Amfibolit
| Amfibolit | |
| Amfibolitové teleso (tmavá hornina) v rule, preťatá granitoidnou dajkou. | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | amfiboly, sľudy, plagioklas, granát, pyroxén, chlorit, kremeň |
| Akcesórie | titanit, ilmenit, magnetit, apatit, pyrit |
| Vlastnosti | |
| Textúra | jemno- až strednozrnná masívna až bridličnatá |
| Farba | sivá, zelenosivá, až tmavo sivá |
Amfibolit je premenená hornina, patriaca medzi kryštalické bridlice. Sú to masívne tmavosivé horniny, nevýrazne bridličnaté, s častou lineáciou amfibolov. Vznikajú pri nízkom až strednom, ale aj pri vysokom tlaku okolo 10 – 12 kbar, pri teplote 500 – 700 °C[1]. Je hlavným predstaviteľom amfibolitovej fácie, typickej pre regionálnu metamorfózu.
Názov amfibolit je odvodený od prevládajúceho minerálu amfibolu, zaviedol ho v roku 1813 Alexandre Brongniart[2]. Niekedy sa ako amfibolity nesprávne označujú aj vyvreté horniny tvorené prevažne amfibolmi, ktoré sa majú správne označovať hornblendity alebo amfibolovce.
Zloženie a vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Amfibolity sú najčastejšie jemnozrnné až strednozrnné horniny tmavoosivej až čiernej farby so zelenkastým odtieňom. Textúra je rovnobežná a všesmerná, steblovitá, masívna. Niekedy majú vyvinutú jemnú bridličnatosť. Môžu tiež byť páskované. Jemne bridličnaté amfibolity prechádzajú do amfibolitových bridlíc. Štruktúru majú väčšinou zrnitú a vláknitú. K podstatným minerálom amfibolitov patrí bežný amfibol - hlavne hornblend a plagioklasy. Z vedľajších súčastí môže byť prítomný biotit, granát, pyroxén, chlorit, kremeň. Akcesorickým minerálom amfibolitov sú najčastejšie titanit, ilmenit, magnetit, apatit, pyrit a ďalšie[3].
Ortoamfibolit je amfibolit, ktorý vznikol prográdnou metamorfózou vyvretých bázických hornín, najčastejšie z bazaltov, andezitov (a ich tufov), spilitov, dioritov a gabier[4]. Je tvorený amfibolom a albitom, podradné zastúpenie má epidot, zoisit, chlorit, kremeň, titanit. Ako akcesorické sú prítomné leukoxén, ilmenit a magnetit. Prípadná retrográdna amfibolizácia eklogitov má za následok vznik eklogitových amfibolitov. Aktinolitické bridlice sú časti výsledkom hydrotermálnej alterácie alebo metasomatizmu.
Pôvodná štruktúra protolitu sa v amfibolitoch nachádza iba veľmi zriedkavo. Najčastejšie možno nájsť výrastlice pyroxénov, olivínu, plagioklasu alebo magmatického amfibolu – pargazitu, s pseudomorfózami metamorfného hornblendu.
Paraamfibolity vznikajú z vápnitých pelitických sedimentov, ílovcov ale aj karbonátov – slieňovcov, či vulkanosedimentárnych hornín[4]. Obsahujú podobné minerály ako ortoamfiboly, no majú väčší obsah biotitu a môžu obsahovať aj kremeň, albit a podľa protolitu aj kalcit a wollastonit.
Leptity sú rekryštalizované kyslé popolové tufy a drobnozrnné pyroklastiká s páskovanou vrstvovitou stavbou, obsahujú kremeň, plagioklas-oligoklas, mikroklín, biotit, muskovit[1].
Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Amfibolity vznikli z podobných hornín ako zelené bridlice, ale pri vyššom stupni premeny. Napriek zvýšenému obsahu tmavých amfibolov nemuseli byť priamo derivované z mafických hornín. Mechanizmus premeny hornín umožňuje vznik aj zo slienitých sedimentov alebo vulkaniklastických sedimentov premenených do podoby amfibolov. Amfibolitová fácia je najčastejšie produktom tzv. barroviánskej alebo vyššej abukumskej metemorfózy, ktoré je možné zaradiť medzi regionálnu (orogénnu) metamorfózu. Sú výsledok pokračovania metamorfózy z fácie zelených bridlíc pri hlbšom pochovaní a náraste teploty.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]Vo svete
[upraviť | upraviť zdroj]V Českom masíve sú amfibolity známe z pestrej skupiny moldanubika v okolí Českého Krumlova, v Posázavsku a pri obci Strážek. Vyskytujú sa tiež mariánskolázeňskom a letovickom komplexe, v moraviku, Krušných horách a inde[2].
Západné Karpaty
[upraviť | upraviť zdroj]V Západných Karpatoch vystupujú v pararulových komplexoch kryštalinika, v ktorých vytvárajú polohy rôznej hrúbky. Najväčšie amfibolitové telesá sa vyskytujú v krakľovskej zóne veporika, tiahnúcej sa z oblasti Hronca severovýchodným smerom až k Mýtu pod Ďumbierom. Veporikum bolo počas vrchnej kriedy pochované do hlbších častí kôry a celé prekonalo premenu do amfibolitovej fácie. Granátické amfibolity sú známe z veporického kryštalinika, biotitické amfibolity zo severovýchodnej časti Tribeča, pyroxénické z ľubietovského kryštalinika. Vyskytujú sa tiež v Malých Karpatoch a v Slovenskom rudohorí[3].
Použitie
[upraviť | upraviť zdroj]Pevné amfibolity sa používajú ako drvina do betónov, na vozovky i koľajové zvršky[3].
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Putiš, M.; Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
- ↑ a b http://www.geologie.estranky.cz prístup 9.8.2008
- ↑ a b c http://www.mineraly.sk prístup 9.8.2008
- ↑ a b http://www.geology.cz prístup 9.8.2008
Ďalšie zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Mineraly.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Amfibolit