Neapolčina-kalábrijčina
Neapolčina je románsky jazyk, niekedy považovaný len za nárečie taliančiny. Je rozšírená v talianskej Kampánii.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Podobne ako taliančina, neapolčina sa vyvinula z ľudovej latinčiny, ktorou sa hovorilo v stredojužnom Taliansku, a vo svojej histórii bola ovplyvňovaná jazykmi ďalších národov, ktoré obývali Kampániu - gréckymi kolonistami a obchodníkmi z Byzancie v období Neapolského vojvodstva až do 9. storočia, po nich Normanmi, Francúzmi, Španielmi (španielska nadvláda trvala približne 400 rokov medzi 1442 - 1707 a 1734 - 1859) a počas druhej svetovej vojny a následnej okupácie Neapola dokonca aj Američanmi.
Za vlády aragónskych kráľov v Neapoli sa uvažovalo o uzákonení neapolčiny ako úradného jazyka bez toho, aby sa úradnými jazykmi stali aj aragónčina alebo katalánčina. To sa však nikdy nepodarilo. V Kráľovstve dvoch Sicílií, počas prvej polovice 19. storočia, sa ako úradný i literárny jazyk používala taliančina a neapolčina nikdy nemala formu úradného jazyka. Napriek tomu neapolčina od 15. storočia až do dneška nikdy neprestala byť veľmi živou v oblasti poézie, hudby a dramatického umenia.
Nárečia
[upraviť | upraviť zdroj]Podôb neapolčiny je veľa - jazyk sa v minulosti odlišoval i v rámci jednej obce či mestskej štvrte -, avšak v posledných desaťročiach sa niektoré podoby vytrácajú, niektoré vzájomne splývajú a miešajú sa, a tak sa rozdiely postupne stierajú.
Neapolčina v literatúre
[upraviť | upraviť zdroj]Neapolčina, spoločne so sicílčinou, má veľmi rozsiahlu literárnu tradíciu.
Prvvé písomné doklady o neapolčine pochádzajú z roku 960, a to v podobe slávneho dokumemtu Placito di Capua (je síce považovaný za prvý dokument v talianskom jazyku, ale v skutočnosti ide o jazyk používaný v Kampánii, z ktorého je neapolčina odvodená), a ďalej zo začiatku 3. storočia, kde ide o zľudovelý dokument (alebo presnejšie o „preklad“) Storia della distruzione di Troia (Príbeh o zničení Tróje) od Guida Giudiceho delle Colonne.
Neapolská literatúra sa ďalej rozvíjala zásluhou Giulia Cesara Cortesa a Giambattistu Basila, ktorí obaja žili v prvej polovici 17. storočia. Giambattista Basile je autorom diela Lo Cunto de li Cunti, ovvero lo trattenimiento de le piccerille, ktoré do taliančiny preložil Benedetto Croce, autor ľudových rozprávok, na ktorého v budúcnosti nadviazali Charles Perrault a bratia Jacob a Wilhelm Grimmovci.
Výslovnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Výslovnosť v neapolčine je trochu odlišná od taliančiny:
- Dochádza k redukovanej výslovnosti samohlások v neprízvučných slabikách (tzv. „schwa“), podobne ako vo francúzštine pri vyslovovaní polonemej hlásky e v slove petit.
Vzorový text
[upraviť | upraviť zdroj]Otče náš
[upraviť | upraviť zdroj]| jazyk | znenie |
|---|---|
| neapolsky | Pate nuoste ca staje ncielo, santificammo 'o nomme tujo faje vení 'o regno tujo, sempe c' 'a vuluntà toja, accussí ncielo e nterra. Fance avè 'o ppane tutt' 'e juorne lèvece 'e rièbbete comme nuje 'e llevamme all'ate, nun nce fa spantecà, e llevace 'o male 'a tuorno. Amen. |
| taliansky | Padre nostro che sei nei cieli, sia santificato il tuo Nome, venga il tuo Regno, sia fatta la tua Volontà come in cielo così in terra. Dacci oggi il nostro pane quotidiano, e rimetti a noi i nostri debiti come noi li rimettiamo ai nostri debitori, e non ci indurre in tentazione, ma liberaci dal Male. Amen. |
| latinsky | Pater noster, qui es in cælis: sanctificétur Nomen Tuum; advéniat Regnum Tuum; fiat volúntas Tua, sicut in cælo, et in terra. Panem nostrum cotidianum da nobis hódie; et dimítte nobis débita nostra, sicut et nos dimíttimus debitóribus nostris; et ne nos indúcas in tentatiónem; sed lìbera nos a Malo. Amen. |