Grécke jazyky
Grécke jazyky alebo nepresne gréčtina je súhrnné označenie pre jazyky starovekého, stredovekého a súčasného Grécka. Je to samostatná vetva indoeurópskej jazykovej rodiny.
Delenia
[upraviť | upraviť zdroj]Delenie 1 (jednoduché chronologické delenie)[1]:
- starogréčtina v širšom zmysle - do 1453 po Kr. (často sa vydeľuje stredoveká gréčtina: 500/600 - 1453)
- novogréčtina - od 1453 dodnes
Delenie 2 (podrobné chronologické delenie)[2]:
- protogréčtina (okolo 2000 pred Kr., hypotetický jazyk)
- nárečia 2. polovice 2. tisícročia pred Kr.:
- severogrécke
- juhogrécke, najmä:
- mykénčina (1600 - 1100 pred Kr.)
- starogréčtina v užšom zmysle (1100/800 - 300 pred Kr.)
- koiné (helenistická gréčtina; 350 pred Kr. - 300/565 po Kr.)
- byzantská gréčtina/stredoveká gréčtina (300/600 - 1453 po Kr.)
- novogréčtina (od 1453) - vrátane dimotiki
Delenie 3 (kombinované geograficko-chronologické)[3]:
- mykénčina
- atické jazyky
- starogréčtina
- stredoveká gréčtina - zaraďovaná aj pod starogréčtinu
- (novo)gréčtina (vrátane dimotiki)
- kapadóčtina - často považovaná za nárečie novogréčtiny
- pontčina - často považovaná za nárečie novogréčtiny
- jevančina - často považovaná za nárečie novogréčtiny; hovorí sa ňou v Izraeli
- rómska gréčtina (hellenoromani, romika) - zmiešaný jazyk, takmer vyhynutý
- dórske jazyky
- tsakončina - často považovaná za nárečie novogréčtiny
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Grécky jazyk sa utváral ako samostatná vetva indoeurópskych jazykov približne od konca 3. tisícročia pred Kr., kedy na juh Balkánskeho polostrova preniklo obyvateľstvo, ktoré pokladáme po jazykovej stránke za priamych predkov neskorších Grékov. Toto obyvateľstvo asi nehovorilo nejakým celkom jednotným jazykom, ale išlo tu o isté užšie spoločenstvo indoeurópskych nárečí, v ktorom asi prežívali niektoré staršie jazykové rozdiely.
Vyššie spomenuté rozdiely pôvodných nárečí boli v 1. pol. 2. tis. pred. Kr. - už na gréckej pôde - prekryté niektorými novými rozdielmi, napr. zmenou popríponového -ti- na -si- (najmä v 3. os. mn. č. činných slovies; porov. neskoršie napr. atické ferúsi (= nesú) oproti všeobecne dórskemu feronti).
Výsledkom tohto vývoja bolo najneskôr niekedy v polovici 2. tis. pred Kr., teda ešte pred vrcholným rozkvetom mykénskej kultúry, že sa výrazne nárečovo rozrôznili obyvatelia žijúci na juhu vtedajšieho gréckeho sveta od ostatných nárečovo starobylejších kmeňov na severe a severozápade Grécka.
Po príchode Dórov (cca. 1100 pred Kr.) došlo k ďalšej výraznej zmene, vznikli nové 4 nárečové skupiny (založené na prechádzajúcich severo a juhogréckych nárečiach), vlastné grécke písmo (okolo 800 pred Kr., pozri aj grécka abeceda) a hovoríme o starogréčtine.
V helenistickom období, presnejšie postupne od 500 pred Kr. do 300 pred Kr., starogrécke nárečia ustúpili pred novým, jednotným gréckym jazykom, tzv. koiné, ktorý bol založený na atičtine (=atické nárečie starogréčtiny), teda jazyku Atén.
Za vlády Alexandra Veľkého (336-323 pred Kr.) bola gréčtina (koiné) jazykom celého Blízkeho Východu. Po pripojení Grécka k Rímskej ríši (146 pred Kr.) sa napriek značnému úsliu Ríma nepodarilo presadiť latinčinu (vtedy menej kultúrne vyspelý jazyk ako gréčtina) ako jazyk aj v Grécku. To isté úsilie stroskotalo neskôr v Byzantskej ríši v 4. a 5. stor. po Kr. V severnej Afrike a Malej Ázii gréčtinu neskôr vytlačila až arabčina a turečtina.
Vo Východorímskej/Byzantskej ríši sa cca. od 300 po Kr. až do jej zániku 1453 používala tzv. byzantská gréčtina, čo bola vlastne klasická atičtina (=atické nárečie starogréčtiny z 5.-4. stor. pred Kr., z ktorého sa svojho času vyvinulo aj koiné). Bol to dôsledok tzv. aticistického hnutia z 1. a 2. storočia po Kr., ktoré žiadalo odklon od koiné a návrat "ku klasike". Byzantská gréčtina bola však len jazyk správy a písomností (jazyk úradníkov) a ľudový jazyk, ktorý sa v podstate vyvinul z koiné, sa v tomto období od byzantskej gréčtiny značne odlišoval, k čomu prispela aj skutočnosť, že od 7. storočia do 11. storočia bolo prakticky celé vnútrozemie dnešného Grécka slovanské (Slovania prišli v 6. a 7. storočí, od 11. storočí sa pogréčťovali). Z hľadiska gramatiky a fonetiky medzi ľudovou rečou z konca byzantského obdobia a dnešnou hovorovou gréčtinou (dimotiki) už nie sú veľké rozdiely (rozdiel spôsobuje iba turcizácia slovnej zásoby po roku 1453), preto hovoríme, že dimotiki vzniklo v stredoveku. Rozdelenosť gréčtiny na jeden archaizujúci jazyk (dnes kathareusa) a jeden hovorový jazyk (dnes dimotiki) sa zachovala až dodnes (tzv. diglosia).
Po dobytí Carihradu Turkami v roku 1453 (zánik Byzantskej ríše) už hovoríme o novogréčtine. Nastala značná turcizácia ľudovej gréčtiny, ktorá prehĺbila priepasť medzi klasickou atičtinou (pretrvávajúcou najmä vo východnej cirkvi) a ľudovým jazykom. Začiatkom 19. storočia bol umelo vytvorený archaizujúci oficiálny jazyk kathareusa (akýsi prechod medzi klasickou atičtinou a vtedajším dimotiki, očistený o cudzie slová). Kathareusou dnes hovoria predovšetkým vzdelanci a používa sa v odbornom a slávnostnom písomnom prejave. Tzv. dimotiki je (medzičasom kodifikovaný) novodobý jazyk založený na ľudovej reči, ktorá vznikla už v stredoveku. Až do konca 19. storočia mala v písomnom a oficiálnom prejave prevahu kathareusa, dnes je to naopak a kathareusa postupne ustúpila do pozadia v prospech dimotiki. Novogréčtina je dnes úradný jazyk v Grécku a na Cypre.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ grécky jazyk. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 320.
- ↑ KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 67-72.
- ↑ http://new.multitree.org/trees/id/14596