Preskočiť na obsah

Maurice Druon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Maurice Druon
Maurice Druon
Osobné informácie
Narodenie23. apríl 1918
 Paríž, Francúzsko
Úmrtie14. apríl 2009 (90 rokov)
 Paríž, Francúzsko
Národnosťfrancúzska
Zamestnaniespisovateľ, politik
Dielo
Žánreromán, novela, esej, hra
Obdobierealistický román
Témyhistória, politika, vojna, odboj
DebutMegaré - hra
Významné prácePrekliati králi, 7 dielov
Významné oceneniaKomandér Čestnej légie, Goncourtova cena
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMaurice Druon
(multimediálne súbory na commons)

Maurice Druon (* 23. apríl 1918, Paríž, Francúzsko – † 14. apríl 2009, tamže), celým menom Maurice Samuel Roger Charles Druon, bol francúzsky spisovateľ, člen Francúzskej akadémie, prozaik, politik, francúzsky minister kultúry v rokoch 1973 a 1974 a tajomník Francúzskej akadémie počas štrnástich rokov.

Angažoval sa vo francúzskom odboji počas druhej svetovej vojny. V roku 1943 odišiel do Londýna, kde pracoval vo vysielaní BBC. Po vojne mal úspech s románmi Les grandes familles (v preklade Veľké rodiny), za ktorú získal Goncourtovu cenu, a so ságou Les rois maudits (Prekliati králi). V roku 1966 ho zvolili doživotne do Francúzskej akadémie. Písal romány, divadelné hry a eseje.

Literárna mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Maurice Druon je vnukom spisovateľa Josepha Kessela a pravnukom Antoina Crosa, kráľa Araukánie. Jeho predkami bol aj poet Charles Cros a brazílsky literát Odorico Mendes. Druonovi rodičia prišli do Francúzska z Orenburgu. Boli to litovskí židia. Jeho otec Lazare Kessel spáchal samovraždu pred narodením M. Druona. Matka sa znovu vydala za René Edouarda Marie Druon de Reyniac (1874 – 1961), ktorý ho adoptoval. Detstvo strávil v Normandii v La Croix-Saint-Leufroy, kde sa spriatelil s Pierreom Thureau-Danginom, synom akademika. Po lýceu a vojenskej kadetskej škole kavalérie vyštudoval fakultu literatúry a politické vedy v Paríži. So svojím strýkom Josephom Kesselom chodil po ruských kabaretoch a spoznával veľké mená dobrodružných letcov – združenie „Aéropostale“ a Saint-Exupéryho s Henri Guillaumetom a umelcov západnej a východnej Európy.

Úspešný odbojár a spisovateľ

[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1939, súc povolaný do povinnej vojenskej služby, publikoval v Paris-Soir článok nazvaný „J’ai vingt ans et je pars“ – „Mám dvadsať a odchádzam“. Mladý oficier kavalérie zo školy L’École de Saumur v 1940 sa zúčastnil Francúzskej kampane v bojoch kadetov na Saumure na Loire.

Keď ho demobilizovali, zostal na voľnej nohe a uviedol svoju prvú hru „Mégaré“ v Grand Théatre de Monte Carlo 3.2.1942. Zapojil sa do hnutia odporu. Na Vianoce 1942 odišiel so svojím strýkom J. Kesselom, aby vstúpil do radov Francúzskych oslobodeneckých síl generála de Gaulla. Prešli Pyreneje a Španielsko, v Portugalsku nasadli do hydroplánu smerom do Londýna v roku 1943.

Pomáhali v tábore generála Françoisa d’Astiéra de La Vigerie, potom sa zapojili do programu „Honneur et Patrie“ v BBC. Neskôr odišiel na misiu do Alžírska ako vojenský korešpondent až do roku 1944. V roku 1943 napísal s Kesselom pieseň „Le chant des partisans“, ktorá sa stala hymnou francúzskeho hnutia odporu.

Po oslobodení sa dal na literárne chodníčky a publikoval spomienky na vojnu „La Dernière Brigade“ v 1946. So svojím románom „Les Grandes familles“ v roku 1948 dosiahol Goncourtovu cenu, ktorá mu zaistila postavenie v literárnom Paríži. V roku 1953 mu uviedli jednoaktovku „Un Voyageur“ v Comédie-Française a publikoval s Kesselom hru „Le coup de grace“. Potom vstúpil medzi celebrity s historickou románovou ságou „Les Rois maudits“ – Prekliati králi. Od roku 1955 do 1973 bola adaptovaná ako televízny seriál. Maurice Druon nikdy neskrýval, že "Prekliati králi" sú výsledkom práce celého ateliéru. Medzi spolupracovníkov patrili napr. Gilbert Sigaux, Matthieu Galley, Pierre de Lacretelle, José André Lacour a spisovateľka Edmonde Charles-Roux.

So svojimi dvoma ságami a antickým príbehom „Alexander Veľký a spomienky na Dia“ sa špecializoval na historický román. Okrem toho napísal knižku pre mládež „Tistou les Pouces verts“ a novely. Po prestížnych cenách (Prix Pierre de Monaco) bol zvolený v roku 1966 do 30. Kresla Francúzskej akadémie. Zúčastnil sa medzi 1969 a 1970 Komisie pre reformu l’ORTF.

Minister kultúry

[upraviť | upraviť zdroj]

Gaullistický odbojár zostal politicky angažovaný počas celého obdobia po vojne. Postupne sa z románopisca a polemika stáva kritik katolíckej cirkvi. Cítiť to v prácach L’Avenir en désarroi alebo analýze udalostí z mája 1968Une église qui se trompe de siécle (Cirkev, ktorá sa klame storočia). Vyslovuje tézu zjednotenej Európy. Neodmietol nálepku konzervatívca.

V roku 1973 bol menovaný ministrom kultúry Georgesom Pompidouom. Nominácia tejto postavy gaullizmu, hlavne keď nebola volená ale dosadená, literáta s popularitou v televízii, odbojára neskrývajúceho svoj zmysel pre poriadok, mala upokojiť masy stavbou projektu „Centre Beaubourg“, nazývaný aj Centre Pompidou. Druon v kresle ministra zakúsil zmätky, keď odmietol dať subvencie niektorým divadlám, čím vyvolal ich verejné protesty. Napriek tomu iným divadlám mimo Paríža pomohol, renovovala sa Comédie Française a vybudovali sa kultúrne centrá v departementoch.

Funkciu vykonával do roku 1974. Bol zvolený za poslanca a zastával viaceré diplomatické posty aj v Rade Európy, do mája 1981.

Trvalý tajomník Francúzskej akadémie

[upraviť | upraviť zdroj]

Stal sa ním 7. novembra 1985 nahradiac Jeana Mistrela, ktorý limitoval vývoj Inštitútu kritizujúc zvolenie prvej akademičky Marguerite Yourcenarovej bojac sa, že:

„tu budete mať možno štyridsiatku gazdiniek, ktoré budú štrikovať počas rokovania o francúzskom lexikóne.“

M.Druon vo svojej prijímacej reči vyhlásil, že „civilizácia je predovšetkým jazyk“. Otvoril akadémiu pre zahraničných frankofónnych autorov. Keď sa v roku 1999 vzdával kresla tajomníka v prospech Hélène Carrère d'Encausse, zostal čestným tajomníkom-strážcom Templu a bránil vstupu Valéry Giscarda d’Estainga roku 2003. Pokračoval v komentovaní vnútornej politiky a volil v prezidentských voľbách Nicolasa Sarkozyho.

V roku 2009 skonal a bol slávnostne pochovaný v Invalidovni (Les Invalides) v katedrále. Zúčastnili sa ho poprední politici s prezidentom Sarkozym a hrala sa „Pieseň partizánov“. Pochovaný je v opátstve Faize.

Literát známy v zahraničí

[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka Prekliatym kráľom preloženým do mnohých jazykov a televíznemu seriálu sa stal veľmi známy. Stal sa členom viacerých akadémií: Aténskej, marockej a rumunskej.

Ceny a medaily

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Veľký kríž Čestnej Légie
  • Komandér čestnej légie
  • Médaille de la France libre
  • Chevalier commandeur de l’Ordre de l’Empire brittanique a titre honoraire
  • Grand officier du Mérite de l’Ordre souverain de Malte
  • Docteur honoris causa de l’université York/Toronto/, Boston University a lˇUniversité de Tirana.
  • le Prix Goncourt
  • Literárna cena Fondu Princa Pierra de Monaco za celé dielo
  • Prix Saint-Simon, Prix Agrippa d’Aubigné
  • Rad priateľstva národov
  • Médaille de la Plume Française
  • La Dernière Brigade, Posledná Brigáda, 1946
  • La fin des hommes 1948 – 1951, trilógia, Koniec mužov
  • Les grandes familles I., Veľké rody, slov."Burziáni"
  • La chute des corps, II.
  • Rendez-vous aux enfers, III., "Stretnutie v pekle"
  • La volupté d’être, 1954, "Rozkoš bytia"
  • Les rois maudits, 1955 – 1977, "Prekliati králi"
  1. Le roi de fer (Železný kráľ)I.
  2. La Reine étranglée (Zahrdúsená kráľovná)II.
  3. Les Poisons de la Couronne (Jedy v kráľovskej korune)III.
  4. La Loi des mâles (Zákon mužov)IV.
  5. La Louve de France V. (Francúzska vlčica)
  6. Le Lys et le Lyon, Ľalia a lev VI.
  7. Quand le roi perd le royaume VII., Keď kráľ stráca kráľovstvo
  • Tistou les pouces verts, 1957, "Tistou zelené blchy"
  • Alexandre le Grand, 1958, "Alexander Veľký"
  • Les mémoires de Zeus, 1963 – 1967
  • L’aube des dieux I., Úsvit bohov
  • Les jours des hommes, II., Deň ľudí

Eseje, hry, novely

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Mégarée, 1942, divadelná hra
  • Le Sonneur de bien aller, 1943, novela
  • Le chant des partisans, 1943, Pieseň partizánov
  • Lettres d’un Européen et Nouvelles lettres d’un Européens, eseje, Listy Európana a nové listy Európana
  • Un voyageur (1953), comédie, Cestovateľ
  • Antilopes des prés (1955), nouvelle
  • L’hôtel de Mondez, (1956)
  • Le Coup de grâce (1953), mélodrame, avec Joseph Kessel
  • Des seigneurs de la plaine à l'hôtel de Mondez (1962), nouvelles
  • Le train du 12 novembre (dans "The black Prince and other tales, London, Rupert Hart-Davis, 1962)
  • Paris, de César à saint Louis (1964), essai historique, Paríž od Cézara po sv. Ľudovíta
  • Bernard Buffet (1964), essai
  • Le Pouvoir (1965), Moc
  • Le Bonheur des uns ... (1967), recueil de nouvelles, Šťastie jedných...
  • 1- Les seigneurs de la plaine, Páni planiny
  • 3- L’hôtel de Mondez
  • 4- Le Bonheur des uns, "Šťastie jedných"...
  • 5- Le malheur des autres, "Nešťastie iných"
  • L’Avenir en désarroi (1968), essai, "Budúcnosť v zmätku"
  • Une église qui se trompe de siècle (1972), essai, "Cirkev, ktorá sa klame storočie"
  • La Parole et le Pouvoir (1974), (Plon), Heslo a moc
  • Attention la France ! (1981), (Stock)
  • Réformer la démocratie (1982), (Plon)
  • La Culture et l’État (1985), (Vouloir la France)
  • Vézelay, colline éternelle, nouvelle édition (1987), (Albin Michel), Vézelay, večný kopec
  • Lettre aux Français sur leur langue et leur âme (1994), (Julliard)
  • Circonstances (1997), (Le Rocher)
  • Circonstances politiques (1998)
  • Circonstances politiques II (1999)
  • Le Bon Français (1999), (Le Rocher)
  • La France aux ordres d’un cadavre (2000), essai, Francúzsko pod vedením zdochliny
  • Ordonnances pour un État malade (2002), (Éditions de Fallois/du Rocher)
  • Le Franc-parler (2003), (Le Rocher)
  • Mémoires. L’aurore vient du fond du ciel, (2006), (Plon/Éditions de Fallois)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca
Georges Duhamel
Kreslo 30
Francúzska akadémia

19662009
Nástupca
Danièle Sallenave