Peťo letí v škole po chodbe a len tak-tak, že nezrazí riaditeľa. Ten ho chytí za golier a dáva mu lekciu:
„Teraz sa pekne vrátiš, v kľude pôjdeš okolo mňa a pozdravíš ma tak, ako to robí tvoj ocko, keď sa stretne so svojimi známymi.“
Peťo sa o niekoľko krokov vráti, narve si ruky do vreciek, dôjde k riaditeľovi, buchne ho po chrbte, až mu poskočia okuliare na nose, a na celú chodbu zareve: „Nazdar, starý brachu, sto rokov som nevidel tvoju plešatú gebuľu, ty ešte žiješ?“

Dvaja smädní blázni sa rozhodnú, že sa napijú priamo zo záhradnej hadice. Najprv si ju dá do úst prvý. Druhý trpezlivo čaká.
Desať sekúnd, pol minúty, minútu, päť minút, ... Po dobrej štvrťhodine to už nevydrží a pýta sa prvého: „To máš taký smäd?”
„Nie, ja čakám, kým zapneš vodu!”

Manželka už stratila trpezlivosť s pitím svojho muža a rozhodla sa, že ho postraší a potrestá.
Prezliekla sa za Lucifera, a keď sa v noci priplietol domov opitý, vyskočila na neho spoza rohu a zajačala.
Manžel si ju prezrel a s pokojom gentlemana jej hovorí:
„Mňa nevystrašíš, frajer, 15 rokov som ženatý s tvojou sestrou!“

Na brehu rieky Moravy stojí starček a chytá ryby. Ide okolo naložená Tatra na neďalekú stavbu, zastaví a vodič sa pýta: „Strýco, kde sa tu môžem prebrodiť?“
Starček prehodí fajku z jedného kútika úst do druhého a hovorí: „No, kúsok odtiaľto, asi päťdesiat metrov po prúde.“
Vodič teda ide päťdesiat metrov, potom zíde do vody... A zapadne tam aj s nákladom.
Starček sa na to pozerá a hovorí: „No teraz som z toho blázon. Pred chvíľou tu išli kačice a mali vody po pás.“

Malá Marienka budí o tretej ráno otca:
„Oci, ja chcem vidieť sloníkov.“
„Teraz nie, Marienka, vieš, že teraz sa musí spinkať.“
„Ale ja chcem vidieť sloníkov!“
„Už som ti naposledy hovoril, že sa to nesmie robiť.“
„Ale ja veľmi, veľmi chcem! Keď mi neukážeš sloníkov, poviem mamičke, že si na mňa zlý!“
„No tak teda dobre. Ale naposledy, je ti to jasné?!“

Otec ide k telefónu, vytočí číslo a hovorí:
„Dobrý deň, tu plukovník Jožko Mrkvička. Vyhláste 3. rote chemický poplach.“