Fronda
Fronda bolo šľachtické povstanie a nasledujúca občianska vojna v rokoch 1648 – 1653 vo Francúzsku.
Fronda nebola protikladom Francúzskej revolúcie, ako sa niektorí historici snažia interpretovať, ale naopak, bol to pokus zastaviť čas, dejiny, spoločenský vývoj, snaha upevniť existujúce sociálne statusy. Podľa Denisa Richeta ako neplodný pokus pod tútorstvom privilegovaných vrstiev sa stala detskou chorobou absolutizmu.
Jej pôvod treba hľadať vo vnútorných konfliktoch vládnucich vrstiev spoločnosti – snahe francúzskeho parlamentu získať väčšie právomoci, vzbure úradníkov proti kráľovským komisárom, konšpirácii vysokej šľachty a ich prívržencov proti konkurencii ministrov. Nebola to navyše skutočná revolúcia v zmysle narušenie alebo zmeny politických a sociálnych vzťahov v spoločnosti. Bola to obyčajná vzbura vychádzajúca z nespokojnosti parlamentu so snahou oslabiť jeho moc a vplyv, respektíve fiškálny spor prerastený do politického sporu, neskôr občianska vojna šľachty voči kráľovskej moci. Fronda nevedela byť jednotná, nemala fixnú ideológiu a napokon aj jej vodcovia prechádzali z jednej strany k druhej. Stala sa všeobecnou krízou režimu a spoločnosti s trvalými demografickými, ekonomickými, sociálnymi a kultúrnymi dôsledkami.
Fronda mala dve fázy. V prvej 1648 – 1649 povstal parížsky súdny dvor Parlement, v druhej 1650 – 1653 vysoká šľachta, princovia kráľovského domu protestujúci proti znižovaniu moci pairov a narastajúcemu vplyvu ministrov. Frondy sa zúčastnili všetci nespokojní s Mazarinom a jeho politikou, šľachtici usilujúci sa vstúpiť do rangu Grandov, úradníci rozdelení medzi sudcov a finančníkov, parížski vždy nespokojní poberatelia renty, parížsky ľud ochotný pridať sa do konfliktu na tú stranu, ktorá mu práve vyhovuje. Do Frondy sa zapojila aj katolícka cirkev usilujúca predovšetkým o mier so Španielskom a zrušenie Nantského ediktu, odstránenie Mazarina a absolutizmu. Vodcovia oboch fáz, napokon celá Fronda, neboli nikdy jednotní, nikdy sa v nej nezúčastňovali spontánne, iba silné a bohaté rody boli schopné vytvoriť strany.
Fronda Parlementu 1648 – 1649
Proces, ktorý vyvrcholil v lete 1648 vypuknutím Frondy, sa začal ešte koncom predchádzajúceho roku. Francúzsko zápasilo už dlho s problémom financií, ktorých nebolo, v ich správe vládli zmätky a podvody. Finančnú krízu spôsobila vojna so Španielskom, ktorá nadmerne vyčerpávala štátnu pokladnicu.
Vláda sa rozhodla situáciu riešiť zvyšovaním daní. Začiatkom januára protestovali stovky obchodníkov v Saint Denis proti novému poplatku pre majiteľov domov, čo by znamenalo zvýšenie nájomného a následnú reťazovú reakciu v zdražovaní tovaru, ktorý by sa mohol stať nepredajným. Vzbúrenci vyslali delegáciu ku kráľovmu bratovi Gastonovi Orleánskemu, ktorý si ich vypočul a rozlúčil sa slovami: „Uvidíme.“ Vybrali sa aj k predsedovi Parlementu Mathieuovi Molému, ktorý sa však schoval v Sainte Chapelle. Ani kráľovná-matka, regentka Anna Rakúska, nebola uchránená od hnevu davu, asi dve stovky Parížaniek ju prenasledovali do Notre-Dame, kam sa chodievala modliť. Napätie v hlavnom meste sa zmiernilo až príchodom francúzskych a švajčiarskych gárd.
Finančnú krízu sa pokúsil vyriešiť finančný surintendant Particelli a navrhol zriadiť 24 funkcií spravodajcov parížskej radnice, ktoré by sa predali a zabezpečil by sa príjem do pokladne. Mazarin nebol v zásade proti, lenže začali štrajkovať spravodajcovia Veľkej rady, ktorí neposlali hlásenia. Mazarin ako odpoveď zvolal Lit de justice na 15. januára. Vtedy sa do finančného sporu zamiešala politika.
Parlament odmietol prijať uznesenia súdneho zasadania s tým, že má právo rozhodnutie odobriť, ale jedno uznesenie pozmenil, čím porušil zvykové právo, pretože na to mal právo jedine kráľ. Anna Rakúska to Parlementu ostro vytkla, na čo si sudcovia uvedomili, že zašli priďaleko. Až v marci sa vyjadrili, že by si nikdy nedovolili pozmeniť znenie uznesenia, iba s láskavým dovolením Jeho veličenstva kráľa. Spor sa teda skončil porážkou úradníkov Parlementu.
Napätie však nanovo vypuklo v apríli kvôli obnoveniu paulette, dani, ktorú platili úradníci za svoje dedičné úrady. Koncom decembra 1647 totiž vypršala deväťročná lehota a predpokladalo sa, že daň nebude obnovená. Parížsky Parlement to prijal bez zvláštnych záväzkov, ale Účtovná komora, Pomocný dvor a Veľká rada to neprijali, pretože by prišli o 4-ročnú gážu. Navyše, Parlement bol z rozhodnutia o paulette vyňatý, čo však odmietol a 13. mája vydal Vyhlášku o spojenectve, ktorou sa štyri parížske súdne dvoru spojili za zrušenie gáží. 23. mája Združenie pokladníkov Francúzska rozoslalo listy svojim členom, aby podali dôkazy o zlom zaobchádzaní. Šiesti členovia Združenia nakrátko skončili vo väzení a situácia v Paríži sa stupňovala. Regentka ustúpila, paulette bola zrušená a súhlasila so Spojenectvom súdnych dvorov.
Na zvolanie Parlementu sa zišlo 32 zástupcov všetkých súdnych dvorov (14 z Parlementu, ďalej po 6 z každého dvora) v sále sv. Ľudovíta v Justičnom paláci 30. júna, aby rokovali o reforme štátu. Už začiatkom júla bolo pripravených 27 artikulov, ktoré obmedzovali kráľovskú moc. V priebehu júla zástupcovia veľmi starostlivo formulovali a pracovali na znení artikulov, tak aby boli čo najmenej napadnuteľné kráľovskou mocou, v istom zmysle dotvárali kompromis medzi oboma stranami, no aby tá víťaznejšia bola strana Parlamentu. 31. júla počas slávnostného zasadania bolo vyhlásených všetkých 27 artikulov v plnom znení. V skratke, články predpokladali zrušenie úradov nájomcov daní, redukciu daní, rozvrhnutie a vyberanie daní iba určenými úradníkmi, povolanie Intendantov, zrušenie nových úradov, vzdanie sa poklesu dôchodkov a výplat. Išlo o veľké víťazstvo úradníkov nad kráľovskou mocou, ktorá iba sklonila hlavu, pristúpila na znenie artikulov, ktoré boli slávnostne kodifikované. Parlament si vymohol aj odvolanie Particelliho z úradu finančného hlavného správcu.
V auguste sa situácia vystupňovala. Prispelo k tomu víťazstvo Veľkého Condého nad Španielmi v bitke pri Lens. Mazarin aj Anna Rakúska predpokladali, že vojsko Condého využijú na obliehanie Paríža. 26. Augusta dala regentka príkaz zatknúť predsedu Parlamentu Blancmesnila a Broussela, člena Parlamentu. Mesto odpovedalo.
Na druhý deň sa Paríž zobudil do barikád, ich počet sa odhadoval na 600 až 1200. Vodcom ľudového povstania v Paríži sa stal parížsky koadjútor Paul de Gondi, ku ktorému sa pridali niekoľkí členovia vysokej šľachty. V tomto čase došlo aj pomenovaniu tohto hnutia, keď istý parížsky radca povedal, že všetci vzbúrenci sa podobajú žiakom, ktorí po parížskych priekopách strieľajú z praku (prak sa po francúzsky povie la fronde). Vzbúrencom sa toto pomenovanie zapáčilo a nazvali sa frondérmi.
Paríž bol takmer mesiac v barikádach, až kým koncom augusta neboli obaja muži prepustení. Kráľovský dvor opustil rozbúrené mesto a usadil sa v zámku vojvodkynie d´Aiguillon v Rueil a na zámku Saint Germain en Laye začali rokovania medzi reprezentantmi dvora a Parlamentu. Výsledkom bolo uznanie všetkých 27 artikulov ratifikovaných už 31. júla bez zmeny 24. októbra 1648 a návrat dvora do Paríža.
Parížska Fronda
Pre vypuknutie povstania v Paríži začiatkom roka 1649 bola rozhodujúca cena obilia a múky. Ešte v decembri stúpla cena múky z 12 na 13 libier.
Anna Rakúska bola rozhodnutá vybojovať späť stratenú pozíciu kráľovského dvora a svojej vlády aj za cenu vyhladovania mesta a občianskej vojny. V noci z 5. na 6. januára opustila spolu s deťmi, Mazarinom, Condém a Gastonom Orleánskym Paríž a usadili sa v rezidencii na zámku Saint Germain en Laye. Zámok bol úplne prázdny, nebol tam nábytok, ostatné zariadenie, bielizeň, spali na slame a v treskúcej zime. Aby si aspoň niečo zadovážili, dali do zálohy diamanty z kráľovských šperkov. Ráno 6. januára bol už totiž Paríž obliehaný vojskom pod velením Condého. Kráľovná dala zákaz akéhokoľvek prísunu potravín do mesta a rozhodla sa zvolať na 15. marca do Orléans Generálne stavy.
Udalosti sa stupňovali. Stále neplnoletý kráľ nariadil Parlamentu opustiť mesto, ten neposlúchol, čo sa považovalo za nerešpektovanie kráľovského nariadenia, tým pádom vzburu a protištátny akt. Parlament zároveň vyhlásil Mazarina za pôvodcu všetkého, nepriateľa štátu a kráľa a rozhodol sa naverbovať vlastné ozbrojené zložky na obranu mesta. Na stranu Parlamentu sa pridali dvaja členovia kráľovského rodu, knieža de Conti a vojvodkyňa de Longueville, na ich stranu sa pridal aj jeden z najlepších vojvodcov de Turenne, ktorý ich napokon zradí. Frondisti, vlastne remeselníci, obchodníci, nádenníci ozbrojení halapartňami a mušketami, dobyli 12. januára Bastilu, no situáciu v meste skomplikovalo vyliatie sa Seiny. Condého vojsko v počte 12 000 mužov pokračovalo v obliehaní mesta.
Po poprave anglického kráľa, správa sa v Paríži objavila 19. februára, sa ukázala nejednotnosť Frondistov. Časť Frondistov navrhovalo spojenie so Španielmi, Conti dokonca odišiel do Flámska rokovať. Aj kráľovský dvor, aj Parlament zatiaľ neúspešne navrhujú stretnutia a rokovania o zložitej situácii. Umiernená časť Frondistov videla v spojení so Španielmi ohrozenie stability krajiny a preto odišla do Saint Germain a začali sa rokovania s kráľovnou s cieľom uzatvoriť konečnú dohodu.
Rokovania prebiehali v zámku v Rueil od 4. do 11. marca 1649. Mier z Rueil z 11. marca bol skutočným kompromisom medzi Annou Rakúskou a Parlamentom. Vyhnanie Mazarina z kráľovstva bolo zrušené, regentka súhlasia s amnestiou pre vzbúrencov a členov kráľovskej rodiny a Turenna, ktorý medzičasom ako zradca Paríža podplatený pridať sa na stranu dvora utiekol do Holandska. Na druhý deň zmluvné podmienky ratifikoval samotný Parlament a dohoda vstúpila do histórie ako mier zo Saint Germain. 18. Augusta sa kráľovská rodina slávnostne vrátila do Paríža, mesto vítalo kráľa a Condého. Mier zo Saint Germain je iba prestávkou v búrlivých udalostiach Frondy. V skutočnosti, návrat pokoja je veľmi krehký a ťažký. Na jednej strane po Paríži kolujú hanopisy a knihy zamerané proti Mazarinovi a na druhej strane v provinciách pokoj nie je. Mestá Bordeaux a Aix sa búria proti svojmu guvernérovi.
Čo sa týka Paríža, napätie sa neupokojilo. Cena múky prudko stúpla na 60 libier. Condé ako víťaz Frondy vzbudil obavy u Mazarina, ktorý sa spojil s bývalými Frondistami a sľúbil parížskemu koadjútorovi de Gondimu kardinálsky klobúk.
Fronda princov 1649 – 1650
Spory medzi princom de Condé a Mazarinom začali na jeseň, keď Condé odmietol podpísať svadobnú zmluvu Laury Manciniovej, Mazarinovej netere, s vojvodom de Mercoeur. Spory vyvrcholili aférou s taburetom v októbri, ktorým sa proti Condému vystupňoval hnev až tak, že v decembri niekto napadol jeho prázdny koč s cieľom zabiť ho. Aféra s taburetom, teda právo sedieť v prítomnosti kráľovnej pre manželku kniežaťa de Marcillac, rozdelila dvorskú šľachtu na dva tábory. Požiadavka na taburet bola prednesená Condém, ktorý by teoreticky mohol mať podporu dvora. Ale Condé aj Marcillac sa prerátali. Princovia na dvore boli rozčúlení takouto uzurpáciou a časť vysokej šľachty sa postavila proti nemu a tiež de Gondi a vojvodkyňa de Cheuvreuse.
12. januára dvor uzavrel spojenectvo so starou Frondou proti Condému. 18. januára boli do Palais Royal zvolaní na poradu princovia Condé, Conti a Longueville. Všetci boli zatknutí a prevezení do Vincennes. Správa bola v Paríži prijatá s úľavou, pretože sa domnievalo, že všetko skončilo.
Fronda princov začala. Odpoveďou bolo totiž povstanie šľachty v provinciách, kde mali princovia veľký vplyv a podporu. Vojvodkyňa de Longueville sa pokúsila primäť Normandiu k povstaniu, napokon sa spojila s Turennom v Stenay v Lotrinsku a uzatvorili zmier so Španielskom, ktoré vstúpilo do konfliktu Frondy. Dvor opustil Paríž a až do roku 1653 ho bude striedavo opúšťať ako vyhnanec a vracať sa doň ako víťaz. 4. júla sa vydali do Guyenne a vládu zverili Monsieurovi s titulom „zástupca kráľa vo všetkých provinciách a vojenských zboroch.“
Násilie v krajine sa stupňovalo, do Paríža prichádzali ľudia zo spustošených oblastí. Občianska vojna začala v septembri útokom na Bordeaux, ktoré bolo sídlom manželky de Turenna a kňažnej de Condé, mesto sa napokon vzdalo.
V Paríži sa zatiaľ vytvorili tri strany – Mazarinova, Gondiho a Condého. Do Frondy princom opäť vstupuje Parlament požiadavkou prepustiť princov z Vincennes a prepustiť Mazarina z kráľovniných služieb a prikazuje maršalom poslúchať iba nariadenia Gastona Orleánskeho. Mazarin 6. februára tajne ušiel z Paríža s plánom neskôr sa spojiť s kráľovskou rodinou v Saint Germain. Plán bol prezradený, v meste vypukol ošiaľ, zostrili sa stráže, aby sa nepodarilo kráľovskej rodine utiecť. Parížania však neverili, že kráľ je v paláci, Gondi dokonca požiadal Monsieura vydať dôkaz. Aby sa zabránilo vzbure, museli sa znovu otvoriť brány a ľud nechali defilovať pred posteľou kráľa. Túto noc kráľ Gondimu nikdy nezabudol. Na druhý deň kráľovná vydala príkaz prepustiť princov. Mazarin napokon ušiel z krajiny do nemeckého Bruhlu, no naďalej udržiava tajnú korešpondenciu s Annou Rakúskou.
No spor Condé verzus kráľovský dvor pokračoval. Zamiešal sa do neho aj Gaston Orleánsky, strýko kráľa. Kráľ mu vyčítal nerozhodnosť zaujať stanovisko voči jednej alebo druhej strane. V septembri skončilo Regentstvo, Ľudovít XIV. dovŕšil 13 rokov, teda plnoletosť. Pri tejto príležitosti sa konali oslavy, na ktorých chýbal Condé, čo bolo napriek jeho ospravedlneniu považované za urážku majestátu. Kráľ sa prvýkrát rozhodol uskutočniť kroky v zmene riadenia štátu, proti čomu sa postavil Monsieur, protestoval vetom a spojil sa s Condém. Na jeseň 1651 začala otvorená občianska vojna.
Condé sa spojil so Španielskom a postupne dobíjali územie krajiny, vydal Španielom jeden z francúzskych prístavov na brehu Atlantiku, zatiaľ čo kráľ mal armádu sotva so 4000 mužmi, ktorým velil vojvoda de Turenne. Kráľovná matka, aby sa priblížila Condého vojsku, zriadila dvor v Poitiers a Paríž zostal v rukách Parlamentu vedený Gondim a Gastonom Orleánskym. Ani Mazarin v nemeckom exile nezaháľal, vytvoril vďaka pôžičkám silnú armádu, ktorá začiatkom zimy vytiahla z Kolína na Paríž. Parlament dal na bývalého prvého ministra vypísať odmenu 150 000 libier za jeho hlavu.
V januári 1652 Anna Rakúska povolala do Francúzska Mazarina. Vo februári vytiahol dvor na Paríž. Začiatkom apríla sa stretlo 12 000 vojsko Condého so 4000 de Turenna pri Bléneau. Bitka netrvala dlho, kráľovské vojsko bolo porazené a Condé slávnostne vstúpil do Paríža, kým kráľ utiekol s hanbou do Burges.
Posledná veľká epizóda Frondy sa odohrala 2. júla 1652. V bitke pri parížskom predmestí Saint Antoine sa sily vymenili. Slabé Condého vojsko zachránila dcéra Gastona Orleánskeho Grande Mademoiselle, ktorá rozkázala strieľať na kráľovské vojsko z diel z Bastilly a nezabudla jednou strelou „pozdraviť“ jeho kráľovské Veličenstvo. Grande Mademoiselle sa netajila vydať sa za svojho mladučkého bratranca, no ako povedal Mazarin, týmto skutkom si zabila manžela.
Neschopnosť princov vytvoriť silnú koalíciu proti kráľovi a ich vzájomné spory viedli napokon v lete 1652 k postupnému rozpadu Frondy. V októbri sa mladý kráľ triumfálne vrátil do hlavného mesta a usídlil sa v Louvri. Monsieur a jeho dcéra sa uchýlili na svoje zámky. Condé bol odsúdený na smrť a vylúčený z kráľovského domu. Jeho vojsko odolávalo až do júla 1653.
Po porážke Frondy opozičná šľachta utekala do zahraničia alebo sa verejne kajala. Navrátivší Mazarin, opäť prvý minister, začal tvrdo presadzovať politiku absolutizmu. Frondistom bola napokon udelená milosť – Condé sa vrátil do Francúzska a žil na výslní svojej slávy, Grande Mademoiselle bola na pozvaná na dvor a Anna Rakúska ju privítala slovami: „Ajhľa, tu je dáma, ktorá sa už dosť hnevala, že bola zlomyseľná, nabudúce už bude rozumná.“ Princom boli ponechané vysoké dôchodky a bolo im slávnostne odpustené, okrem vojvodkyne de Longueville a Gondiho, ktorému sa podarilo ujsť z väzenia v Nantes do Ríma.
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.