Preskočiť na obsah

Štefan z Blois

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štefan II. z Blois
gróf z Blois a Chartres
Štefanova pečať
Štefanova pečať
Narodenieokolo 1045
Blois
Úmrtie19. máj 1102
Ramla, Palestína
RodičiaTheobald III. z Blois
Gersenda z Maine
ManželkaAdela z Normandie
DetiViliam zo Sully
Theobald IV. z Blois
Odo
Štefan III. z Blois
Lucia Matilda
Agnesa
Eleonóra
Adela
Henrich z Winchesteru
Humbert
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Štefan z Blois

Štefan z Blois (iné mená pozri nižšie; * cca 1045, Blois – † 19. máj 1102, Ramla, Palestína) bol gróf z Blois a Chartres.[1], jeden z vodcov prvej križiackej výpravy a tiež účastník takzvanej pomocnej križiackej výpravy v roku 1101, počas ktorej aj zahynul v bitke pri Ramle.

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa okolo roku 1045 ako najstarší syn grófa Blois a Champagne, Theobalda III. z Blois, ktorého nahradil v roku 1089. Za manželku si zobral Adelu z Normandie, známu aj ako Adela z Blois, dcéru Viliama Dobyvateľa. Ich syn Štefan III. z Blois sa stal v roku 1154 kráľom Anglicka.[4]

V roku 1096 sa spolu s bratom svojej manželky, Róbertom z Normandie, pridal ku križiackemu ťaženiu Róberta II. Flámskeho. Okrem viery ho k tomu motivovala aj jeho manželka,[6] ktorá túžila mať zo svojho manžela slávneho bojovníka. Samotný Štefan patril k najbohatším účastníkom výpravy a tak sa často usudzuje, že sa mu nechcelo jeho bohaté panstvo opúšťať a sám pre výpravu nejavil veľké nadšenie.[7][8] Do histórie prvej križiackej výpravy sa síce nezmazateľne zapísal, no predovšetkým vďaka zachovanej korešpondencii s manželkou a tiež tým, že ho doprevádzal Fulko zo Chartres, jeden z najvýznamnejších kronikárov tejto výpravy.[7]

Keď v decembri 1096 dorazili spojené vojska Štefana a dvoch Róbertov na juh Itálie, rozhodol sa tu Štefan prezimovať spolu s Róbertom z Normandie, kým Róbert Flámsky prekročil Jadran prakticky okamžite. Nadšenie vojakov pre výpravu počas zimy upadalo a keď sa na jar 1097 konečne rozhodli v Brindisi nalodiť, hneď prvá loď sa prevrátila a jej posádka sa utopila. Vojakov čiastočne upokojila historka o tom, že vyplavené telá majú mať na ramenách do mäsa vytlačené znaky kríža a teda sa im okamžite po smrti dostalo milosti Božej. Aj napriek tomuto údajnému zázraku však došlo k viacerým dezerciám. Ku Konštantínopolu tak vojská Róberta a Štefana prišli až v máji 1097.[8] Mesto aj prijatie u cisára spravili na Štefana ohromný dojem a tak neváhal so zložením lénnej prísahy voči cisárovi Alexiovi, po ktorej sa hneď zapojil do prebiehajúcich bojov o Nikáju.[9]

„ Váś otec, moja milovaná, rozdával množstvo darov, ale v porovnaní s týmto mužom nebol takmer ničím. “
– Štefan z Blois[8]

Po dobytí Nikáje zavládlo v križiackom vojsku nadšenie a Štefan odhadoval pochod k Jeruzalemu na 5 týždňov, ak nebude Antiochia priveľkou prekážkou.[10] To ešte nevedel, že sa vo svojich predpokladoch zmýlil o približne dva roky. Počas bitky pri Doryleone tvoril Štefanov oddiel predvoj armády, spoločne s oddielmi Bohemunda z Tarentu a Róberta Flámskeho, ale tiež s oddielom Byzantíncov pod velením Tatikia. Tento predvoj sa dostal do pasce nachystanej Kiličom Arslanom, z ktorej sa dostali len vďaka príchodu ďalších križiackych vojsk.[11]

Erb Blois

Presne podľa Štefanových obáv sa Antiochia ukázala ako jedna z najväčších prekážok na ceste k Jeruzalemu, keď križiacke vojská dorazili k mestu v októbri 1097, no dobyli ho až začiatkom júna 1098. Štefan, ktorý zrejme počas obliehania zabezpečoval zásobovanie,[12] sa však dobytia mesta nedočkal. Správy o blížiacej sa armáde z Mosulu pod vedením atabega Korbughu spôsobili už skôr viaceré dezercie a ráno 2. júna opustil Antiochiu aj Štefan s celým svojim vojskom. Iróniou je, že mesto bolo dobyté hneď na ďalší deň.[13] Hoci Štefanovým odchodom značne utrpel početný stav križiackej armády, Bohemundovi táto situácia vyhovovala, keďže prišiel o jedného z najväčších konkurentov v súboji o vedúce postavenie medzi vodcami výpravy,[14] keďže práve počas obliehania Antiochie mal byť Štefan viacerými účastníkmi výpravy označený za hlavného veliteľa vojska.[15] Podľa niektorých správ sa zo začiatku Štefan stiahol do Alexandretty iba s cieľom vyliečiť sa z choroby a neskôr sa chcel vrátiť a pomôcť križiakom v boji s Korbughom. Rozmyslieť si to mal až keď videl postavenie oboch armád, čo ho priviedlo k názoru, že križiaci nemajú šancu uspieť ani s jeho pomocou a teda nemá zmysel riskovať vlastný život.[16] Isté je, že po opustení Antiochie sa obrátil na cestu domov do Európy, pričom v Malej Ázii sa stretol s vojskom cisára Alexia a mylne ho informoval o porážke križiackeho vojska pri Antiochii.[17] Tým zabránil pochodu možných byzantských posíl na východ a napomohol tak k prehĺbeniu nedôvery križiakov voči byzantíncom.

Po návrate domov sa Štefanovo okolie k nemu nesprávalo veľmi priateľsky a bol považovaný za zradcu a zbabelca, ktorý nedostál svojmu sľubu. Tento názor mala podľa všetkého aj jeho manželka Adela[13] a tak aby si napravil povesť, spoločne s ďalšími šľachticmi zo severného Francúzska sa v roku 1101 vydal na výpravu, ktorá mala posilniť postavenie novovzniknutých križiackych štátov.[4] V Nikomédii sa Štefanov oddiel stretol s vojskom Lombarďanov a tiež s Raimondom z Toulouse, veliteľom tejto novej výpravy. Noví križiaci však navzdory radám Raimonda a Štefana presadili, že vojsko počas cesty Anatóliou odbočí na sever, aby oslobodili Bohemunda zajatého Seldžukmi. To viedlo k porážke križiackeho vojska a väčšina vojakov padla, alebo bola zajatá. Štefan s Raimondom sa zachránili útekom do Konštantínopola, odkiaľ sa potom do Svätej Zeme prepravili po mori.[18] Po vylodení v Antiochii pokračovali križiaci v ceste na juh do Jeruzalema. 19. mája 1102 sa Štefan aktívne zúčastnil druhej bitky pri Ramle po boku nového jeruzalemského kráľa Balduina a podľa všeobecnej mienky priamo počas tejto bitky aj zahynul. Podľa historika Jamesa Brundage-a je však možné, že bol Štefan počas tejto bitky zajatý a následne popravený v Askalone.[4]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b CEILLIER, Remy. Histoire générale des auteurs sacrés et ecclésiastiques. 13. vyd. Paris : éd. Louis Vivès, 1863. S. 581.
  2. ↑ a b c CAULK, Shirley Marie. Étienne Henri 'Stephen' II, Count of Blois, of Champagne and of Meaux [online]. 2021-06-06, [cit. 2021-11-09]. Dostupné online.
  3. ↑ SITÁR, Adam. Dvakrát s mečom do Svätej zeme: Križiacke výpravy Štefana z Blois. História: revue o dejinách spoločnosti (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 15, čís. 1 – 2, s. 11. ISSN 1335-8316.
  4. ↑ a b c d Alec Mulinder. Stephen of Blois (d. 1102). In: MURRAY, Alan. The Crusades – An Encyclopedia. Vol. 4. Q – Z. Santa Barbara : ABC-CLIO O, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 1122 – 1123.
  5. ↑ a b BUR, Michel. La formation du comté de Champagne: v. 950-v. 1150. Nancy : Université de Nancy, 1977. ISBN 9782864800507. S. 234 – 235.
  6. ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. ISBN 978-80-247-1896-5. S. 16.
  7. ↑ a b HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 30.
  8. ↑ a b c BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 64 – 65.
  9. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 30 – 31.
  10. ↑ MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0933-7. S. 68.
  11. ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země, s. 35 – 40.
  12. ↑ MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav, s. 73.
  13. ↑ a b MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav, s. 74.
  14. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 41.
  15. ↑ SITÁR, Adam. Osudy zbehov z prvých križiackych výprav (1096 – 1108). Bratislava : STIMUL, 2019. ISBN 978-80-8127-233-2. S. 73.
  16. ↑ KOVAŘIK, Jiří. Meč a kříž: (1066-1214): rytířské bitvy a osudy I.. Praha : Mladá Fronta, 2005. ISBN 80-204-1289-1. S. 94.
  17. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 48.
  18. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 75.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Štefan_z_Blois&oldid=7791663“