Zoran Djindjić

	Zoran Djindjić
	; Zoran Djindjić na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, 2003
6. predseda vlády Srbska
	V úrade; 25. január 2001 – 12. marec 2003
Biografické údaje
Narodenie	1. august 1952; Bosanski Šamac, Juhoslávia
Úmrtie	12. marec 2003 (50 rokov); Belehrad, Srbsko a Čierna Hora
Politická strana	Demokratická strana
Alma mater	Univerzitet u Beogradu; Universität Konstanz
Národnosť	srbská
Rodina
Manželka	Ružica Djindjićová
Odkazy
	Zoran Djindjić; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

Zoran Djindjić alebo Zoran Dindić (srbskou cyrilikou Зоран Ђинђић, srbskou latinkou Zoran Đinđić; * 1. august 1952, Bosanski Šamac – † 12. marec 2003, Belehrad) bol srbský premiér, starosta Belehradu, dlhoročný opozičný politik, pôvodne filozof a publicista. Bol otcom dvoch detí.

Narodil sa v Bosne a Hercegovine, ale gymnázium vyštudoval v Belehrade, kam bol jeho otec Dragomir, dôstojník juhoslovanskej armády, vyslaný.

Začiatky v politike

O politiku sa začal zaujímať ako študent filozofie na univerzite v Belehrade. Potom, čo bol politicky prenasledovaný za pokus o vytvorenie študentského hnutia, pokračoval vo svojom štúdiu v Nemecku u profesora Jürgena Habermasa vo Frankfurte. Komunistický režim kritizoval zo skôr ľavicových pozícií, ale nikdy nebol členom Zväzu komunistov Juhoslávie. V roku 1979 Djindjić získal titul Ph.D. z filozofie na univerzite v Kostnici. Vďaka štúdiu hovoril plynule po nemecky. V roku 1989 sa Djindjić vrátil do Juhoslávie a vyučoval na univerzite v Novom Sade. Spoločne s ďalšími srbskými disidentmi založil Demokratickú stranu. V roku 1990 sa stal predsedom exekutívneho výboru strany a v tom istom roku bol zvolený do srbského parlamentu. V roku 1993 sa stal predsedom Demokratickej strany. Až do roku 1995 mal úzke styky s bosnianskosrbskými predákmi, vrátane Radovana Karadžića. Potom sa však od nacionalistov dištancoval.

Líder opozície

V druhej polovici deväťdesiatych rokov bol spolu s Vesnou Pešićovou a Vukom Draškovičom lídrom demokratickej opozície. Po sérii protestov verejnosti proti anulovanie komunálnych volieb centrálnou vládou Slobodana Miloševića na prelome rokov 1996/1997 sa stal starostom Belehradu (prvý nekomunistický starosta po druhej svetovej vojne). Spojenectvo s politickými protivníkmi, koalícia "Zajedno" (Spolu) so Srbským hnutím obnovy (SPO; Vuk Drašković) a Občianskym zväzom Srbska (GSS; Vesna Pešićová), sa zrútilo iba štyri mesiace po ich víťazstve. Djindjić bol odvolaný z pozície belehradského starostu za SPO, SPS a SRS.

S postupujúcim časom sa Zoran Djindjić stále intenzívnejšie usiloval o zvrhnutie režimu Slobodana Miloševiča. V roku 1999, po začatí bombardovania Juhoslávie silami NATO, ktoré sám kritizoval, sa v obave o svoju bezpečnosť uchýlil do Čiernej Hory. Keď bol na pravoslávnu Veľkú noc zavraždený protirežimový vydavateľ a novinár Slavko Ćuruvija, stal sa Djindjić údajne ďalším na zozname atentátov pripravovaných Miloševićovými tajnými službami. Od svojho návratu z Nemecka bol považovaný za politického spojenca západných lídrov ako Gerhard Schröder a Bill Clinton. Fotografia, na ktorej si podáva ruku s Clintonom, bola v čase bombardovania použitá Miloševićovho propagandou, aby ho vykreslila ako vlastizradcu. Po svojom návrate do vlasti v júli 1999 bol Djindjić obvinený z ohrozenia štátnej bezpečnosti.

Srbský premiér

Zoran Djindjić bol kľúčovou postavou vzbury proti bývalému prezidentovi Slobodanovi Miloševićovi 5. októbra 2000. Srbským premiérom sa stal v januári 2001. Djindjić, v mnohých ohľadoch zrejmý nacionalista, sa podriadil novému demokratickému poriadku. Za cieľ si vytýčil vstup vtedy ešte Juhoslávie do Európskej únie a tvrdý boj proti rozbujnenému organizovanému zločinu a klientelizmu. Sám bol však často obviňovaný z kontaktov s organizovaným zločinom. Jeho deklarovaným cieľom bola politická, hospodárska a morálna konsolidácia Srbska. Dezolátny stav hospodárstva krajiny sa pokúsil napraviť rýchlymi hospodárskymi reformami, ktoré však nepriniesli také výrazné zlepšenie, aké by si verejnosť priala, a Djindjić zvoľna strácal podporu. Jeho priaznivci ho označovali za vizionára, odporcovia za politika meniaceho kabát, ktorý sa málo staral o minulosť alebo o to, čo sám ešte nedávno obhajoval. Djindjić sa tiež niekoľkokrát dostal do ostrých stretov s vtedajším juhoslovanským prezidentom Vojislavom Koštunicom. Koštunica dlho obviňoval Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) zo zaujatosti proti Srbom a bol tvrdo proti Djindjićovmu rozhodnutiu vydať Slobodana Miloševića do Haagu. Djindjić sľúbil, že podobne naložia aj s niekdajším veliteľom bosnianskosrbských jednotiek Ratkom Mladićom, jedným z najhľadanejších zločincov balkánskych vojen. „Mladič sa skrýva v Srbsku, nájdeme ho a pošleme do Haagu,“ hovoril vtedy Djindjić. Koštunicovi sa nepáčil ani premiérov nápad zaútočiť na albánskych rebelov v nárazníkovom pásme na juhu Srbska.

Atentát

Päťdesiatročný politik čelil pokusu o atentát už 21. februára 2003, keď do jeho vozidla cestou na belehradské letisko takmer narazil nákladný automobil. Podľa polície vtedy kolízii s nákladným vozidlom zabránil obratný manéver premiérovho vodiča. Šofér vozidla s rakúskou poznávacou značkou bol zadržaný. Pri sebe mal falošné dokumenty.

Zoran Djindjić bol zastrelený 12. marca 2003 na parkovisku pred sídlom vlády. K atentátu došlo o 12.23 hod., keď Djindjić vchádzal do budovy vlády. Z diaľky na neho vystrelil najatý ostreľovač a zasiahol Djindjića do pŕs a do žalúdka. Politik bol okamžite prevezený do najväčšej belehradskej nemocnice – v bezvedomí a bez hmatateľného pulzu. Pokúsili sa ho oživovať aj operovať, ale bezúspešne. Polícia okamžite po atentáte hermeticky uzavrela okolie sídla vlády. Zastavila tiež dopravu v strede Belehradu, prehľadávala vozidlá a kontrolovala totožnosť osôb. V rámci rozsiahleho pátrania bola zastavená všetka autobusová, železničná aj letecká doprava z Belehradu.

Ešte toho dňa večer vyhlásila dočasná srbská prezidentka Nataša Mićićová v súvislosti s atentátom v celej krajine výnimočný stav. Podľa prezidentky čin ohrozil demokratické základy Srbska, bezpečnosť občanov a úradov a stabilitu krajiny. V súvislosti s vraždou Djindjića bolo zadržaných a predvedených na výsluch na 7000 ľudí, medzi ktorými bolo mnoho vysokých predstaviteľov Miloševićovho režimu a polovojenských jednotiek.

Výnimočný stav bol koncom apríla pred pravoslávnou Veľkou nocou zrušený. Väčšina páchateľov bola zadržaná a priznala účasť na atentáte. Rad z nich patril k mafiánskej skupine známej ako „Zemunský klan“ (Zemun je predmestie Belehradu), ktorá sa vraždou predsedu vlády pokúsila vyvolať chaos, bezprávie a strach v Srbsku a zabrániť boju proti organizovanému zločinu. Dvaja bossovia, Dušan Spasojević Šiptar a Mile Luković, boli zastrelení, keď pri zatýkaní kládli odpor.

Zvezdan Jovanović, ktorý na Djindjića vystrelil, bol zadržaný 25. marca. Bol členom bývalých „Červených baretov“, špeciálnej policajnej jednotky založenej za režimu Slobodana Miloševića na začiatku 90. rokov. Za vraždu srbského premiéra Zorana Đjinđjića je zodpovedný Milorad Ulemek (Luković) prezývaný „Legija“, ktorý býval veliteľom špeciálnej policajnej jednotky „Červených baretov“ a stál na čele Zemunského klanu. Ulemek bol dlho označovaný za hrdinu 5. októbra 2000, keď ako veliteľ Červených zabránil nasadeniu policajtov proti demonštrantom požadujúcim odstúpenie Slobodana Miloševiča, čím si získal určitú popularitu. Podozrivý však bol aj z účasti na menej chvályhodných činoch. Ako vodca Zemunského klanu (táto skupina mala údajne okolo 200 členov) pripravil okrem iného únos a zavraždenie bývalého srbského prezidenta Ivana Stambolića, zavraždenie štyroch funkcionárov „Srbského hnutia obnovy“ (SPO), pokus o atentát na šéfa Srbského hnutia obnovy (SPO) Vuka Draškovića a desiatky vražedných prepadnutí, ďalej obchod s drogami a používanie teroristických metód pri „účtovaní“ s protivníkmi. Zemunskému klanu je tiež pripočítaný neúspešný pokus o atentát na Đjinđjića z 21. februára 2003.

Viac ako štyri roky po vražde srbského premiéra Zorana Djindjića, 23. mája 2007, vyniesol v Belehrade „Osobitný súd pre organizovaný zločin“ verdikt nad dvanástimi obžalovanými (väčšinou členovia mafiánskeho gangu Zemunský klan, mnohí z nich bojovali v paravojenských jednotkách počas vojen v Bosne a Hercegovine, Chorvátsku a Kosove). Celý proces bol narušovaný radom udalostí – dvaja hlavní svedkovia boli zavraždení, predsedajúcej sudkyni sa niekto vyhrážal vraždou, až ju donútil odstúpiť. Najvyššie tresty vyniesla sudkyňa Nata Mesarevićová nad Miloradom Ulemekom nazývaným Legija, ktorý atentát zorganizoval, a Zvezdanom Jovanovićom, ktorý ho vykonal. Obidvaja boli odsúdení na štyridsať rokov. Ostatní obžalovaní si odsedia od ôsmich do tridsaťpäť rokov.

Avšak ani vynesenie rozsudku nerozptýlilo pochybnosti, že Ulemek, Jovanović a ostatní sú len bábkami, ktoré ovláda niekto úplne iný. „Vražda Zorana Djindjića bola politická. A tí, ktorí tento zločin nariadili, neboli odhalení,“ povedal právnik Božo Prelević, ktorý zastupuje jedného z členov Djindjićovej ochranky zraneného pri atentáte. „Odsúdení boli iba nástrojmi v niečích rukách,“ dodal. Už bezprostredne po atentáte vtedajší srbský premiér Zoran Živković uviedol, že do atentátu boli priamo alebo nepriamo zapojení niektorí súčasní aj bývalí politici, ktorí si hovorili „vlastenci“ a patrili k narkomanským klanom. V tejto súvislosti bývajú pripomínané spory, ktoré mal Djindjić s Koštunicom.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zoran Đinđić na českej Wikipédii.

Politický portál