Preskočiť na obsah

Tonkinský incident

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tonkijský incident
Súčasť Vietnamskej vojny

Americký torpédoborec USS Maddox.
Dátum 2. august 1964 a 4. august 1964
Miesto Tonkijský záliv
Výsledok Rezolúcia o Tonkijskom zálive, vstup USA do Vietnamskej vojny.
Protivníci
USA VDR
Velitelia
George Stephen Morrison Võ Nguyên Giáp
Sila
1 lietadlová loď
1 torpédoborec
letectvo 		3 torpédové člny
Vietnamská vojna
Ap Bac – Binh Gia – Song Be – Dong Xoai – Ia Drang – Operácia Hastings – A Shau – Long Tan – Operácia Attleboro – Operácia Cedar Falls – Tra Binh Dong – Operácia Junction City – Hill 881 – Ong Thanh – Dak To – 1. Tet – Khe Sanh – 1. Saigon – Hue – Lang Vei – Lima Site 85 – Kham Duc – Operácia Dewey Canyon  – 2. Tet – Hamburger Hill – Binh Ba – Kambodža – Ripcord – Lam Son 719 – FSB Mary Ann – Veľkonočná ofenzíva – Loc Ninh – An Loc – Kontum – Phuoc Long – Ho Či Minova ofenzíva – Buon Me Thuot – Xuan Loc – 2. Saigon – USS Mayagüez – Operácia Rolling Thunder – Operácia Barrell Roll – Operácia Pony Express – Operácia Steel Tiger – Operácia Linebacker – Operácia Linebacker II

Incident v Tonkinskom zálive alebo jednoducho Tonkinský incident je názov pre dva rôzne ozbrojené incidenty medzi USA a Vietnamskou demokratickou republikou počas Vietnamskej vojny. 2. augusta 1964 sa americký torpédoborec zaplietol do prestrelky s troma hliadkujúcimi severovietnamskými torpédovými člnmi, pričom jeden potopil a jeden ťažko poškodili.

Druhý konflikt sa mal odohrať o dva dni neskôr, 4. augusta, kedy údajne severovietnamské lode bez príčiny zaútočili na americké plavidlá v medzinárodných vodách Tonkinského zálivu. Až v roku 2005 boli americkým Národným bezpečnostným úradom odtajnené materiály z vyšetrovania tohto druhého konfliktu z ktorých vyplynulo, že išlo o omyl samotných Američanov a severovietnamské námorníctvo 4. augusta na nich vôbec nezaútočilo[1].

Zatiaľ čo prvý incident americký prezident Lyndon B. Johnson odsúdil a varoval Severovietnamcov pred nevyvolanými útokmi, druhý falošný konflikt mal za následok schválenie Rezolúcie o Tonkijskom zálive, ktorá sa stala právnym podkladom pre vstup USA do vojny proti Vietnamskej demokratickej republike a zároveň dala americkému prezidentovi plnú moc asistovať ktorejkoľvek krajine juhozápadnéj Ázie v boji proti "komunistickej agresii".

Pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vietnamská vojna

Hoci sa Spojené štáty v roku 1954 zúčastnili Ženevskej konferencie, ktorá mala ukončiť vojnový stav medzi Francúzskom a Vietnamom na konci Indočínskej vojny, odmietli podpísať zmluvu z tejto konferencie. Tá okrem iného určovala dočasné demilitarizované pásmo, ktoré malo oddeliť znepriatelené armády a nariaďovala tiež voľby, ktoré mali rozhodnúť o politickej budúcnosti Vietnamu. Taktiež zakazovala akékoľvek politické zasahovanie iných krajín, vytváranie nových vlád bez riadnych volieb a prítomnosť zahraničných vojsk.

Od roku 1961 čelil juhovietnamský prezident Ngô Đình Diệm rastúcej nespokojnosti niektorých častí populácie, vrátane budhistov, ktorí sa stavali na odpor proti jeho katolíckej vláde. Po potlačení hnutia Viet Minh, ktoré korektne bojovalo za prisľúbené voľby v rokoch 1955 a 1959, čelil Diem rastúcemu povstaniu vedenému komunistami, ktoré sa vystupňovalo od roku 1961. Na jeho čele stál Národný front za oslobodenie Južného Vietnamu (Viet Cong).[2] Spojené štáty začali poskytovať priamu podporu juhovietnamskej vláde vo forme vojenskej a finančnej pomoci, ale aj vysielaním vojenských poradcov, ktorých počet stúpol zo 600 v roku 1961 na 16 000 koncom vlády prezidenta Kennedyho v roku 1963.

Incident v Tonkinskom zálive sa stal v prvom roku úradovania Johnsona. Zatiaľ čo prezident Kennedy zastával politiku posielania podpory a vojenských poradcov do Vietnamu, Johnson nariadil mobilizáciu amerických jednotiek. Obával sa, aby aj v iných štátoch juhovýchodnej Ázie nezvíťazil socializmus, ktorého šírenie, ako veril, je dôsledkom expanzívnej politiky Sovietskeho zväzu. Po zavraždení Kennedyho nariadil prezident Johnson vyslanie ďalších jednotiek na podporu vlády v Saigone a prítomnosť amerických vojsk sa začala predlžovať. Neochota, respektíve neschopnosť juhovietnamskej vlády udržať poriadok napokon viedla k prevratu, ktorý v tichosti podporovala CIA, a zavraždeniu diktátora Diema 2. novembra 1963.

Mapa Tonkinského incidentu podľa námorníctva USA

V roku 1961 začal vysoko utajovaný program skrytých akcií proti Severnému Vietnamu, známymi ako Operačný plán 34-Alfa pod vedením CIA. V roku 1964 prešiel program pod Ministerstvo obrany USA.[3] Pre účely námorných operácií boli tajne zakúpené hliadkové lode triedy Tjeld z Nórska a boli vyslané do Južného Vietnamu. Posádku týchto lodí síce tvorili juhovietnamskí námorníci, ale príkazy na misie dával priamo americký admirál U.S. Grant Sharp, Jr., ktorý dostával rozkazy z Bieleho domu.[4] Po tom, ako začali útoky na severovietnamské pobrežie, Hanoi vzniesol sťažnosť na Medzinárodnú komisiu pre dohľad a kontrolu vo Vietname, ktorá bola ustanovená v roku 1954, aby dohliadala na plnenie podmienok určených Ženevskou konferenciou. Spojené štáty odmietli akúkoľvek zodpovednosť. O štyri roky neskôr minister obrany Robert S. McNamara priznal, že americké lode spolupracovali na juhovietnamských útokoch proti Severnému Vietnamu.

Vtedajší americkí politici a neskôr historici však nebrali do úvahy aj ďalšie akcie pod programom Operačného plánu 34-Alfa, ktoré Tonkinskému incidentu priamo predchádzali. Noc pred útokom na severovietnamské zariadenia na ostrovoch Hon Me a Hon Ngu, boli do Severného Vietnamu vyslaní tajní agenti, ktorých však odhalili. Ďalšiu noc zaútočili dva bombardéry na pohraničné základne severovietnamskej armády. Hanojská vláda sa preto pravdepodobne domnievala, že išlo o vzájomne koordinované akcie, ktoré mali vystupňovať vojenský tlak proti Severnému Vietnamu.[5]

Incident

[upraviť | upraviť zdroj]

Daniel Ellsberg, ktorý mal službu v Pentagone v noci 4. augusta, dostal z Maddoxu správy o tom, že loď je na tajnej špionážnej misií s krycím názvom Desoto blízko severovietnamských teritoriálnych vôd.[6] Túto misiu začala USS Maddox 31. júla 1964 a operácii velil zo svojej vlajkovej lode USS Bon Homme Richard admirál George Stephen Morrison. Maddox mala príkazy nepribližovať sa ku severovietnamskému pobrežiu viac ako na osem míľ (13 km) a od pobrežiu ostrova Hon Nieu sa mala držať vo vzdialenosti minimálne štyroch míľ (6 km).[7]

Prvý útok

[upraviť | upraviť zdroj]
Fotografia z USS Maddox 2. augusta 1964 zachytáva tri severovietnamské torpédové člny pod paľbou.

2. augusta Maddox hlásil, že bol napadnutý tromi severovietnamskými torpédovými člnmi 28 míľ (45 km) do pobrežia v medzinárodných vodách. Maddox vyhlásil, že sa musel vyhnúť útoku torpéda a začať paľbu svojimi 127 milimetrovými kanónmi, aby zatlačil hliadkujúce člny na ústup. Americké letectvo reagovalo útokom z lietadlovej lode USS Ticonderoga a jeden zo severovietnamských člnov potopilo, druhý ťažko poškodilo. Maddox nemal takmer nijaké vážne poškodenie a vrátil sa do juhovietnamských vôd, kde sa pripojil ku torpédoborcu C. Turner Joy. Severovietnamci zase tvrdili, že zasiahli Maddox jedným torpédom a jedno americké lietadlo zostrelili.

Tieto tvrdenia sú však v rozpore so správou NSA [8], kde sa píše:

O 15:00 prikázal kapitán Herrick (veliteľ USS Maddox) zahájiť varovnú paľbu, ak by sa severovietnamské plavidlá priblížili na desať tisíc yardov. O 15:05 Maddox vypálil tri salvy na výstrahu komunistickým člnom. Táto počiatočná akcia nebola nikdy zmienená Johnsnovou administratívou, ktorá trvala na tom, že vietnamské lode strieľali ako prvé.[8]

Aj pred týmito odhaleniami však existovali názory, že akcie Maddoxu museli byť pre Severovietnamcov provokáciou, pretože sa kryli s tajnými Juhovietnamskými prepadmi. Hliadkové lode akcie Desoto mali totižto príkaz zhromažďovať informácie práve o tých radaroch a elektronických zariadeniach pri pobreží Severného Vietnamu, ktoré mali odhaľovať činnosť operácie 34-Alfa. Preto bolo pre armádu Severného Vietnamu logickým záverom, že tieto dve akcie spolu súvisia.

Iní zasa, ako napríklad admirál Sharp, trvali na tom, že americké akcie nevyprovokovali incident 2. augusta. Sharp tvrdil, že severovietnamský radar sledoval Maddox pozdĺž pobrežia a preto vedel, že Maddox v skutočnosti nenapadol vietnamské lode a že Hanoi (alebo miestny veliteľ) nariadil svojim lodiam zaútočiť naň. Sharp takisto tvrdil, že rozkazy dané Maddoxu, aby sa držal 8 míľ od pobrežia Severného Vietnamu znamenali, že loď bola stále v medzinárodných vodách. Navyše, v dejinách sa už uskutočnilo veľa podobných akcií a žiadna nevyvolala podobný incident.[9]

Údajný druhý útok

[upraviť | upraviť zdroj]

4. augusta bola do oblasti vyslaná ďalšia hliadka operácie Desoto pozostávajúca z USS Maddox a lietadlovej lode C. Turner Joy. Tentoraz sa mali lode držať vo vzdialenosti jedenástich míľ od severovietnamského pobrežia.[7] Počas silnej nočnej búrky lode údajne videli na radare objekty o ktorých sa domnievali, že predstavujú ďalší útok severovietnamského námorníctva. Asi tak dve hodiny lode strieľali na objekty, ktoré videli na radare a prudko manévrovali medzi údajnými nepriateľmi. Napriek tvrdeniam, že potopili dva nepriateľské torpédové člny, na mori sa nenašla žiadna stopa po vrakoch či telách vietnamských námorníkov ani žiaden iný fyzický dôkaz o domnelom boji.[10]

O 01:27 washingtonského času telegrafoval Herrik do Washingtonu, že útok sa možno vôbec nestal a že v oblasti nemuseli byť žiadne vietnamské plavidlá: "Po prehodnotení akcie sa ukazuje, že mnoho hlásených kontaktov bolo nepravdepodobných. Mimoriadne výkyvy počasia a prehnané reakcie posádky pri sonaroch mohli spôsobiť veľa takýchto hlásení. Maddox nemal nijaký vizuálny kontakt. Navrhujem celkové zváženie situácie pred akýmikoľvek ďalšími opatreniami."[11]

O hodinu neskôr zaslal Herrick ďalší telegram: „Celá akcia zanecháva veľa pochybností, okrem možnosti, že od začiatku išlo o pascu. Navrhujem dôkladný letecký prieskum za denného svetla.“[12] Potom telegrafoval ešte raz a napokon o 18:00 (05:00 v Zálive) hlásil: "Prvý čln pravdepodobne vypálil torpédo na Maddox, ktoré sme počuli, ale nevideli. Všetky ďalšie správy Maddoxu o torpédach sú pochybné, pretože existuje podozrenie, že muž pri sonari počul hluk lodnej skrutky vlastného plavidla." (sic!)[12]

Reakcia Spojených štátov

[upraviť | upraviť zdroj]

O 11:34 vystúpil prezident Johnson naživo s prejavom,[13] v ktorom popisoval útok severovietnamských plavidiel na dve americké vojenské lode USS Maddox a USS Turner Joy, pričom sa dožadoval možnosti prevziať na seba oprávnenie na vojenskú odplatu.[14]

Prvý útok (2. augusta 1964) na USS Maddox mal byť podľa neho vyvolaný Severovietnamcami. 4. augusta bol hlásený ďalší útok a po leteckom protiútoku Američanov bol riadený prezidentom. Američania mali napadnúť Severovietnamcov ako odplatu, pričom podľa Johnsona potopili dva vietnamské člny.[14] Johnsonov prejav vykresľoval udalosť, ktorá "ukazovala Hanoi, resp. Ho Či Mina ako agresora a ktorá stavala Spojené štáty do akceptovateľnej roly brániaceho sa."[13]

Johnson zdôraznil záväzok amerického ľudu a juhovietnamskej vlády. Američanom tiež pripomenul, že Spojené štáty nechceli ísť do vojny. "Pri bližšom preskúmaní Johnsnových verejných vyhlásení…nevidieť žiadnu zmienku o príprave na otvorenú vojnu a žiaden náznak tajných pozemných a leteckých akcií, ktoré už v tom čase prebiehali." Johnsonove vyjadrenia sa obmedzovali na "minimalizovanie úlohy Spojených štátov v konflikte; jasná rozporuplnosť medzi Johnsnovým konaním a jeho verejným vystupovaním."[15]

Zatiaľ čo sa pripravovala konečná podoba rezolúcie prezidenta Johnsona, senátor Wayne Morse sa pokúšal viesť kampaň, ktorej úlohou bolo upozorňovať na možné omyly v hláseniach, ktoré zatiahli USS Maddox do incidentu. Morse vraj mal anonymný telefonát, ktorý ho žiadal o prešetrenie oficiálnych hlásení Maddoxu.[16] Tieto hlásenia však neboli k dispozícii pred tým, ako bola Kongresu predložená Johnsonova kontroverzná Rezolúcia.[16] Morse upozornil Kongres, že by mal byť ostražitý ohľadom budúcich pokusov prezidenta presvedčiť Kongres, aby schválil jeho rezolúciu. Nezískal však dostatočnú podporu od svojich kolegov.[16] Ihneď po prečítaní Rezolúcie začal proti nej senátor Morse v Kongrese bojovať. Tvrdil, že akcie Spojených štátov boli protiústavné a boli "skôr akciami vojny, ako akciami obrany."[16] Morseove snahy sa však nestretli s pochopením, hlavne preto, že neudával žiadne zdroje a pracoval s obmedzenými informáciami.[16] Tak to bolo až do doby, kedy začali byť Spojené štáty viac angažované vo vojne, kedy jeho snahy získavali podporu u americkej vlády.

Prekrútenie udalosti v USA

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Johnson už predniesol Američanom prejav, v ktorom obviňoval komunistov z dvoch útokov, stále neboli k dispozícií žiadne dôkazy o tom, či sa druhý útok vôbec odohral. Správy z toho dňa naznačujú, že ani Johnson ani minister obrany McNamara si neboli druhým konfliktom istí.[17]

Rôzne mediálne zdroje, vrátane Time, Life a Newsweek uverejňovali v auguste rôzne články týkajúce sa incidentu. Time napríklad napísal: "Skrz temnotu, zo západu a juhu… votrelci opovážlivo vpadli… najmenej šesť z nich… začali strieľať na torpédoborce automatickými zbraňami, tentoraz zo vzdialenosti 2 000 yardov."[18] Time ďalej písal, že "nie je pochýb o názore admirála Sharpa, že Spojené štáty budú musieť na útok odpovedať," a že v prezidentovej administratíve nebol žiaden spor alebo pochybnosti týkajúce sa incidentu.[18]

Séria incidentov ako zámienka na zatiahnutie USA do vojny sledovala popudenie verejnosti proti Severnému Vietnamu, ako aj amerických politikov, ktorí mali volať po vystupňovaní vojny.[19] V máji 1964 člen CIA a poradca prezidenta pre zahraničnú politiku William Bundy presviedčal Spojené štáty, že majú "vyhnať komunistov z Južného Vietnamu", hoci to znamenalo útok nielen proti Severnému Vietnamu, ale aj Číne.[19] Napriek tomu sa Johnsnova administratíva v druhej polovici roka zameriavala na presviedčanie americkej verejnosti, že nie je šanca na vojnu medzi USA a Severným Vietnamom.[19]

Severovietnamský generál Vo Nguyen Giap vyhlásil, že hliadky Desoto boli poslané do Zálivu, aby vyprovokovali Severný Vietnam k zámienke na vystupňovanie vojny.[19] Viacerí vládni úradníci zastávali podobný názor.[19] Americkí politici a stratégovia plánovali provokačné akcie proti Severnému Vietnamu už dlhšiu dobu. Po vojne povedal americký diplomat George Ball britskému novinárovi, že "v tom čase veľa ľudí hľadalo zámienku na začatie bombardovania."[19] Sú dôkazy, že tieto plány existovali ešte pred Incidentom v Tonkinskom zálive.

Následky

[upraviť | upraviť zdroj]

Americký minister obrany Robert McNamara neinformoval prezidenta o neskorších hláseniach kapitána Herricka, v ktorých vyjadroval pochybnosti o druhom útoku toho dňa. Herrick hlásil hlavnému tichomorskému veliteľovi na Honolulu, že kvôli "zvláštnym výkyvom počasia", ktoré zachytával ich radar, sú pochybnosti o druhom útoku. O 1:27 washingtonského času Harrick poslal správu, že v skutočnosti nemali vizuálny kontakt so žiadnymi severovietnamskými člnmi. Odporúčal "zváženie situácie pred akýmikoľvek ďalšími opatreniami."

Ak by McNamara informoval prezidenta o týchto správach, Johnson by možno prehodnotil situáciu pred rozdúchaním ešte väčšej vojny. Ale ako neskôr svedčil, Johnson štyrikrát odsunul odporúčania McNamaru a ďalších poradcov, odkedy sa stal prezidentom.[20]

Lyndon B. Johnson, ktorý bol po vražde Kennedyho do úradu prezidenta zvolený iba v tomto roku, nariadil odvetné letecké úroky. Napriek tomu, že Maddox bol zapletený do špionáže, ktorá mala podporovať juhovietnamské útoky na ostrovy Hon Me a Hon Ngu, Johnson vo svojej výpovedi pred Kongresom odmietol, že by Spojené štáty podporovali juhovietnamské operácie v Zálive. Konflikty označil za "nevyprovokované" útoky, žatiaľ čo sa Maddox nachádzal v medzinárodných vodách. Na základe tejto výpovede schválil Kongres Rezolúciu o Tonkinskom zálive s názvom Rezolúcia Juhovýchodnej Ázie, ktorá oprávnila Johnsona vykonávať vojenské operácie v Juhovýchodnej Ázii bez potreby vyhlásiť vojnu. Dala mu právo "uskutočniť všetky potrebné kroky, vrátane použitia ozbrojených síl, na asistenciu ktorémukoľvek členovi Spoločnej obrannej zmluvy Juhovýchodnej Ázie požadujúcemu pomoc v obrane jeho slobody." Táto rezolúcia slúžila Spojeným štátom ako legálne ospravedlnenie vystupňovania americkej účasti vo Vietnamskej vojne.

5. augusta nasledovala operácia Pierce Arrow nariadená Johnsonom, v ktorej Spojené štáty letecky zaútočili na severovietnamské vojenské prístavy a petrochemickú továreň v meste Vinh.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Hanyok, R. J., 1998: Sunks, Bogies, Silent Hounds, and the Flying Fish: The Gulf of Tonkin Mystery, 2-4 August 1964. Cryptologic Quarterly, s. 1-55 (odtajnené v r. 2005)
  2. ↑ Edward Doyle, Samuel Lipsman, and Stephen Weiss, Passing the Torch. Boston: Boston Publishing Company, 1981, s. 145 – 148.
  3. ↑ Joint Chiefs of Staff, Military Assistance Command, Vietnam Studies and Observations Group, Documentation Study (July 1970), Annex F, Appendix x.
  4. ↑ MACSOG Documentation Study, Appendix C, s. 14.
  5. ↑ Edwin E. Moise, Tonkin Gulf.Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1996, s. 60 – 61.
  6. ↑ Polmar, Norman "The U. S. Navy Electronic Warfare (Part 1)" United States Naval Institute Proceedings October 1979 p.138
  7. ↑ a b Pentagon Papers [online]. [Cit. 2009-12-24]. Dostupné online. Archivované 2007-03-02 z originálu.
  8. ↑ a b Robert J. Hanyok, "Skunks, Bogies, Silent Hounds, and the Flying Fish: The Gulf of Tonkin Mystery, 2-4 August 1964" Archivované 2016-01-31 na Wayback Machine, Cryptologic Quarterly, Winter 2000/Spring 2001 Edition, Vol. 19, No. 4 / Vol. 20, No. 1.
  9. ↑ Admiral U.S. Grant Sharp, Strategy for Defeat — Vietnam in Retrospect (San Rafael, CA: Presidio Press, 1978) s. 42
  10. ↑ PRADOS, John. The White House Tapes: Eavesdropping on the President A Book-and-CD Set. [online]. New York: George Washington University, 2003, [cit. 2009-10-25]. Dostupné online.
  11. ↑ Ellsberg, s. 9-10.
  12. ↑ a b Ellsberg, pg. 10.
  13. ↑ a b [1], Ball, Moya Ann. "Revisiting the Gulf of Tonkin Crisis: An Analysis of the Private Communication of President Johnson and his Advisers." SAGE (1991): 281 – 296. P286.Web. 28 Oct 2009.
  14. ↑ a b [2], Gulf of Tonkin Incident. 04 08 1964. Web. 27 Oct 2009. s.1.
  15. ↑ , Cherwitz, Richard A. "Masking Inconsistency: The Tonkin Gulf Crisis." Communication Quarterly (1980): 27 – 34. Web. 28 Oct 2009.
  16. ↑ a b c d e , Goulden, Joseph C. Truth is the First Casualty. Chicago: Rand McNally & Company, 1969. Print.
  17. ↑ , Wise, David. The Politics of Lying: government deception, secrecy, and power. New York: Vintage Books, 1973. Print.
  18. ↑ a b [3] Archivované 2013-01-05 na Archive.today, "Action in Tonkin Gulf." Time Magazine 14 Aug. 1964. Time Magazine Online. Web. 28 Oct. 2009.
  19. ↑ a b c d e f , Moise, Edwin E. Tonkin Gulf and the escalation of the Vietnam War. Chapel Hill: University of North Carolina, 1996. Print.
  20. ↑ Gareth Porter, "Robert McNamara deceived LBJ on Gulf of Tonkin, documents show"

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gulf of Tonkin Incident na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tonkinský_incident&oldid=7676127“