Preskočiť na obsah

Oskar Kokoschka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Oskar Kokoschka
rakúsky maliar, grafik, ilustrátor a spisovateľ
Oskar Kokoschka (1963)
Oskar Kokoschka (1963)
Štát pôsob.Rakúsko-Uhorsko, Prvá Rakúska republika, Weimarská republika, Rakúsky štát, Československo, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Švajčiarsko
Narodenie1. marec 1886
Pöchlarn, Rakúsko-Uhorsko (dnes Rakúsko)
Úmrtie22. február 1980 (93 rokov)
Montreux, Švajčiarsko
Národnosťbritská, česko-slovenská, rakúska
Profesiamaliar, dramatik, básnik, učiteľ
RodičiaGustav Josef a Mária Romana
SúrodenciGustav, Bertha Theresia, Bohuslav
PodpisOskar Kokoschka, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Gutenberg		Oskar Kokoschka
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Oskar Kokoschka

Oskar Kokoschka (slovenská výslovnosť [kokoška]; * 1. marec 1886, Pöchlarn, Rakúsko – † 22. február 1980, Montreux, Švajčiarsko) bol rakúsky grafik, ilustrátor, spisovateľ a jeden z najvýznamnejších maliarov 20. storočia. Jeho tvorba sa vyznačuje radikálnym prístupom zachytiť ľudskú psychiku a emócie.[1][2]

V maľbe presadzoval nový vizuálny efekt zviditeľnenia nehmotných síl, ktoré pôsobili za vonkajším javom vecí – objekt bol živou a pohyblivou substanciou, ktorá oku odhaľovala svoju vnútornú podstatu. Okrem iného používal sýte farby, energické ťahy štetcom a deformáciu figúr. Najznámejšími sú jeho expresívne portréty alebo panorámy miest. Základ jeho tvorby vychádza z maliarskej tradícii rakúskeho neskorého baroka, najmä vo farebne expresívnych víziách Franza Antona Maulbertscha. Jeho umeleckú činnosť ovplyvnila viedenská secesia, nemecký expresionizmus a francúzsky fauvizmus. Angažoval sa aj politicky a jeho diela pred druhou svetovou vojnou i počas nej zaznamenávajú vtedajšie spoločenské napätie.[1][2]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Oskar Kokoschka sa narodil ako druhý syn Gustava Josefa Kokoschku, obchodného cestujúceho, a jeho manželky Márií Romane, rodenej Loidlovej. Predkovia z otcovej strany pochádzali z pražskej zlatníckej rodiny. V roku 1887 sa rodina presťahovala do Viedne; v tom istom roku zomrel jeho starší brat Gustav. O dva roky neskôr sa narodila jeho sestra Bertha Theresia a o ďalšie tri roky mladší brat Bohuslav, ktorého meno potvrdzuje, že v rodine pretrvávali české korene. Oskar absolvoval štátnu reálnu školu (Realschule) vo Währingu. Z tej doby pochádzajú jeho najstaršie zachované kresby a akvarely. Jeho talent rozpoznal Carl Otto Czeschka, ktorý ho prijal do svojej triedy. V rokoch 1905 – 1909 študoval na Umeleckopriemyselnej škole (Kunstgewerbeschule) vo Viedni, kde bol jedným z jeho učiteľov Gustav Klimt. Venoval sa predovšetkým portrétom, ovplyvnený Vincentom van Goghom a prevládajúcou secesiou. Veľký vplyv naňho mal aj viedenský maliar Rudolf Kalvach, ktorého považoval za svojho učiteľa.[1][2]

Nadviazal vášnivý a búrlivý pomer s Almou Mariou Mahlerovou, krátko po smrti jej štvorročnej dcéry Márie Mahlerovej a ukončenie jej pomeru s Walterom Gropiom. V roku 1912, po niekoľkých spoločných mesiacoch s ním Alma otehotnela, dieťa si však nechala vziať a odmietla aj sobáš. Roku 1914 sa vzťah rozpadol a Kokoschka dobrovoľne narukoval do rakúskej armády a bojoval v prvej svetovej vojne. Neskôr bol v Haliči ťažko zranený. Kokoschka miloval Almu po celý život a jedna z jeho najlepších prác je obraz Nevesta vetra (1913), ktorá vznikla k jej pocte.[1][2]

Po prvej svetovej vojne pôsobil niekoľko rokov v Drážďanoch a následne cestoval po Európe. Roku 1931 sa vrátil do Viedne, roku 1934 pred silnejúcim nacizmom emigroval do Prahy. Tam namaľoval portrét prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka a spoznal aj svoju budúcu ženu Oldu Palkovskú. Zároveň inicioval vznik spolku Oskar-Kokoschka-Bund (OKB), ktorému predsedal Theo Balden a ktorý sa usiloval o umenie nezávislé od nacistickej ideológie, ktorá jeho obrazy označovala za zvrhlé umenie (entartete Kunst). V Prahe namaľoval množstvo pohľadu na Vltavu, Karlov most, Malú Stranu a Staré Město. Dokonca získal československé štátne občianstvo a krátko po Mníchovskej dohode emigroval do Spojeného kráľovstva. Počas druhej svetovej vojny tam zostal, oženil sa a aktívne sa zapájal do emigrantského kultúrneho života. Britským občanom sa stal roku 1946. Po krátkom pobyte v Spojených štátoch sa potom usadil vo Švajčiarsku, kde prebehli jeho prvé veľké povojnové výstavy a kde žil až do konca života. Až v roku 1975 prijal späť rakúske štátne občianstvo.[1][2]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
Kokoschkove portréty na plagáte výstavy tzv. zvrhlého umenia (entartete Kunst), ktorú zorganizoval Adolf Ziegler spolu s NSDAP od 19. júla do 30. novembra 1937 v Mníchove. Výstava bola prístupná širokej verejnosti, kde predstavil vyše 650 skonfiškovaných umeleckých diel od avantgardných a moderných umelcov v priamom kontraste s Veľkou výstavou nemeckého umenia (Große Deutsche Kunstausstellung)

Jeho raná tvorba bola ovplyvnená secesnou štylizáciou a Gustavom Klimtom, ktorému venoval zbierku básni Snívajúci chlapci (Die träumenden Knaben, 1907 – 1908) obsahujúcu 8 farbených litografií. Približne v tomto období rozvinul svoj originálny maliarsky štýl charakteristický výrazovo silnou farebnosťou a originálnou predstavivosťou, ktorý neopustil až do konca života.[3] Koschokova práca je veľmi maliarska. Jeho najstaršia grafická tvorba bola ovplyvnená linearitou Jugendstilu, ale od začiatku experimentoval s olejomaľbou a čoskoro tvorivý potenciál farieb prekročil rámec použitia čiar na vytvorenie tvaru.[1]

Jeho maľby vystavené z rokov 1908 – 1909 vo Viedni vzbudili verejné pobúrenie. V tomto období portrétoval významných viedenských intelektuálov ako Karl Kraus, Peter Altenberg a Adolf Loos. Okrem iného maľoval aj zátišia, ktoré majú skôr symbolický charakter, ako napríklad Zátišie s korytnačkou, jahňaťom a hyacintom (1910). Roku 1910 spolupracoval s nemeckým expresionistickým časopisom Der Sturm, v ktorom uverejňoval svoje eseje, básne, divadelné hry a kresby. V rokoch 1912 – 1915 prežil intenzívny vzťah s Almou Mariou Mahlerovou, čo sa výrazne prejavilo aj v jeho dielach, ako napríklad Nevesta vetra (1913) alebo Potulný rytier (1914 – 1915). Počas prvej svetovej vojny bol vážne zranený, neskôr sa usadil v Drážďanoch, kde pôsobil ako profesor na akadémií. V tomto období sa zaoberal grafikou, konkrétne technike kriedovej litografie, ktorou vytvoril viaceré portréty a grafické cykly, ako napríklad Pašie (1916) a Jób (1917). Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa hlavnou témou jeho malieb stali panorámy miest.[3][1]

Vďaka cestám po Európe, Blízkom východe a po severnej Afrike čerpal motívy pre svoje obrazy miest a krajín. Jeho diela nacisti označili zvrhlé umenie (entartete Kunst), na čo reagoval obrazom Autoportrét zvrhlého umelca (1937). Okrem portrétov slávnych osobností a panorám miest namaľoval aj alegorické a mytologické obrazy a vytvoril dva triptychy, ktoré sú prejavom jeho umeleckých názorov, ako napríklad Sága o Prométeovi (1950) alebo Ternopyly (1954). V tomto období sa venoval aj ilustráciám ako je litografický cyklus Odysseia (1963 – 1965), ale aj návrhom scén a kostýmov pre divadlo i operu. Príkladom je jeho spolupráca z rokov 1960 – 1962 s Burgtheatrom vo Viedni. Roku 1963 založil Medzinárodnú letnú akadémiu výtvarných umení v Salzburgu, ktorú viedol v tom istom roku.[3][1]

Jeho diela sa vyznačujú expresívnym energickým rukopisom a farebnou i emocionálnou intenzitou. Výraz je založený na dramatickosti, často kontrastnej a sofistikovanej farebnosti. V neskorší dielach aj graficky poňatých linkách. Farby nanášal pastóznym spôsobom vo veľkých množstvách. V portrétnej maľbe zachytával vnútorne vlastnosti ľudí, prekonával v nich psychológiu a približoval sa až k duchovnu. Pri tvorbe panorám miest uplatňoval pohľad z výšky, ktorý mu umožnil široký rozhľad s vysokým horizontom. Mestá maľoval ako žijúci organizmus, pričom sa sústredil na ich jedinečnosť, ako napríklad Pohľad na Istanbul (1929), Jeruzalem (1929 – 1930), Karlov most v Prahe (1934) a Zámok Wilhelminenberg s pohľadom na Viedeň (1931).[3] V jeho dielach sa snažil zachytiť vnútornú a skutočnú podstatu. Okrem 485 olejomalieb vytvoril rozsiahly súbor grafických prác, približne 5000 kresieb vytvorené pomocou pera a atramentu, štetca, kriedy, dreveného uhlia a pasteliek. Ďalej akvarely a 567 tlačí, hlavne litografie. Malý počet trojrozmerných diel zaujíma v jeho tvorbe okrajové miesto.[1]

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Oskar Kokoschka bol v rámci Novoročných vyznamenaní v roku 1959 vymenovaný za komandéra Rádu britského impéria. Takisto získal cenu Erasmus v roku 1960 spolu s Marcom Chagallom.[4]

Literárna činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Kokoschkove literárne diela sú rovnako zvláštne a zaujímavé ako jeho umenie. Jeho memoáre Morské prstene vízií popisujú jeho teórie o telesnom a viscerálnom videní a o tom, ako formujú vedomie, umenie a reality.[5] Jeho krátka hra Morder, nádej žien (1909, neskôr adaptovaná o desať rokov neskôr Paulom Hindemitom ako Mörder, Hoffnung der Frauen) je často označovaná ako prvá expresionistická dráma. Jeho Orfeus a Eurydika (1918) sa stal operou Ernsta Kreneka, ktorý bol pôvodne oslovený na príležitostnú hudbu.

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1908: Die träumenden Knaben (Snívajúci chlapci) Wien: Wiener Werkstätte (Pôvodne vydané v edícii 500 kusov od Wiener Werkstätte. Nepredané výtlačky číslované 1 – 275 boli znovu vydané v roku 1917 vydavateľstvom Kurt Wolff Verlag.)
  • 1909: Mörder, Hoffnung der Frauen (Morder, nádej žien) (hra).
  • 1913: Der gefesselte Columbus (Kolumbus spútaný). Berlin: Fritz Gurlitt, 1913 (známy tiež ako Der weisse Tiertoter [Biely zabijak zvierat]).
  • 1919: Orpheus und Eurydike (Orfeus a Eurydiké), In: Vier Dramen: Orpheus und Eurydike; Der brennende Dornbusch; Mörder, Hoffnung der Frauen; [a] Hiob. Berlin.
  • 1955: Designs of the Stage-Settings for W.A. Mozart's Magic Flute, Salzburg Festival 1955/56. Salzburg: Galerie Welz.
  • 1962: A Sea Ringed with Visions. London: Thames & Hudson ISBN 978-0-500-01014-3 (Autobiografia).
  • 1974: My Life (preložené Davidom Brittom z Mein). London: Thames & Hudson ISBN 0-500-01087-0.

Prvé produkcie hier

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1907: Sphinx und Strohmann. Komödie für Automaten. Premiéra 29. marca 1909 v Cabaret Fledermaus, Viedeň
  • 1909: Mörder, Hoffnung der Frauen
  • 1911: Der brennende Dornbusch
  • 1913: Sphinx und Strohmann, Ein Curiosum. Premiéra 14. apríla 1917 v Dada-Galerie, Zürich
  • 1917: Hiob (rozšírená verzia Sphinx und Strohmann, 1907)
  • 1919: Orpheus und Eurydike
  • 1923: Nová verzia ako opera libreto, s hudbou od Ernsta Kreneka. Premiéra 27. novembra 1926 v Staatstheater Kassel
  • 1936 – 38/1972: Comenius

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i Edwin Lachnit. Kokoschka, Oskar. In: The Dictionary of Art. Vol. 18. Kettle to Leathart. London : Macmillan Publishers, 1996. ISBN 1-884446-00-0. S. 197 – 200. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d e Ludwig Goldscheider. Oskar Kokoschka. In: Encyclopædia Britannica [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d Kokoschka, Oskar. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2016. 678 s. ISBN 978-80-970350-2-0. Zväzok 8. (Kalh – Kokp), s. 656.
  4. ↑ Erasmusprijswinnaars [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Dialektika videnia: Oskar Kokoschka a historiografia expresionistického videnia [online]. . Dostupné online.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oskar Kokoschka na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Oskar_Kokoschka&oldid=7929929“