Preskočiť na obsah

Kontinentálne právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Kontinentálne právo (iné názvy: kontinentálne európske právo, kontinentálny právny systém) je v teórii práva veľký právny systém (právna rodina), ktorý sa postupne sformoval na európskom kontinente, kde sa dodnes uplatňuje v najväčšom rozsahu, ale zároveň sa rozšíril aj do mnohých ďalších mimoeurópskych štátov.

Subsystémy kontinentálneho právneho systému

[upraviť | upraviť zdroj]

Systém kontinentálneho práva sa podľa teórie porovnávacieho práva vnútorne člení na niekoľko subsystémov.

Základ kontinentálneho právneho systému predstavuje francúzsky právny systém. Tento právny systém stojí hlavne na občianskom zákonníku Code civil, ktorý bol prijatý v roku 1804 a ktorý je platný s početnými zmenami a doplnkami už približne dvesto rokov. Z Francúzska sa rozšíril aj do „Belgicka, Holandska, Luxemburska, Talianska, Španielska“ a v bývalých kolónií týchto krajín.

Okrem francúzskeho právneho systému kontinentálne právo tvorí aj nemecký systém práva, ktorého vývoj bol poznačený najmä obyčajovým právom germánskych kmeňov a ktorý sa opiera o Nemecký občiansky zákonník (Bürgerliches Gesetzbuch, BGB) platný od roku 1900. V súčasnosti sa okrem Nemecka používa aj v Rakúsku, Chorvátsku a Švajčiarsku, donedávna aj v Grécku, Portugalsku, Turecku, Japonsku a v Južnej Kórei.

Škandinávsky právny systém je charakterizovaný tým, že je regulovaný prostredníctvom kódexov, čo možno považovať za typickú vlastnosť kontinentálneho právneho systému. Jeho zvláštnosťou je, že škandinávsky právny systém zaviedol inštitút ombudsmana, ktorý má v škandinávskom ponímaní podobnú funkciu ako má na Slovensku prokurátor, vykonáva kontrolnú právomoc nad administratívou. Vďaka zvláštnostiam škandinávskeho právneho systému je možné považovať ho za samostatný subsystém kontinentálneho práva a to aj napriek tomu, že je vo veľkej miere ovplyvnený predovšetkým nemeckým právom. „Je charakteristický pre krajiny severu európskeho kontinentu a to Dánsko, Nórsko, Švédsko, Fínsko a Island.“

Rakúsky právny systém aplikovaný predovšetkým v Rakúsku, mal určitý vplyv aj v Srbsku, Rumunsku a Grécku, rovnako tak aj v Čile a Brazílii. Jeho základným dokumentom je Všeobecný občiansky zákonník – Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (ABGB) z roku 1811.

Švajčiarsky právny systém stojí predovšetkým na dokumente Zivilgesetzbuch (ZGB) - švajčiarsky občiansky zákonník. Tento zákonník takmer v plnom rozsahu prevzalo Turecko a tiež sa z neho vychádzalo pri kodifikovaní vecného práva v krajinách Blízkeho a Stredného východu.

Charakteristika kontinentálneho právneho systému

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci kontinentálny právny systém je vnútorne členený na niekoľko subsystémov, ktoré sa vyznačujú svojimi osobitnými črtami, vo všeobecnosti možno vymedziť niekoľko znakov spoločných pre všetky subsystémy, vrátane francúzskeho právneho systému. Kontinentálny právny systém tvorí právo písané, ktoré vzniká ako výsledok legislatívnej činnosti príslušných ústavných orgánov daného štátu. Ide o právo výlučné voči ostatným systémom, pretože vo väčšine krajín patriacich do kontinentálneho systému sa vylučuje sudcovská tvorba práva, respektíve akékoľvek iné právo. Iba v niektorých prípadoch sa pripúšťa obyčajové právo, ktoré je kompatibilné s akýmkoľvek iným právom.

Podstatou kontinentálneho právneho systému a spoločným menovateľom pre všetky subsystémy kontinentálneho práva je súkromné právo, respektíve občianske právo v kódexovej forme, pričom „kódex bol pôvodne súborom tabúľ, neskôr papyrusových listov, na ktoré sa písalo. Dnes je to kompletný, organicky usporiadaný súbor uzákonených právnych textov určitého právneho odvetia.“ Toto tvrdenie možno podložiť minimálne dvoma základnými argumentmi: v krajinách, ktoré sa zaraďujú do iného ako kontinentálneho právneho systému, sa kontinentálne právo označuje ako civil law – občianske právo - a subsystémy kontinentálneho práva stoja na dokumentoch upravujúcich súkromnoprávne vzťahy a inštitúty. Právny dualizmus, teda rozlišovanie práva na súkromné a verejné má svoje počiatky už v rímskom práve. Pri tom súkromné právo upravuje okruh spoločenských vzťahov, ktorých subjektami sú občania, iné fyzické osoby alebo právnické osoby, a jeho základnou zásadou je vzájomná rovnosť medzi účastníkmi právneho vzťahu. Verejné právo, na rozdiel od toho, upravuje vzťahy, v ktorých ide o vlastnú organizáciu štátu a jeho fungovanie, čo ustanovujú právne normy, predovšetkým ústava. Vo verejnoprávnych vzťahoch sú subjekty zastupujúce štát v nadradenom postavení k účastníkom konania – tzv. princíp subordinácie. Nakoľko sa však právne poriadky a samotné kódexy tvorili pod rôznym vplyvom, je ich obsah a štruktúra v určitých smeroch odlišná. Z toho vyplýva, že systém práva vo francúzskom, ale aj v rakúskom a nemeckom okruhu možno definovať práve na základe charakteristických znakov súkromnoprávnych noriem, konkrétne občianskeho práva.

Vývoj kontinentálneho práva

[upraviť | upraviť zdroj]

Kontinentálny právny systém a v rámci neho jeho jednotlivé subsystémy sa formoval najmä v západnej Európe. Pre vývoj kontinentálneho práva boli pravdepodobne smerodajné a rozhodujúce práve tieto etapy vývoja:

  • obdobie Rímskej ríše a rímskeho práva, ako základný pilier kontinentálneho práva
  • obdobie formovania tzv. barbarského, obyčajového kmeňového práva v Európe
  • obdobie formovania feudálnych štátov a renesancie idey práva,
  • renesancia rímskeho práva, ako jeden z rozhodujúcich momentov vzniku spoločného práva univerzít,
  • rozvoj a vplyv filozofických škôl na vývoj práva,
  • obdobie novodobých kodifikácií, keď vznikali legislatívne základy novodobých právnych poriadkov, ako ďalší rozhodujúci moment.

Každá jedna etapa vývoja predstavuje dôležité obdobie z hľadiska formovania kontinentálneho práva. Posledná etapa, etapa novodobých kodifikácií predstavuje vyvrcholenie vývoja a akési definitívne vytvorenie dokumentov, ktoré spájajú a zároveň odlišujú jednotlivé subsystémy kontinentálneho práva.

Zoznam použitej literatúry

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BEŇA, J.: Dokumenty k všeobecným dejinám štátu a práva. Novovek. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 1996.
  • HATTENHAUER, H.: Evropské dějiny práva, Praha: C.H. Back, 1998.
  • HRUŠKOVIČ, I., KÁLESNÁ, K., ŠTEFANOVIČ, M.: Svetové právne systémy, Bratislava: Univerzita Komenského, 1996.
  • KRESÁK, P. a kolektív: Občan a demokracia, Bratislava: Minority Rights Group – Slovakia, 1997.
  • Kolektiv autorů Právnické fakulty UK: Dějiny evropského kontinentálního práva, Praha: Linde, 2004.
  • SCHELLE, K., VLČEK, E.: Obecné dějiny státu a práva v dokumentech 2. díl, Brno: Masarykova univerzita, 1994.
  • ŽELEZKOVOVÁ, G., BLAHO, P., ČARVAGA, V.: Všeobecné dejiny štátu a práva I. a II. časť., Bratislava: Polygrafické stredisko UK, 1994.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kontinentálne_právo&oldid=6863040“