vzniklo aj samostatné Albánsko, pričom bola vymedzená hranica medzi ním a Gréckom – prakticky v dnešnej podobe. V predvečer prvej svetovej vojny Grécko rozšírilo svoje územie o severný Epirus, Macedóniu a Egejské ostrovy. Pripojením nových území sa zmenil pomer v zložení obyvateľstva. Zvýšil sa počet negréckych obyvateľov až na 13%. Pribudli Slovania, moslimovia (Turci, Albánci, Gréci), Židia (v Solúne tvorili sefardskí Židia takmer 40%).

Počas druhej balkánskej vojny bol zavraždený grécky kráľ Juraj I. Jeho nástupcom sa stal jeho mladší syn Konštantín I., ktorý sa oženil s princeznou Žofiou, sestrou nemeckého cisára Viliama II. Bol to schopný vojenský veliteľ, podieľal sa na víťazstvách Grécka v balkánskych vojnách.

Prvá svetová vojna

Konstantin I. Grécky

Nástup gréckeho kráľa Konstantina na trón znamenal príklon Grécka k Nemecku, zatiaľ čo ministerský predseda Venizelos bol stúpencom Francúzska a Veľkej Británie. Nemecko tlačilo na Grécko, aby sa zapojilo do prvej svetovej vojny predovšetkým proti Srbsku, ale odmietol to Venizelos a neskôr aj kráľ Konstantinos so zdôvodnením, že krajina ešte nie je pripravená na vojnu. Dohoda sľubovala Grécku západnú Malú Áziu s mestom Smyrna, Cyprus a časť Trácie, ak sa pridá na jej stranu, ale kráľ Konstantinos udržiaval neutralitu. Napriek tomu prenikali na územie Grécka vojská Dohody i Trojspolku. Grécko sa rozdelilo na dva tábory – konstantinovský na jednej strane so sídlom v Aténach a na strane Nemecka, na druhej strane venizelistický so sídlom v Solúni, ktorý podporoval Dohodu. Rozpory vyústili až do Konstantinovej abdikácie 10. júna 1917; jeho nástupcom sa stal jeho prodohodový syn Alexandros. Moc tak získal liberálny Eleftherios Venizelos, ktorému sa podarilo opäť Grécko zjednotiť. Grécki vojaci sa zapojili do bojov na južnom fronte po boku dohodových štátov a 1. novembra 1918 vstúpili po boku britských jednotiek do Istanbulu. Po uzavretí mieru s Bulharskom v Neuilly v roku 1919 Grécko získalo západnú Tráciu s mestom Alexandrupoli, po uzavretí mieru s Tureckom v roku 1920 v Sevres získalo východnú Tráciu s mestom Edirne (Drinopol).

Po boku britských vojsk grécki vojaci vstúpili aj do maloázijskej Smyrny a obsadili rozsiahle územia západnej Malej Ázie, kde tvorili Gréci väčšinu obyvateľstva. Proti tomu sa postavili Francúzsko a Taliansko. Grécky postup na východ Turecka sa zastavil pri Inönü. V roku 1921 Gréci utrpeli porážku pri rieke Sakarya od generála Attaturka a pod tlakom Angličanov a tureckých vojsk sa museli stiahnuť z Malej Ázie. v Roku 1922 padla aj Smyrna, turecké vojská mesto podpálili a vyvraždili asi 50 000 kresťanov (Grékov i Arménov). Z mesta vtedy utieklo do gréckej Atiky asi 200 000 Grékov.

Pri nasledujúcich mierových rokovaniach v Lausanne Gréci stratili nielen územia v Malej Ázii, ale aj Istanbul a územia v Európe, ktoré boli prisúdené novovzniknutej Tureckej republike Mustafa Kemala Atatürka. Zmeny pomerov mali za následok aj výmenu obyvateľov. Do Grécka vtedy z rôznych končín Turecka (západná Malá Ázia, Pontos, Bitýnia, Kapadócia, Lýdia, Lýkia, Kilíkia, Východná Trácia) prišli Maloázijskí Gréci, ktorých bolo približne 2 000 000. Z Grécka prišlo do Turecka asi 500 000 moslimov rôznych jazykových skupín (turkofónni, albanofónni, grekofónni, slavofónni moslimovia). Maloázijskí Gréci sa usadili hlavne v gréckej Macedónii (asi 750 000 prisťahovalcov), ktorej severná časť bola skoro celkom vyľudnená keď miestni Slovania po Grécko-bulharskej výmene obyvateľov odišli do Bulharska. Veľká časť prisťahovalcov osídlila Atény a okolitú Atiku. Výmena obyvateľstva priniesla Grécku veľké sociálne a ekonomické problémy, no na druhej strane sa z neho stala skoro celkom homogénna krajina. Okrem toho Gréci definitívne stratili nárok na územie Severného Epiru v Albánsku. Neskoršia snaha o vytvorenie autonómneho regiónu tiež stroskotala a miestni Gréci sa stali terčom albánskej propagandy a násilnej albanizácie; preto sa časť z nich presťahovala do Grécka.

Územný vývoj gréckeho štátu počas 19. a 20. storočia

Vnútropolitická situácia v Grécku sa po vojne komplikovala. V roku 1920 zomrel kráľ Alexandros na otravu krvi (pohrýzla ho opica) a po ňom nastúpil opäť kráľ Konstantin. V parlamentných voľbách Eleftherios Venizelos a jeho strana prehrala a Venizelos odišiel do exilu. Novým predsedom vlády sa stal Dimitrios Rallis. Neúspech v Malej Ázii sa odrazil aj vo vnútropolitickom živote. Skupina generálov pripravila vojenský prevrat, kráľ Konstantinos sa opäť vzdal trónu, v roku 1922 odcestoval z krajiny a v roku 1923 zomrel na Sicílii. Nahradil ho jeho starší syn Juraj II. Niektorí predstavitelia minulého režimu boli popravení. Politická situácia nebola stabilizovaná ani v nasledujúcom období. V roku 1923 skončil neúspešne vojenský puč (gen. Ioannis Metaxas, ktorý stál v jeho pozadí, musel ujsť do zahraničia), v roku 1924 Národné zhromaždenie zosadilo vládnucu dynastiu, kráľ Juraj II. odišiel do exilu a bola vyhlásená republika.

V rokoch 1924 – 1928 došlo k deviatim pokusom o štátny prevrat a k dvom nastoleniam vojenských diktatúr. V ich čele stál generál Theodoros Pangalos, ktorého odstránil zase generál Georgios Kondylis. V roku 1928 sa do Grécka vrátil Eleftherios Venizelos, ktorý spojil liberálnych stúpencov a vyhral parlamentné voľby. V rokoch 1928 – 1932 bol s kratšími prestávkami gréckym predsedom vlády a podarilo sa mu aspoň čiastočne stabilizovať politickú situáciu. Uzavrel dohody s fašistickým Talianskom (1928) a s Tureckou republikou (1930), zorganizoval Balkánsku konferenciu (1930), ktorá sa snažila riešiť viaceré problémy medzi balkánskymi štátmi. V roku 1934 sa Grécko pripojilo k balkánskej dohode spolu s Tureckom, Juhosláviou a Rumunskom.

V roku 1933 prehrali venizelisti voľby a k moci sa dostala pravicová opozícia. Predsedom vlády sa stal Panajis Tsaldaris, generál Nikolaos Plastiras sa pokúsil okamžite o neúspešný vojenský puč. V roku 1935 sa viaceré strany, medzi nimi i liberál Eleftherios Venizelos, pokúsili o prevrat, opäť neúspešne. Vojenskí pravicoví politici a generáli Ioannis Metaxas a Georgios Kondylis takisto uskutočnili prevrat a obnovili v Grécku monarchiu. Kráľom sa stal opäť Juraj II., ktorý sa po 12 rokoch vrátil z exilu.

Štruktúra gréckeho obyvateľstva začiatkom 20. storočia

Je dôležité spomenúť skupiny etnického gréckeho obyvateľstva, ktoré žilo v Grécku v čase výmeny obyvateľov. Nejde iba o novousadlíkov z Malej Ázie, ale aj o pôvodné etnické skupiny obývajúce pevninské Grécko. Väčšinu obyvateľov na územii Grécka vždy tvorili tzv. helenofóni, prípadne grekofóni, teda obyvateľstvo zväčša ortodoxného-kresťanského vyznania, ktoré rozprávalo jazykom romaika, teda modernou gréčtinou, ktorá vychádza zo starovekej iónskej atičtiny. Toto helenofónne obyvateľstvo sa nazývalo do 19. stor. Romaiovia, čo pochádza z byzantskej národnej identity, prípadne aj Ellines, teda Heléni, alebo tiež Greki. Dnes sa používa iba označenie Ellines. Okrem gréckohovoriacich obyvateľov obývajú Grécko aj skupiny Grékov, ktorí síce nemali gréčtinu ako materinský jazyk, no napriek tomu sa za Grékov považujú už od byzantskej doby, pretože vyznávajú rovnaké náboženstvo. Boli to vyššie spomínaní Arvaniti, potomkovia albánskych kolonistov (dnes asi 300 000 ľudí). Obývajú určité kraje južného Grécka. V strednom Grécku, v severnom pohorí Pindos, na hraniciach Tesálie a Epiru žijú Arumuni (gr. Armani), nazývaní tiež Valasi (gr. Vlachi). Arumuni (dnes približne 300 000 ľudí) obývajú aj niektoré malé územia na rovinách Tesálie. Ich pôvod však nie je celkom ujasnený. Na severe gréckeho kraja Macedónia, v krajoch severná Kastoria a Florina ostalo slovanské obyvateľstvo (dnes asi 100 000 ľudí). Nazývajú sa Slavofónni Gréci.

Okrem týchto negréckych skupín existovalo aj grécky hovoriace obyvateľstvo, ktoré rozprávalo gréckym jazykom, ťažko zrozumiteľným iným Grékom. V Grécku to boli nomádski pastieri Sarakacani (dnes asi 400 000 ľudí), Tsakónskí Gréci na Peloponéze (dnes neznámy počet) a Sfakiani na Kréte (dnes neznámy počet).

Po výmene obyvateľov v roku 1923 prišlo do Grécka z Malej Ázie etnické grécke obyvateľstvo. Gréci zo západnej Malej Ázie rozprávali rovnako, ako Gréci z Grécka. Pontskí Gréci, z kraja Pontos na severovýchode Malej Ázie, však rozprávali jazykom vzdialeným gréčtine z Grécka, viac príbuzným starogréčtine (dnes asi 2 000 000 ľudí). Kapadócki Gréci zo stredoanatólskeho kraja Kapadócia (dnes neznámy presný počet, snáď okolo 300 000 ľudí) rozprávali tiež vlastným gréckym jazykom, so silným tureckým vplyvom. Okrem nich však do Grécka prišli aj tzv. Karamanlidi (dnes neznámy počet, snáď okolo 200 000 ľudí), teda etnickí Gréci z rôznych častí strednej a južnej Anatólie, ktorí rozprávali po turecky, no boli to Gréci. Sú to potomkovia Maloázijských Grékov, ktorí začali používať turečtinu medzi 11.-17. storočím.

Vojenská diktatúra (1936 – 1941)

Kráľ Juraj II.

V roku 1936 kráľ Juraj II. menoval za predsedu vlády generála Ioannisa Metaxasa, ktorého vo funkcii schválil aj parlament. Generál okamžite (4. augusta 1936) nastolil svoju osobnú diktatúru. Generála podporoval kráľ. Metaxas bol predsedom vlády, okrem toho riadil tri vojenské ministerstvá a ministerstvo zahraničných vecí. Politická opozícia bola tvrdo prenasledovaná, predovšetkým Komunistická strana Grécka. Takisto boli potláčané národnostné menšiny na severe Grécka.

Na druhej strane diktátorský režim podporoval roľníkov i robotníkov, realizoval rôzne sociálne opatrenia, ktoré boli prijaté už na začiatku 30. rokov, ale nerealizovali sa. Rozvíjal sa priemysel a obchod.

Druhá svetová vojna

Okupačné zóny Osi v Grécku

     územie okupované Nemeckom

     územie okupované Talianskom

     územie okupované Bulharskom (zeleno ohraničené územie okupované Bulharskom pod nemeckou kontrolou od júla 1943)

     Dodekanéske ostrovy patriace Taliansku od roku 1912

Na konci 30. rokov sa Metaxasovo Grécko dostalo do zložitej situácie. Zo severu hrozilo Bulharsko, zo západu Mussoliniho Taliansko, hoci obe krajiny uzavreli kedysi zmluvu. Metaxas sa snažil nakloniť si tak Hitlera ako aj Veľkú Britániu, ale v oboch prípadoch neúspešne. Taliansko podniklo niekoľko provokujúcich akcií a 28. októbra 1940 predložilo Grécku niekoľko ultimatívnych požiadaviek, ktoré Ioannis Metaxas odmietol a tak sa Grécko zapojilo do druhej svetovej vojny.

Mussolini okamžite zaútočil na Grécko z Albánska, ale proti nemu sa okamžite zjednotilo celé Grécko (aj s komunistami) a postavilo sa na odpor. Po dvoch týždňoch bojov Gréci zastavili postup Talianska a postupne ho zatláčali k moru. Grékov svojím letectvom podporovala aj Veľká Británia, ktorá mala záujem zriadiť na území Grécka niekoľko svojich základní. Do situácie sa snažil zasiahnuť aj Adolf Hitler a nútil Grékov uzavrieť separátny mier s Talianskom. Metaxas lavíroval medzi Nemeckom a Veľkou Britániou, ale 21. januára 1941 zomrel po prechodení angíny. Bulharsko a Juhoslávia sa pripojili k Nemecku a Taliansku, Briti poslali do Grécka svoje vojenské oddiely a tak 6. apríla 1941 Nemecko cez bulharské a juhoslovanské územie zaútočilo na Grécko. Do konca apríla Nemci obsadili Atény a Peloponéz. V máji Nemci a Taliani obsadili grécke ostrovy, Bulharsko obsadilo grécku Tráciu, kráľ Juraj II. ušiel na Krétu.

V okupovanom Grécku bola vytvorená kolaborantská vláda. Nemecko vykupovalo základné potraviny a suroviny za veľmi nízke ceny, Spojenci uvalili blokádu na dovoz potrebných vecí, aby zabránili zásobovaniu Nemecka. To sa prejavilo hladomorom a smrťou tisícov Grékov. Okupačné vlády tvrdo zasahovali proti domácemu obyvateľstvu. Najmä Bulhari tvrdo postihovali obyvateľstvo svojej okupovanej časti, aby ho asimilovali. Nemci zase presadzovali „konečné riešenie“ židovskej otázky a vyvraždili takmer všetko židovské obyvateľstvo v Solúne.

V Grécku sa okamžite zdvihla vlna protifašistického odporu a za národné oslobodenie. Jednotlivé politické strany vytvárali svoje odbojové organizácie:

Nacistická vlajka vlaje nad aténskou akropolou

• Národnooslobodzovacia fronta (EAM – Ethniko apeleftherotiko metopo) – vytvorili ju ľavicové strany v čele s Komunistickou stranou Grécka. Ako vojenskú organizáciu vytvorili armádu ELAS (Grécka ľudová oslobodzovacia armáda).
• Národná republikánska grécka liga (EDES – Ethnikos dimokratikos ellinikos syndesmos) – vytvorili ju pravicové politické strany a odbojové organizácie
• Národné a sociálne oslobodenie (EKKA – Ethniki ke kinoniki apeleftherosi), ktoré pôsobilo v strednom Grécku.

Jednotlivé skupiny čoskoro dosiahli v boji proti okupantom úspechy. Najmä ľavicová EAM posilňovala svoj vplyv a navrhovala spoluprácu všetkých odbojových zložiek. Niektoré skupiny, ale predovšetkým kráľ Juraj v exile, sa obávali prílišného posilnenia vplyvu komunistov a medzi EAM a EDES dochádzalo k vážnym bojom o politický vplyv, do ktorého nakoniec zasiahla Veľká Británia a v roku 1944 dosiahla zmierenie odbojových skupín. V roku 1944 vznikol z podnetu EAS aj Politický výbor národného oslobodenia (PEEA – Politiki epitropi ethnikis apeleftherosis – nazývala sa aj Horská vláda), ktorý schválila aj Národná rada, vytvorená na oslobodenom území v apríli 1944.

Sformovala sa aj vláda Národnej jednoty, ktorá združovala odbojové strany a skupiny, v ktorej ľavicové strany získali päť ministerských kresiel (komunisti dve). Predsedom vlády sa stal Georgios Papandreu. Partizánska armáda ELAS však kontrolovala dve tretiny oslobodeného územia Grécka a komunisti predstavovali významnú mocenskú zložku. Veľká Británia si však chcela zabezpečiť vplyv na oslobodenom území, preto v októbri 1944 rokoval Winston Churchill v Moskve a dosiahol, že Sovietsky zväz súhlasil so začlenením Grécka do záujmovej sféry Veľkej Británie.

Sovietsky zväz rýchlo postupoval pri oslobodzovaní balkánskych štátov, preto Adolf Hitler už v septembri a októbri 1944 začal sťahovať nemecké jednotky z Grécka, aby sa vyhol ich obkľúčeniu. V októbri sa začali na Peloponéze vyloďovať britské jednotky, 14. októbra 1944 vstúpili do Atén a 18. októbra prišla do hlavného mesta aj vláda Národnej jednoty. Národnooslobodzovací boj Grékov skončil.

Súčasné Grécko

Od oslobodenia do nástupu vojenskej junty

Po oslobodení sa vzťahy medzi komunistami a príslušníkmi pravicovej časti politického spektra ďalej vyhrotili. Komunisti vytvorili vlastnú vládu a začali boj proti legálnej vláde v Aténach. Vzhľadom na podporu Papandreovej vlády Britmi a Američanmi boli povstalci porazení a upevnil sa monarchistický režim, v čele ktorého stál po smrti Juraja II. jeho brat Pavol I.

Nové grécke domy postavené za podpory Marshallovho plánu

Krajina bola po vojne a vnútornom konflikte v zlom stave, ale s americkou finančnou pomocou v rámci Marshallovho plánu sa začalo hospodárstvo pomaly zotavovať. Problémom bol ale nedemokratický režim v zemi, v ktorom armádne zložky zasahovali do politického procesu. To sa prejavilo napríklad za vlády bývalého armádneho činiteľa a teraz politika Alexandra Papagosa a jeho strany Politické zjednotenie, kedy boli grécki občania rozdelení do niekoľkých skupín podľa svojho postoja k režimu. Napriek týmto prejavom neplnohodnotného demokratického vývoja zásluhou reformných opatrení v oblasti ekonomiky hospodárstvo od polovice päťdesiatych rokov rástlo. Spolu s tým sa ale ďalej prehlbovali sociálne rozdiely. Z hospodárskeho vývoja tak najviac ťažili príslušníci štátnej byrokracie a armády, lodiari a podnikatelia v nevýrobných odvetviach. Tieto sociálne skupiny tvorili oporu pravicového režimu. Zahraničné vzťahy Grécka smerovali k západným spojencom – Grécko vstúpilo do NATO a neskôr bolo pridruženým členom Európskeho spoločenstva. Napriek tomu jeho pozície oslabovala najmä otázka samostatnosti Cypru, ktorý bol pod zvrchovanosťou Spojeného kráľovstva a žila na ňom okrem Grékov i početná turecká menšina. Zápolenie o Cyprus a jeho budúci vývoj (a prípadné uskutočnenie enosis, teda spojenia s Gréckom) s Tureckom (niekoľkokrát hrozil i vojenský konflikt) ohrozovalo zahraničné postavenie štátu a zároveň ovplyvňovalo i jeho vnútropolitickú situáciu.

Po Papagosovej smrti nastúpil do vedenia štátu na základe rozhodnutia kráľa Konstantínos Karamanlís, ktorý čoskoro sformoval vlastnú politickú stranu Radikálny zväz. Pokračoval v politike svojho predchodcu a štátny aparát sa tak púšťal do odhaľovania skutočných či vymyslených komunistických sprisahaní. Okrem iného s iniciatívou vlády vytvoril mechanizmus kontroly tlače a informácií, s cieľom podpory v podstate autoritárskeho režimu. V záujme posilnenia vlastnej moci chcel presadiť i zmenu ústavy, to sa mu však pre odpor ľavicových stran a príslušníkov ľavého stredu nepodarilo. Jeho pozíciu však začali podkopávať nielen aktivity opozičných strán, ale i neschopnosť získať kontrolu nad vlastnými spolupracovníkmi. Sklamaný vývojom sa rozhodol rezignovať.

Po jeho odstúpení vyhral nasledujúce voľby Zväz stredu Georgiosa Papandreoua. Nová vláda sa pokúsila liberalizovať celý systém, ale narazila na odpor príslušníkov dovtedajších mocenských skupín. V roku 1965 sa pokúsil Papandreou prepustiť ministra obrany generála Petrosa Garufalisa. To však odmietol nový kráľ Konštantín II., vládnucí po smrti svojho otca od roku 1964. Nasledovalo dvojročné obdobie politickej krízy, ktoré využila skupinka dôstojníkov (takzvaní grécki plukovníci) na čele s Georgiosom Papadopulosom na štátny prevrat a nastolenie vlády vojenskej junty.

Prevrat a vláda vojenskej junty

V noci z 20. na 21. apríla 1967 uskutočnili traja armádni dôstojníci Jeorjos Papadopulos, Nikolaos Makarezos a Stylianos Pattakos štátny prevrat a zaviedli v zemi výnimočný stav. Čoskoro bol rozpustený parlament a vlády sa ujala vojenská diktatúra (chunta) s ultrancionálnymi a protiľavicovými rysmi. Následne sa junta začala zbavovať svojich odporcov vo všetkých významných oblastiach kultúrneho a spoločenského života. Kráľ Konštantín II. po nevydarenom ozbrojenom povstaní proti režimu opustil krajinu. Junta na to reagovala ustanovením regenta a keď bolo jasné, že sa kráľ do Grécka nevráti, bola monarchia zrušená a vedúca postava diktatúry, Georgios Papadopulos, sa menoval prezidentom a stal sa tak oficiálne hlavou gréckeho štátu.

Prvé roky zaručovala stabilitu režimu stále rastúca ekonomika. Základy tohto vývoja však neboli následkom vlády junty, ale reforiem a procesov naštartovaných pred ozbrojeným prevzatím moci. V zahraničnej politike režim spolupracoval s USA, čo vyvolávalo v gréckej verejností voči USA veľkú nevraživosť a objavili sa dokonca názory, že sa Američania na vojenskom prevrate podieľali. Zosilnenie opozície proti režimu nastalo v roku 1973 v súvislosti so zhoršením hospodárskeho vývoja. Diktatúru nezachránil ani prevrat pod vedením generála Dimitriosa Ioannidisa, ktorý zvrhol Papadopulosa, ale nezasadol do vlády a riadil chod štátu z ústrania. Pokusy o postupnú liberalizáciu režimu nemali vzhľadom na stále sa horšiacu ekonomickú situáciu úspech (napríklad na rozdiel od rokov 1967 až 1972, kedy sa inflácia pohybovala okolo 2,5%, dosiahla v roku 1974 hodnotu 33%). Angažovanosť junty na Cypre, kde bol zvrhnutý demokraticky zvolený prezident Makarios a nastolená podobná diktatúra ako v Grécku, krízu vyhrotila. Konstantinos Karamanlis sa vrátil späť do vlasti a vtedajší prezident, generál Faidon Gizikis, informoval Dimitriosa Ioannidisa, že obdobie vlády junty sa skončilo a ozbrojené sily sa rozhodli vrátiť moc do rúk civilnej vlády.

Politický vývoj do začiatku 21. storočia

Premiér a prezident Konstantínos Karamanlís

Nový premiér Konstantínos Karamanlís počas svojho pobytu v západnej Európe úplne zmenil svoj názor na spôsob riadenia štátu a uvedomil si, že represívny kurz päťdesiatych a šesťdesiatych rokov už nie je ďalej možný. Rozhodol sa preto reformovať štátny systém, no odstraňovanie osôb podporujúcich autoritatívny režim v armáde na ďalších dôležitých postoch prebiehal jeho pričinením v niektorých prípadoch pomaly. Bolo to dané snahou o stabilizáciu vnútropolitickej situácie aj zahraničného postavenia Grécka, ktoré bolo ohrozené najmä nebezpečenstvom vojny s Tureckom. Napríklad vedúce osobnosti diktatúry (okrem iných aj Georgios Papadopulos) tak neboli zatknutí ihneď, ale až v priebehu roka 1974.

Vzťahy s Tureckom značne poškodil zásah chunty na Cypre. Turecká republika to využila a zabrala 37% cyperského územia. K vojenskému stretu medzi Gréckom a Tureckom (ktorý Karamanlis zvažoval) však nedošlo. Hranice postupu tureckých vojsk dnes od seba oddeľujú tureckú a grécku časť ostrova.

Po ustanovení vlády "národnej jednoty" sa začal nový demokratický režim pomaly upevňovať. Na 17. november 1974 boli vyhlásené nové voľby a Karamanlis do nich vstúpil s novou stranou Nová demokracia. Jeho najväčším konkurentom sa v nasledujúcich rokoch stal Andreas Papandreou so svojou stranou Panhelénske socialistické hnutie (skrátene PASOK). Táto strana si zakladala na radikálnej zahraničnej aj domácej politickej línii (napríklad súčasťou jej programu bola snaha o vystúpenie z NATO, odmietavý postoj zachovávala aj k Európskemu spoločenstvu). Voľby nakoniec vyhrala Nová demokracia, okrem iného vďaka tomu, že sa Karamanlis javil väčšej časti populácie ako záruka stability krajiny. Nová vláda pristúpila k vypracovaniu ústavy a k uskutočneniu referenda o štátnom zriadení, kde si voliči vyberali medzi monarchiou a republikou. Výsledok plebiscitu nakoniec dopadol jasne v neprospech znovunastolenia monarchie. Grécko tak zostalo naďalej republikou.

V nasledujúcich rokoch sa politické spektrum takmer nemenilo. Dvoma najsilnejšími stranami naďalej zostávali ľavicový PASOK a pravicová Nová demokracia. Roku 1981 zásluhou Karamanlisa vstúpilo Grécko do Európskeho spoločenstva. Zlá hospodárska situácia sa ale podpísala na strate popularity vlády a nasledujúce voľby vyhral v tej dobe opozičný PASOK, ktorý v období 1977 – 1981 zásadným spôsobom revidoval svoj doterajší politický program. Napriek snahe novej vlády Andreasa Papandrea vytvoriť štát so silnou sociálnou podporou a prosperujúcim hospodárstvom v dvoch funkčných obdobiach v rokoch 1981 až 1989 sa grécka ekonomika rozvíjala len postupne. Rozsiahle programy vlády navyše znamenali značné finančné výdavky, čo sa prejavilo v deficite štátneho rozpočtu neskôr aj v nutnosti rušiť pôvodné sociálne výdobytky (napríklad zrušenie zvyšovania miezd vzhľadom na rast inflácie či bezplatnej lekárskej starostlivosti).

Grécko sa po rozpade komunistických režimov na Balkáne snažilo hrať v tejto dobe rolu stabilizačného prvku, ale snaha o udržanie Juhoslávie a podpora Miloševičovho režimu naopak viedla k rozporom so západoeurópskymi spojencami. Ďalším problémom bolo vytvorenie nového macedónskeho štátu, ktorého existencia podľa mienky gréckej vlády ohrozovala územnú integritu Grécka. Časom sa ale čiastočne uvoľnilo napätie a Grécko neskôr spolu s postupným hospodárskym rastom zaujalo v rámci Balkánu silnejšiu pozíciu. V 90. rokoch došlo k normalizácii vzťahov s Tureckom.

Zmeny priniesol aj nový vnútropolitický vývoj. Obe veľké strany sa čo do politických názorov čiastočne priblížili k strednému prúdu a rozdiely medzi nimi sa do istej miery zotreli. Na začiatku nového tisícročia sa Grécko dočkalo dvoch úspechov – druhýkrát sa totiž v Aténach konali olympijské hry a v roku 2002 bolo v krajine zavedené euro (až neskôr ale vyšlo najavo, že hospodárske výsledky boli zámerne upravované a krajina v skutočnosti maastrichtské kritériá pre vstup do eurozóny nespĺňala).

Hospodárska kríza a súčasný stav

Rovnako ako ostatné krajiny, aj Grécko citeľne zasiahla hospodárska kríza. Rozpočtový deficit v roku 2009 dosiahol 13,6% hrubého domáceho produktu. Výmenou za finančnú pomoc od Európskej únie v hodnote 110 miliárd euro sa Grécka vláda zaviazala k rozsiahlym finančným škrtom. To v celej krajine vyvolalo rozsiahle štrajky. Úsporné opatrenia budú mať pravdepodobne mnoho negatívnych následkov, okrem iného aj pokles ekonomiky a rast nezamestnanosti. Okrem toho sa krajina naďalej potýka s ďalšími problémami, predovšetkým s korupciou, klientelizmom, nadbytočnou byrokraciou a šedou ekonomikou. Napriek zlepšeniu vzťahov s Tureckom naďalej nie je vyriešený problém Cypru. Ten totiž zostáva rozdelený na tureckú a grécku časť (kým turecká časť nie je medzinárodne uznávaná, grécka byla v roku 2004 prijatá do EÚ).

Od roku 2005 bol prezidentom Karolos Papulias. V roku 2012 prebieha v Grécku vládna kríza, ktorú by mali vyriešiť voľby 17. júna. V posledných voľbách získali značný počet hlasov strany odmietajúce ďalšie rozpočtové škrty požadované medzinárodnými finančnými inštitúciami a Európskou úniou a žiadna zo strán nebola schopná zostaviť vládu.

Novogrécka kultúra

Parthenon, symbol gréckej kultúry

Grécka kultúra položila základy modernej európskej kultúry. Mnohé poznatky boli známe už starým Grékom, ktorí rozvíjali napr. filozofiu, divadlo, astronómiu, rétoriku, modernú medicínu či demokraciu. Veľký je aj vplyv gréckeho jazyka v európskych jazykoch. Slová ako ekonomika, politika, matematika, televízia, stratégia či aristokracia sú gréckeho pôvodu.

Grécka kultúra prežila svoj ďalší veľký rozmach počas byzantskej doby, hlavne v 12.-15. storočí, potom ďalšiemu rozvoju bránila osmanská nadvláda. Do 17. storočia patrila medzi najkultúrnejšie európske centrá aj Kréta, kde vládli Benátčania. Vyspelá kultúra pretrvala aj na Iónskych ostrovoch, kde Turci nikdy nevládli, ale aj v Anatólií, kde si vďaka vyspelým veľkomestám Maloázijskí Gréci dokázali udržať modernú kultúru. Obrodenie nastáva koncom 19. storočia, po oslobodení Grécka.

Kultúra súčasného Grécka vychádza predovšetkým z byzantských a zo starovekých tradícií. Najdôležitejším aspektom spoločnosti je grécka ortodoxná byzantská kresťanská cirkev, ktorú vyznáva väčšina Grékov. Celkovo má grécka kultúra bližšie k orientálnym krajinám, ako k Európe. Ale aj tak tvorí akúsi vstupnú bránu medzi západom a orientom. Orientálne prvky môžeme v gréckej kultúre badať už od mykénskej kultúry.

Literatúra

• John Chadwick. The Mycenaean World. [s.l.] : Cambridge University Press, 1976. ISBN 0-521-29037-6.
• Mountjoy, P.A.. Mycenaean Decorated Pottery: A Guide to Identification. [s.l.] : Studies in Mediterranean Archaeology 73. Göteborg: Paul Åströms Forlag, 1986. ISBN 91-86098-32-2.
• Mylonas, George E.. Mycenae and the Mycenaean Age. [s.l.] : Princeton University Press, 1966. ISBN 0-691-03523-7.
• Podzuweit, Christian (1982). "Die mykenische Welt und Troja". In: B. Hänsel (ed.), Südosteuropa zwischen 1600 und 1000 v. Chr., 65 – 88.
• Taylour, Lord William. The Mycenaeans. [s.l.] : Revised edition (1990). London: Thames & Hudson, 1964. ISBN 0-500-27586-6.
• Joachim Latacz Between Troy and Homer. The so-called Dark Ages in Greece, in: Storia, Poesia e Pensiero nel Mondo antico. Studi in Onore di M. Gigante, Rome, 1994
• Vacalopoulos, Apostolis. The Greek Nation, 1453-1669. Rutgers University Press, 1976.
• Istoria tou Ellinikou Ethnous, Tomoi A-I. Athina, 1999.

Pozri aj

• Grécko

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Grécka

Externé odkazy

• Jeremy B. Rutter, "The Prehistoric Archaeology of the Aegean" Archivované 2009-01-01 na Wayback Machine: chronológia, história, bibliografia (po anglicky)
• Dejiny Grécka: Základné dokumenty (po anglicky)
• Krátke dejiny Grécka (po anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Řecka na českej Wikipédii.