Východoslovenská armáda

Východoslovenská armáda
Krajina	Slovenská republika
Vznik	18. máj 1944
Zánik	31. august 1944
Prezývka	Východoslovenská armáda, Východoslovenský zbor
Velitelia	gen. II.tr. Augustín Malár
Podriadené jednotky	1. dívízia, 2. divízia, Skupina vzdušných zbraní, Poľná jednotka Pluku útočnej vozby, veliteľstvo opevňovacích prác, Technický zbor
Účasť
Vojny	2. svetová vojna

Východoslovenská armáda (niekedy označovaná aj ako Východoslovenský zbor) bola poľná armáda slovenských ozbrojených síl vytvorená v prvej polovici roka 1944 na území Slovenskej republiky z iniciatívy ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša. Oficiálnym dôvodom jej vzniku bola obrana karpatských priesmykov pred postupujúcou Červenou armádou. V skutočnosti sa poľná armáda mala stať hlavnou silou pri chystanom prevrate, pri ktorom sa mal Slovenský štát vymaniť z účasti v 2. svetovej vojne na strane nacistického Nemecka.

Vznik poľnej armády

Začiatkom roka 1944 predložili minister obrany Ferdinand Čatloš Najvyššej Rade obrany štátu (NROŠ) plán vytvorenia pásma opevnení na severovýchode Slovenska a poľnej armády, ktorá mala byť dislokovaná na východnom Slovensku. Vznik tohto bojového zoskupenia Čatloš odôvodnil obranou karpatských priesmykov pred postupujúcou Červenou armádou, pričom pri obhajobe svojho návrhu argumentoval aj príkladom Maďarska, ktoré svoje východné hranice už opevňovalo.

V skutočnosti Čatloš plánoval obsadením priesmykov v Karpatoch vytvoriť klin medzi Nemcami a z východu postupujúcou Červenou armádou, čo by umožnilo vo vhodnej chvíli tieto priesmyky uvolniť a vpustiť tak Červenú armádu na územie Slovenska.

Župný dom v Prešove. V roku 1944 sídlo Vyššieho armádneho veliteľstva

NROŠ Čatlošov návrh schválila a vo februári ho schválili aj Nemci. V Prešove vzniklo Veliteľstvo opevňovacích prác pod velením plk.gšt. Rudolfa Pilfouska. Dňa 17. mája 1944 s účinnosťou od nasledujúceho dňa bolo nariadením Ministerstva národnej obrany - Hlavného vojenského veliteľstva (MNO-HVV) na jeho základe vytvorené vyššie Armádne veliteľstvo so sídlom v prešovskom Župnom dome. Za veliteľa vznikajúceho poľného zboru bol menovaný gen. II.tr. Augustín Malár. Na základe spomenutého nariadenia boli všetky jednotky postavené v marci a apríli 1944 za účelom budovania obrany v priestore Duklianskeho a Lupkovského priesmyku podriadené pod novovytvorené armádne veliteľstvo.

Zriadením vyššieho armádneho veliteľstva bola oblasť Šarišsko-zemplínskej župy vyňatá spod pôsobnosti Vojenskej divíznej oblasti 2 (VDO2) v Prešove a Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Všetky mierové a tzv. zápoľné jednotky dislokované na území Šarišsko-zemplínskej župy boli evakuované západne od čiary Dobšiná - Štrba. Veliteľstvo VDO2 sa presunulo z Prešova do Liptovského Mikuláša. Náhradné prápory peších plukov 4 a 6 boli evakuované do Dolného Kubína, Náhradný oddiel Jazdeckého priezvedného oddielu (JPO2) sa z Michaloviec a Humenného presunul do Brezna nad Hronom. Vozatajská eskadróna sa z Prešova premiestnila do Kremnice, II/2 del. oddiel z Prešova do Ružomberka k del. pluku 2, náhradný Pioniersky prápor z Michaloviec do Nového Mesta nad Váhom, náhradný Spojovací prápor z Prešova do Turčianského Svätého Martina, náhradný Automobilový prápor 2 z Prešova do Nitry, Pracovný prápor 3 zo Sabinova do Trnavy. Evakuovať sa mali aj technické jednotky nachádzajúce sa v Čemernom, Kamenici nad Cirochou a v Zámutove. Július Nosko, v roku 1944 pôsobiaci na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a náčelník štábu Golianovho tajného Vojenského ústredia chystajúceho povstanie, vo svojej spomienkovej knihe uvádza, že sa ľudia z vojenského ústredia tieto z východného Slovenska sa presúvajúce zápoľné jednotky snažili do nových miest dislokácie umiestňovať tak, aby to bolo výhodné z hľadiska chystaného povstania.

Vojenské jednotky, ktoré mali byť súčasťou poľnej armády, sa na východ začali presúvať v prvej májovej dekáde. Poľná jednotka Pluku útočnej vozby, ktorá najskôr absolvovala ostré streľby vo Vojenskom výcvikovom priestore Lešť, sa na východ presunula až 4. augusta. Letky Skupiny vzdušných zbraní, ktoré nemali domovské letiská na východnom Slovensku, sa na Východné Slovensko presunuli koncom júla a začiatkom augusta. Celkove bolo na východné Slovensko vypravených 110 železničných transportov. Niektoré jednotky sa presunuli po vlastnej osi.

Početný stav poľnej armády ku 14. augustu 1944

Názov jednotky	Aktív. dôstojníci	Zálož. dôstojníci	Rotmajstri	Poddôst. v zálohe	Mužstvo zákl. služba	Mužstvo v zálohe	Spolu
1. divízia	107	294	35	125	4 138	7 994	12 292
2. divízia	111	234	74	180	5 144	6 196	11 939
Armádne jednotky	109	115	66	101	3 110	2 448	5 952
Celkove	327	644	175	406	12 332	16 298	30 182

Do konca augusta bola armáda doplnená o ďalších 5 000 mužov, takže ku 31. augustu bol celkový početný stav armády približne 35 000 mužov.

Represívna akcia na východom Slovensku

V súvislosti s príchodom jednotiek poľnej armády na východné Slovensko podnikli bezpečnostné orgány vojnového Slovenského štátu opatrenia na zabezpečenie územia Šarišsko-zemplínskej župy, ktoré vyústili do represívnej akcie namierenej proti odporcom ľudáckeho režimu a partizánskym skupinám nachádzajúcim sa v tomto priestore. Tieto opatrenia zahŕňali zvýšenie počtu žandárskych staníc a posilnenie staníc Finančnej stráže. Na východné Slovensko boli z iných časti Slovenska presunuté tri Hraničiarske roty, začali sa formovať asistenčné jednotky a boli zriadené tri motorizované pohotovostné oddiely žandárstva, konkrétne v Michalovciach, v Nižnom Šebeši a v Spišskej Novej Vsi. Ministerstvo národnej obrany zriadilo 7. marca 1944 inštitút pod názvom Exponovaný spravodajský orgán so sídlom v Prešove. Ďalší bezpečnostný orgán zriadilo Hlavné veliteľstvo žandárstva pod názvom Exponovaný vyšší žandársky dôstojník. Aj tento ogán mal sídlo v Prešove a na jeho čelo bol rozkazom ministra vnútra Alexandra Macha vymenovaný pplk. žand. Jozef Dressler. Dresslerovi boli operačne podriadené všetky žandárske jednotky na území župy.

Na základe vyhodnotenia bezpečnostnej stituácie na východnom Slovensku vypracoval vedúci tímu detektívov Komunistického (významovo Protikomunistického) oddelenia Ústredne štátnej vezpečnosti (UŠB) Imrich Sucký scenár rozsiahlej perzekučnej akcie. Dôležitú úlohu mal pri nej zohrať konfident Štefan Handera a ďalší traja muži, z toho dvaja vojaci.

Akcia sa začala 19. apríla rozsiahlym zatýkaním vo Vranove nad Topľou. Ako prví boli zatknutí Cyril Daxner a jeho manželka Xénia. Celkovo bolo zatknutých a vypočutých 48 osôb, z ktorých UŠB odsunula v dňoch od 13. do 19. júla 1944 do väznice Krajského súdu v Bratislave 32 zaistencov. Z popredných organizátorov a podporovateľov partizánskeho hnutia na východnom Slovensku boli okrem Daxnerovcov zaistení aj Vojtech Borovský, Ladislav Szabó, Michal Barbarič, Jan Bílek, Michal Bilinský, Tomáš Repický, Július Škot, Emil Rigo a ďalší.

Ostrým výsluchom boli získané informácie od príslušníka skupiny Čapajev Vasila Leščenka. Na zákalde jeho výpovede UŠB zatkla Vojtecha Borovského a získala rozsiahle informácie o partizánskej skupine Čapajev a ostatných jednotkách a podporovateľoch. Ostatní zadržaní sa zväčša držali statočne a priznali len to, čo UŠB vedela.

Počas rozsiahlej akcie bola zlikvidovaná vranovská partizánska skupina a citeľné straty utrpela humenská partizánska skupina (oddiel Pugačov). Partizáni zo skupiny Čapajev obdržali informáciu o chystanom záťahu a stihli sa dočasne presunúť zo Slánskych vrchov do pohoria Čergov.

Podriadenie poľnej armády skupine armád Severná Ukrajina

V dňoch od 27. júla do 3. augusta 1944 prebehol proces rokovaní o podriadení Východoslovenskej armády (VSA) nemeckej Skupine armád Severná Ukrajina. Najvyššie veliteľstvo nemeckej brannej moci (OKW - Oberkommando der Wehrmacht) predložilo požiadavku slovenskej vláde prostredníctvom nemeckého vyslanca Hansa Elarda Ludina a vedúceho inštitútu Nemeckého generála, na ktorého čele stál do 2. augusta gen. Fritz Schlieper (od 3. augusta ho vystriedal generál tankových vojsk Alfréd von Hubicki). Slovenská vláda nemeckú požiadavku prerokovala a schválila na svojom zasadnutí 1. augusta 1944. Na zasadnutí bol prijatý celý rad uznesení k danej problematike. Za veliteľa civilnej správy v operačnom pásme bol stanovený gen. II. triedy Augustín Malár, ktorého hneď 4. augusta 1944 prijal na svojom štábe v Krakove veliteľ Skupiny armád Severná Ukrajina genplk. Josef Harpe. Na základe rozkazu gen. Malára vydaného 3. augusta o 10. hod., začalo podriadenie platiť 4. augusta 1944 o 00.00 hod.

Operačnou oblasťou skupiny armád Severná Ukrajina sa stala oblasť Šarišsko-zemplínskej župy a okresy Tatranskej župy - Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves a Kežmarok. Neskôr bola operačná oblasť rozšírená aj o okresy Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves a Gelnica.

Rozkazom náčelníka štábu Skupiny armád Severná Ukrajina z 10. augusta bolo zadelenie slovenských poľných jednotiek bližšie konkretizované. Mali spadať pod velenie Armádnej skupiny Raus (od 19. augusta 1944 Armádna skupina Heinrici). K Armádnemu veliteľstvu slovenskej poľnej armády a veliteľstvám oboch pešších divízií pridelili Nemci svoje styčné skupiny.

Štruktúra poľnej armády

Armádne veliteľstvo

Veliteľ armády: generál II. triedy Augustín Malár, zástupca veliteľa.: plk. gšt. Viliam Talský, náčelník štábu: pplk. gšt. Ladislav Lavotha, podnáčelník štábu pplk. gšt. František Urban.

Súčasťou veliteľstva boli: Osobné a organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, oddelenie materiálnej služby. Armádne veliteľstvo malo zbrojnú správu, zdravotnú správu, intendančnú správu, veterinárnu správu, cestnú a dopravnú správu, automobilovú správu, duchovnú (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická) správu a poľnú pokladňu.

Ku 12. júnu 1944 bol početný stav veliteľstva nasledovný: 60 dôstojníkov, 4 poddôstojníkov v zálohe a 102 vojakov.

Pod veliteľstvo so sídlom v Prešove spadalo aj Veliteľstvo opevňovacích prác (VOP) a Poľné veliteľstvo Pracovného zboru, zriadené 15. mája 1944 ako detašované pracovisko VOP so sídlom v Zamutove.

1. pešia divízia

Veliteľ divízie: plk. pech. Mikuláš Markus, náčelník štábu: mjr. gšt. Elemír Polk, pobočník veliteľa: npor. v zál. Rudolf Rázga.

V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická).

Veliteľstvo divízie sídlilo v Giraltovciach.

Pod 1. pešiu divíziu (1. PD) spadali:.

• Delostrelecký pluk 1 s veliteľstvom v Giraltovciach: veliteľ plk. del. Elemír Lendvay, neskôr. pplk. del. Ernest Badík.
• Delostrelecký oddiel od delostreleckého pluku 12
• Jazdecký priezvedný oddiel 2: veliteľstvo v obci Okrúhle, veliteľ mjr. jazd. Juraj Bilej. Priezvedný oddiel bol sformovaný z kmeňových eskadrón z Michaloviec a Humenného.
• Peší pluk 1 s veliteľstvom v Raslaviciach: veliteľ plk. pech. František Stojan. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trnave a Bratislave.
• Peší pluk 2 s veliteľstvom v Bardejove: veliteľ pplk. pech. Karol Heidler. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trenčíne a Nitre.
• Peší pluk 3 s veliteľstvom Vyšný Svidník: pplk. pech. Anton Vick. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi vo Zvolene a Kremnici.

2. pešia divízia

Veliteľ divízie: plk. pech. Ondrej Zverin (od 1. augusta 1944 plk. pech. Viliam Kanák, od 15. augusta plk.gšt. Štefan Tatarko), náčelník štábu: mjr. pech. Ján Cisárik.

V rámci veliteľstva boli vytvorené organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, materiálne oddelenie.

V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická).

Veliteľstvo divízie sídlilo vo Vyšnej Radvani.

Pod 2. pešiu divíziu (2. PD) spadali:

• Jazdecký priezvedný oddiel 1: mjr. jazd. Štefan Benický
• Delostrelecký pluk 12 s veliteľstvom v obci Volica: veliteľ pplk.del. František Klučik. Prvý oddiel pluku bol prevelený pod 1.PD.
• Delostrelecký pluk 2 s veliteľstvom v obci Vydaň, veliteľ: pplk. del. Jozef Vogl
• Spojovací prápor 2: veliteľ stot. spoj. Vladimír Hlaváč
• Pioniersky prápor 2: veliteľ stot. pion. Jozef Krola
• Peší pluk 4, veliteľstvo v obci Papin: veliteľ plk.pech. Jozef Husár. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Dolnom Kubíne a Liptovskom Mikuláši
• Peší pluk 5, veliteľstvo v obci Habura: veliteľ mjr.pech. Víťazosláv Šupák
• Peší pluk 6 veliteľstvo v Medzilaborciach: veliteľ pplk.pech. Martin Strapek

Domovské útvary peších plukov 5 a 6, boli Poprad, Levoča, Spišská Nová Ves a Prešov.

Skupina vzdušných zbraní

Veltieľ skupiny vzdušných zbraní: mjr. let. Július Trnka, pobočník: npor. let. Štefan Galbavý.

Veliteľstvo leteckej skupiny sídlilo v obci Kelemeš (dnešné Ľubotice).

Skupiny vzdušných zbraní tvorili:

• Prieskumná (dobovo Diaľkozvedná) letka: veliteľ: stot. let. Rudolf Galbavý
• Pozorovacia letka: veliteľ npor. let. Ján Fratrič. Letka mala vo výzbroji 12 lietadiel Letov Š 328, 2 Kl-35, 1 E-39, 1 Fi 156, Fw 58, 1 W-34
• Stíhacia letka 3: veliteľ. stot. let. Jozef Páleníček. Letka mala vo výzbroji 6 lietadiel Bf-109, 6 Avia B-534, 1 E-39, 1 Fi-156

Protilietadlová skupina

Protilietadlovú skupinu tvorilo 6 batérií Delostreleckého protilietadlového pluku pod velením stot. del. Emila Víznera. 18. ťažká batéria (4 protilietadlové kanóny Flak 88mm vz. 37) zaujala palebné postavenia v Kelemeši. 22. ľahká batéria (10 veľkorážnych guľometov Oerlikon 20mm vz.36) mala za úlohu brániť armádne veliteľstvo a ďalšie objekty v Prešove.

Ďalšie štyri batérie boli dané k dispozícii obom peším divíziám (po jednej ťažkej a jednej ľahkej batérii).

Dňa 21.júla rozhodlo Ministerstvo národnej obrany s vedomím veliteľa poľnej armády generála Málára, že 18. a 22. batéria vytvoria Zmiešanú skupinu Delostrelecko protilietadlového pluku, ktorá sa presunie na stredné Slovensko, do priestoru Dubová, kde zaujme palebné postavenie pri obrane rafinérie. 23.júla sa skupina na stredné Slovensko aj presunula.

Poľná jednotka PÚV

Veliteľom poľnej jednotky Pluku útočnej vozby sa stal veliteľ útvaru mjr. útv. Jozef Dobrotka, pobočníkom bol npor.útv. Karol Adamec Veliteľstvo poľnej jednotky sídlilo vo Vranove nad Topľou.

Poľnú jednotku PÚV tvorili:

• tankový prápor (prápor útočnej vozby), veliteľ stot. útv. Ján Jarembák. Prvé dve roty boli vyzbrojené tankami LT vz. 38, tretia rota (pôvodná 8. rota Bojových prieskumných vozidiel) bola vyzbrojená tankami PII (nemecké Pzkpw II)
• protitankový prápor (prápor kanónov proti útočnej vozbe), veliteľ stot. útv. František Adam. Každá z dvoch rôt práporu bola vyzbrojená 7 x KPÚV na pás 7,5 cm (stíhač tankov Marder III)

Martinský Pluk útočnej vozby postavil aj dve roty ťahaných protitankových kanónov, ktoré boli vyzbrojené kanónmi KPÚV 3,7cm, PAK 38 a PAK 40.

Skupina Kanák

Názov „Skupina Kanák“ nieslo šesť práporov spadajúcich pod velenie Východoslovenskej poľnej armády, ktoré v júni a júli 1944 budovali opevnenia na rieke San.

Skupina vznikla na základe požiadaviek Najvyššieho velenia nemeckej brannej moci (OKW) z 12. mája 1944. 13. mája najskôr ústne a 16. mája aj písomne nariadil minister obrany gen. Ferdinand Čatloš veliteľovi opevňovacích prác plk. gšt, Plfouskovi zriadiť 4 pešie prápory na približne plné vojnové počty ako materiálne, tak aj personálne a pripraviť ich na odsun k rieke San, kde sa mali zúčastniť na budovaní opevnení.

Jednotka bola sformovaná na konci druhej a začiatkom tretej májovej dekády z mierových jednotiek a jednotiek Východoslovenskej armády. Za veliteľa skupiny bol menovaný plk. gšt. Viliam Kanák. Súčasne bolo nariadené, že veliteľstvo skupiny má byť považované za taktické a nie hospodárske. Koncom mája sa skupina cez Lupkovský priesmyk presunula do určeného priestoru na rieke San. Veliteľstvo skupiny bolo zriadené v meste Baligród.

Začiatkom júna boli Armádnym veliteľstvom v Prešove postavené ďalšie dva prápory a odoslané na južné krídlo skupiny, ktorej postavenia boli od postavení 2. PD vzdialené približne 30 km. Opevňovacích prác na rieke San sa zúčastnil aj 4. prápor pešieho pluku 3.

Ku 14. júlu 1944 tvorilo skupinu 3 612 príslušníkov. Skupina mala k dispozícii 26 motocyklov, 7 motocyklov s prívesom, 9 osobných áut 35 nákladných áut a 6 špeciálnych áut. Na rieke San pôsobila skupina od konca mája až do konca júla. Termín odchodu na slovenské územie bol stanovený od 28. júla 1944 a v prvej dekáde augusta sa šesť práporov vrátilo na východné Slovensko a bolo začlenených do zostavy poľných jednotiek Východoslovenskej armády. Veliteľ skupiny plk. Kanák prevzal velenie nad 2. PD.

Technický zbor

V lete 1944 bol urovnaný ostrý spor medzi ministrom národnej obrany generálom Ferdinandom Čatlošom a nemeckým generálom pri MNO genpor. Fritzom Schlieperom. Schlieper musel Slovensko opustiť a slovenská vláda prisľúbila nemeckej strane postavenie 12 technických práporov.

Prípravy na postavenie Technického zboru (TSb) sa rozbehli v treťej dekáde júna 1944 a 27. júla 1944 bol zbor sformovaný. Jeho veliteľom sa stal plk. gšt. Viliam Talský.

Zbor mal nasledovné správy: hospodárska, intendančná, zdravotná, zbrojná, automobilová, veterinárna, duchovná (rímskokatolícka aj evanjelická),

Súčasťou štábu zboru boli: štábna rota, spojovacia čata, pioniersky park, štábna autokolóna, poľná pokladňa, poľná pošta, pomocný úrad. Zbor mal dve brigády a každá z nich mala dva pluky.

Dňa 27. júla 1944 informoval minister Čatloš armádneho veliteľa gen. Malára, že mu dáva Technický zbor k dispozícii. Nasledujúci deň obdržal velite Technického zboru plk. Talský nariadenie o zložení a použití zboru. 1. brigáda bola daná k dispozícii Armádnemu veliteľstvu v Prešove na doplnenie početných stavov na Duklianskom a Lupkovskom priesmyku. 2. brigáda sa mala dočasne použiť na poľnohospodárske účely, Minister Čatloš týmto nariadením zrušil veliteľstvo TSb ku 1. augustu 1944. Jeho úlohy malo do nového rozkazu prevziať veliteľstvo 2. technickej brigády so sídlom v Liptovskom sv. Mikuláši, ktoré malo byť poilnené dôstojníkmi z lividovaného veliteľstva TSb. Veliteľ TSb plk. gšt. Viliam Talský mal prejsť na Armádne veliteľstvo, kde mal dočasne zastávať funkciu 1. náčelníka štábu.

Pozície poľnej armády

Jednotky poľnej armády zaujali 1.obranné pásmo s ťažiskom obrany medzi Duklianskym a Lupkovským priesmykom. Hranicou medzi oboma pešími divíziami bola čiara Jasliská - Stropkov. 1.PD zaujala pozície západne od tejto čiary, 2.PD východne.

Operačným pásmom 1.PD mali byť okresy Giraltovce, Bardejov, Stropkov a čiastočne Vranov nad Topľou. Okrem pešieho pluku 1 boli ostatné jednotky tejto divízie umestnené v prvom obrannom pásmom ohraničenom obcou Snakov v okrese Bardejov na západnej hranici. Obranné pásmo pokračovalo obcami Kurov - Gaboltov - Stebník - Nižná Polianka - Oženná - Ciechania - Tylava - Zyndranowa a končila pri obci Jasliská. Ťažiskom obrany 1.PD bol Dukliansky priesmyk a dívízia mala zaúlohu prehradiť smer z priesmyku na Zborov - Bardejov - Prešov a smer Dukliansky priesmyk - Výšný Svidník - Prešov.

Operačným pásmom 2.PD mal byť okres Medzilaborce a severovýchodná časť okresu Humenné. Predný okraj obrany divízie šiel obcami Jasliská - Czeremcha - Wola Nižna - Jasiel - Oslawica - Wola Michowa - Balnica. Pri budovaní obrany sa prikladala mimoriadna pozornosť oblastiam Jasliská - Czeremcha - Čertižné - Habura, Lupkovský priesmyk. a údolie rieky Cirochy smerom na Humenné.

Pozície rôt ťahaných kanónov KPÚV boli nasledovné. Jedna rota mala pozície v obci Barwinek, druhé mala pozície pri Medzilaborciach. Roty KPÚV 4 a 5, ktoré mali vo výzbroji stíhače tankov Marder III mali pozície vo Vyšnom Komárniku (4.rota) a Ladomírová (5.rota). 2.tanková rota mala pozície v obci Štiavnik (Šarišský Štiavnik), 3 tanková rota, ktorá sa od začiatku leta nachádzala v Michalovciach sa začiatkom augusta presunula do Stropkova. 1.tanková rota zostávala v Čemernom, avšak tanky čat 1/I a 2/I boli odvelené do Prešova a Hanušoviec nad Topľou a mali sa zúčastniť protipartizánskych akcií.

Lietadlá leteckej skupiny sa nachádzali na letiskách v okolí Prešova.

Východoslovenská armáda a prípravy SNP

Podľa tvrdení Júliusa Noska, ktorý bol v roku 1944 najskôr náčelníkom štábu Golianovho Vojenského ústredia (VÚ) a po vypuknutí povstania sa stal náčelníkom štábu 1. československej armády na Slovensku, VÚ podchyteniu Východoslovenskej armády pre pripravované povstanie, nevenovalo dostatočnú pozornosť. S veliteľom poľnej armády Malárom sa vôbec nehovorilo. Za odbojového veliteľa bol vybraný plk. gšt, Talský, no ten, napriek inštrukciám od VÚ, vyvíjal len minimálnu prípravnú činnosť. Na druhej strane VÚ Talského vôbec nekontrolovalo, nakoľko pplk. Golian Talskému plne dôveroval. Do príprav povstania bol zasvätený aj veliteľ pešieho pluku 4 plk.pech. Jozef Husár, no ten takisto nevyvíjal prípravnú činnosť a v prvých hodinách povstania sa dokonca nechal vypísať zo zdravotných dôvodov. Najagilnejším v prípravách povstania bol veliteľ 1. pešej divízie plk. pech Mikuláš Markus so svojim štábom.

Podcenenie príprav zapojenia Východoslovenskej armády do chystaného povstania naznačuje aj korešpondencia veliteľa VÚ pplk. Goliana s exilovými československým ministrom obrany gen. Sergejom Ingrom. Z korešpondencie je patrné, že VÚ nemalo ujasnenú predstavu, ako by mali jednotky Východoslovenskej armády po vypuknutí povstania postupovať.

Východoslovenská armáda a partizáni

V súvislosti s výskytom partizánskych skupín na Východnom Slovensku inštruoval minister obrany a súčasne hlavný vojenský veliteľ generál Ferdinand Čatloš veliteľa poľnej armády gen. Malára nasledovne: Malár mal:

“2. s partizánmi výchádzať s ohľadom na budúcu úlohu zboru čo najobratnejšie, ale aj tak, aby nijaké podozrenie to nevzbudilo u Nemcov a vládnych kruhov.  Všetkých chytených na Slovensku partizánov dostane Malár k likvidácii čo znamená, že papierovo ich popraví a v skutočnosti ich tajne zachráni. 3. S približovaním sa Červenej armády snaží sa pomocou partizánov a podľa vlastného uváženia aj priamo nadväzovať styk s ňou (...)“

Hneď po príchode jednotiek na východné Slovensko začalo dochádzať k prvým dezerciám jednotlivcov a ich odchode k partizánom. Týkalo to hlavne v tom čase ešte skupiny Čapajev, dočasne operujúcej v pohorí Čergov, ktorej rady posilnilo niekoľko zbehov.

Koncom jari a začiatkom leta sa na Východom Slovensku konali represie, počas ktorých bolo zatknutých veľa ilegálnych odbojových pracovníkov a partizánov. Partizáni, však rýchlo straty zapĺňali no skupinám chýbala výzbroj. Preto okrem žandárskych staníc prepadávali aj vojenské hlásky. 25. júna 1944 prepadli partizáni a odzbrojili leteckú hlásku na zámku v Zborove. Akcia sa skončila bez ľudských strát na oboch stranách. Partizáni ukoristili 5 pušiek a 300 nábojov.

O mesiac neskôr, 25. júla v nočných hodinách bola prepadnutá vojenská hláska P-17 pri Hanušovciach. Počas prestrelky padol jej veliteľ, jeden vojak bol zranený ťažko a jeden ľahko. V tú istú noc prepadli partizání skupiny Pugačov hlásku P-12 v Papíne.

Začiatkom júla vyslal veliteľ tajného vojenského ústredia pplk. gšt. Ján Golian na východné Slovensko svojho spolupracovníka pplk. Branislava Manicu a odbojára Jána Reptu. Obaja boli dobre známi v kruhoch odboja na východnom Slovensku, Manica sa poznal s veliteľom 1. PD  plk. pech. Mikulášom Markusom a Repta s náčelníkom štábu partizánskej skupiny Čapajev npor. let. Kukorellim.

Manica osobne oboznámil Kukorelliho s prípravami povstania a apeloval na neho, aby partizáni neútočili na vojsko a tlmili svoje aktivity, až do obdobia „spoločného vystúpernia“.

Veliteľovi 1. PD Markusovi Manica odporúčal, aby uržiaval s partizánmi kontakt a navigoval ich aktivity v súlade s povstaleckými plánmi. Žiadať od partizánov, aby tlmili svoje aktivity, však bolo náročné. Počty partizánov v horách stúpali a ako Londýn, tak ak Moskva ich vyzývali k aktivite. Požiadavky Golianovho vojenského ústredia 7. júla akceptoval aj partizánsky oddiel Pugačov, ktorý v tom čase operoval samostatne a svoje aktivity vyvíjal len na slovensko-maďarskom pohraničí.

Dňa 3. augusta 1944 sa v Slánskych vrchoch pod vrchom Oblík konalo stretnutie veliteľa 1. PD plk. pech. Markusa s veliteľom partizánskej  skupiny Čapajev Ivanom K. Baľutom. Stretnutie sa konalo z iniciatívy Markusa a na strane vojakov sa ho okrem veliteľa divízie zúčastnil aj náčelník štábu 1. PD mjr. gšt. Elemír Polk, prednosta operačného oddelenia stot. pech. Ján Stejskal a prednosta spravodajského oddelenia npor. pech. Gejza Kelemen. Za partizánov sa stretnutia zúčastnil náčelník štábu npor. let. Ľudovít Kukorelli a ďalší dvaja členovia štábu. Jeho výsledkom bola písomná dohoda o ukončení nepriateľstva medzi vojakmi a partizánmi. Vojaci partizánom prisľúbili, že všetky protipartizánske akcie im budú včas oznámené, aby sa partizáni mohli presunúť do iných oblastí. Po uznaní 1. pešej divízie VSA za súčasť spojeneckých síl mala 1. APSČ (Automatná partizánska skupina Ćapajev) podliehať veleniu 1. PD a veliteľ 1. divízie môže s ňou disponovať. Tu treba podotknpť, že partizáni Čapájeva už pred podpísaním tejto dohody striktne dodržiavali všetky ústne dohody o neútočení na vojakov.

Od začiatku augusta 1944 začali na Slovensko prenikať partizánske skupiny. Okrem výsadkov na Stredné Slovensko to boli aj presuny ďalších partizánov skupín na Východné Slovensko. A tie sa uskutočňovali s vedomím, či dokonca pomocou jednotiek VSA.

V noci 1. augusta prenikol na územie Slovenska v katastri obce Telepovce (Osadné) oddiel mjr. ČA Anatolija Belova – Kovalenka.  V Kovalenkovom oddiele bolo aj niekoľko Slovákov, príslušníkov československých jednotiek. Pri prieniku asistovali vojaci pešieho pluku 4 od 2. pešej divízie a 5. augusta sa konalo stretnutie velenia skupiny s velením pešieho pluku 4.

V noci z 3. na 4. augusta prenikol cez Dukliansky priesmyk na územie Slovenska zväzok Alexander Nevskij pod velením pplk. Viktora Alexandroviča Karasjova-Stepanova. Prienik sa uskutočnil s vedomím Jazdeckého priezvedného oddielu 2 a vojakov 1. ženijného práporu 1. PD VSA. Úlohy oboch skupín boli spravodajské a ich príslušníci boli prekvapení priateľským prijatím, ktoré sa im dostávalo od vojakov VSA aj od obyvateľstva. 4. augusta pplk Karasjov-Stepanov informoval telegraficky Moskvu o situácii na Slovensku a súčasne žiadal o pokyny k ďalšej činnosti. Tie boli nasledovné:

„1. Nevstupovať do oficiálnych rokovaní z vyšším velením slovenskej armády a nedávať mu žiadne sľuby.

2. Upevňovať vzťahy s veliteľmi a vojakmi jednotlivých slovenských útvarov, využívať spojenie s nimi na vedenie prieskumnej činnosti na území Slovenska(…)

4. Na území Slovenska organizovať utajené základne pre vedenie spravodajskej činnosti a prijímanie nami v budúcnosti presunovanej agentúry.

5. Diverznú činnosť na území Slovenska vykonávať len proti Nemcom vťahujúc všemožne do tej činnosti Slovákov.“

Karasjov-Stepanov sa o niekoľko dní stretol s plk. Markusom a časťou jeho štábu. Markus sprostretkoval a stretnutie s velením partizánskej brigády Čapájev.

V priebehu augusta pokračovali aktivity vedúce k ozbrojeniu partizánskych skupin, ktorých početné stavy rástli. Tieto aktivity boli koorginované s vojakmi. Už v noci z 25. na 26. júla bol prepadnutý zbrojný sklad štábnej roty 1. PD v Giraltovciach. 21. augusta prepadli muničný sklad 1. PD v obci Kuková.

26. augusta došlo k odzbrojeniu pracovného oddielu VSA a jeho veliteľstva v Zamutove. Pri týchto prepadoch, ktoré bývali dohodnuté s vojakmi sa stávalo, že k partizánom odišli niektorí členovia vojenských jednotiek a hliadok.

S partizánmi od Karasjova sa stretol aj veliteľ VSA gen. Malár, ktorý navonok vyzýval na protipartizánske akcie.

S partizánmi nadviazalo kontakt mnoho vojakov poľnej armády. Od poľnej jednotky PÚV to bol napríklad veliteľ štábnej čaty 2. práporu stot. útv Marián Ďuriš-Rubanský a veliteľ 1. práporu stot. útv. Ján Jarembák.

Výsledkom kontaktov s partizánmi bol odchod celej roty 2. práporu pešieho pluku 4 od 2. PD k partizánom, Práporu, ktorý bol následne stiahnutý na stredné Slovensko velil stot. pech. Ján Oškvarek a uvedenej rote velili npor. pech. Ladislav Kováč a por. pech. Kelčík. dezercii došlo v polovici augusta a prápor sa v tom čase nachádzal v priestore Lupków - Zubenské - Wola Michowa.

V rámci protipartizánskych akciíí boli 17. augusta z prvej tankovej roty uvoľnené prvé dve tankové čaty. Čata 1/I sa presunula do Prešova a čata 2/I do Hanušoviec nad Topľou. Obidve čaty mali podporovať pohotovostné oddiely žandárstva pri potieraní partizánov.

1. čata, ktorej veliteľom bol por. útv. Oskar Sedílek, bola do akcie povolaná len raz a to v noci z 23. na 24. augusta. keď partizáni Čapájeva prepadli nemecký transport stojaci na železničnej stanici v Margecanoch. Por. Sedílek zámerne zdržiaval presun do Margecian, kde jeho čata dorazila až po odchode partizánov.

Konflikt s partizánmi od Čapájeva mala aj pohostovostná skupina štyroch tankov vyčlenená taktiež 17. augusta od veliteľského roja II. tankovej roty. Tanky mali zabezpečovať komunikáciu v priestore Vyšného a Nižného Svidníka (dnes Svidník). Konflikt sa podarilo urovnať dohodou a do konca augusta mali tankisti kľud.

III. tanková rota sa v priebehu augusta západne od Stropkova zúčastnila protipartizánskej akcie, no počas dvoch dní na partizánov nenarazila.

Občasné vzájomné incidenty sa darilo vyriešiť vzájomnou dohodou, no bol aj prípad, keď partizáni zastrelili záložného dôstojníka od delostrelcov.

Zánik Východoslovenskej armády

V súvislosti so začiatkom nemeckej okupácie Slovenska odletel veliteľ armády Augustín Malár ráno 30. augusta 1944 do Bratislavy. Jeho zástupca plk. Talský zvolal v ten istý deň na veliteľstvo do Prešova poradu, ktorej výsledkom bolo konštatovanie, že jednotky poľnej armády podniknú 2. septembra 1944.akciu, ktorej cieľom malo byť vytvorenie vhodných podmienok pre rýchle spojenie s Červenou armádou.Stretnutia sa nezúčastnil veliteľ 2. PD plk. Tatarko, ktorý odkázal, že rozkazy piíjíma len od generála Malára.

Na žiadosť veliteľa leteckej skupiny mjr. Trnku odišiel odišiel plk. Talský v noci z 30. na 31. augusta 1944 do Kelemeša, nakoľko sa letci leteckej skupiny dožadovali aktivít,.Stretnutie Talského s letcami napokon dopadlo tak, že v skorých ranných hodinách 31. augusta odletela prevažná časť lietadiel leteckej skupiny k 1. ukrajinskému frontu a niekoľko lietadiel skončilo u 4. ukrajinského frontu. S leteckou skupinou odletel aj zástupca veliteľa plk. Talský.

V popoludňajších hodinách 31. augusta 1944 sa naplno rozbehla nemecká akcia odzbrojenia a Východoslovenskej armády pod názvom "Kartoffeln mit Premie". V rámci nej obsadili Nemci aj letisko v Nižnom Šebeši (Nižná Šebastová), kde v popoludňajších hodinách padol do ich zajatia veliteľ slovenskej poľnej armády Malár.

Po správach, že Nemci začínajú okupovať Slovensko, ukončil veliteľ 1.PD plk. Mikuláša Markus vo Svidníku poradu. Na jeho rozkaz sa v pohorí Čergov sústredilo asi 7 500 vojakov svojej divízie. Šlo o dve tretiny Pešieho pluku 2, delostrelecké oddiely II/1 a III/1 s jednou delostreleckou batériou a štyrmi kanónmi KPÚV, ženijný prápor, 1. spojovacia rota, časť proviantnej jednotky, časť vojakov Pešieho pluku 3 a zvyšky vojakov Pešieho pluku 1 s dôstojníkmi štábu Dva delostrelecké oddiely a časť pešieho pluku 3, ktoré mali pozície v Duklianskom priesmyku sa stiahli do okolitých lesov.

Plk Markus so svojimi vojakmi podnikal delostrelecké prepady nemeckých kolón a zorganizoval aj výpravu do Bardejova, kde oslobodil zajatých slovenských vojakov. V pohorí Čergov sa Markusov postupne slabnúci oddiel bránil až do 8. septembra, keď sa definitívne rozpadol. Časť vojakov, ktorí nepadli do zajatia a pochádzali z východného Slovenska sa pokúsili dostať domov. Na Stredné Slovensko prešlo približne 160 mužov vrátane veliteľa divízie Markusa.

Veliteľ 2. pešej divízie (2. PD) plk. Tatarko sa spojil s prezidentom Tisom,.Od prezidenta obdržal príkaz, aby jeho PD nekládla nemeckým okupačným jednotkám odpor. Tatarko príkaz splnil. Divízia sa vzdala bez boja, no časť jej vojakov a časti batérií polných diel splniť rozkaz odmietli a odišli k partizánom. Založili partizánsku skupinu Kriváň, ktorá vydržala až do oslobodenia. Ďalších približne 2 000 príslušníkov 2. PD sa pridalo k partizánskej skupine Šukájev. Od skupiny sa však oddelil prápor npor. Štefana Davida v počte asi 850 mužov. Tento prápor sa presunul na stredné Slovensko a následne sa zapojil do bojov Slovenského národného povstania.

Okrem skupiny plk. Markusa v pohorí Čergov sa vytvorili ďalšie dve veľké zberné miesta, kam sa uchyľovali vojaci VSA, ktorí sa nechceli dať zajať,

Tým prvým sa stal partizánsky zväzok Stallin (veliteľ pplk. Červenej armády Michail I. Šukájev) . Na konci augusta a začiatkom septembra operoval zväzok v okolí Stropkova východne od rieky Ondava. Postupne sa ku zväzku pripojilo viac ako 2 000 vojakov a dôstojníkov oboch peších divízií. Z 1. PD to boli hlavne vojaci Peššieho pluku 3 dislokovaného v Duklianskom priesmyku a časť vojakov Jazdeckého priezvedného oddielu 2.(JPO-2) vrátane veliteľa mjr. jazd. Juraja Bileja. Oddiel sa v dopoludňajších hodinách 31. augusta presunul z Tylawy na Dukliansky priesmyk, čo časť jednotky zachránilo pred zajatím,

Na základe inštrukcií od velenia 1. Ukrajinského frontu sformoval pplk Šukájev zo slovenských vojakov 12 oddielov so slovenskými veliteľmi. Neskôr sa niekoľko oddielov oddelilo a pod velením npor. pech, Štefana Davida so súhlasom pplk. Šukájeva presunulo na stredné Slovensko podporiť Slovenské národné povstanie. Časť vojakov a dôstojníkov odšišlo na povstalecké územie v menších skupinkách a malá časť sa pod vplyvom propagandy ľudáckeho režimu rozišla domov. Zo zbytku slovenských vojenských oddielov, ktoré zostali pri zväzku Stalin boli vytvorené dva oddiely. Jeden si dal názov 4. partizánska brigáda M. R. Štefánika (veliteľ stot. pech. Ján Korenko) a druhý menší vytvorili vojaci JPO-2, doplnený o ďalších vojakov (veliteľ mjr. jazd. Juraj Bilej) ,

Druhým zberným miestom sa stali Slánske vrchy a základňa partizánskej brigády Čapajev V priebehu 31. augusta sa na veliteľstve poľnej jednotky PÚV ako aj na veliteľstvách oboch podriadených práporov pokúšali urobiť jasno o situácii. 31. septembra napokon padlo rozhodnutie o pripojení sa k partizánskej brigáde Čapajev pôsobiacej v Slánskych vrchoch. V popoluňajších hodinách 31. augusta sa do Zlalej Bane na západnej strane vrchov presunulo 13 tankov LT vz. 38 (11 tankov 1. tankovej roty a 2 tanky štábnej roty), dva stíhače tankov Marder III (ochrana veliteľstva práporu), 333 vojakov na 60 nákladných automobilov, 2 polopásovné motorky, 13 motocyklov, 2 poľné kuchyne, vojenské dielne, zásoby munície a vojenského materiálu a 20 tisíc litrov paliva. V skupine bol aj veliteľ poľnej jednotky PÚV mjr. útv. Jozef Dobrotka so štábom, ako aj štáby oboch podriadených práporov, V Zámutove sa ku skupine pripojilo aj Poľné veliteľstvo pracovného zboru s časťou svojich jednotiek.

Po porade s velením čapajevovcov bolo rozhodnuté hneď v noci podniknúť vojovú akciu Po polnoici 1. septembra vyrazila časť jednotky, zložená z 8 tankov a obidvoch stíhačov tankov Marder III s podporou partizánov na Prešov, druhá časť, ktorú tvorila čata 3/I (dôst. zást. Naništa) podporovaná partizánmi vyrazila k Obyšovciam (dnes Obišovce). Vpad na Prešov a Obyšovce sa skončil zle. Z druhej skupiny počas bitky v Obyšovciach zahynulo 14 vojakov a partizánov. Z 5 tankov Naništovej čaty sa na základňu v Slánskych vrchoch nevrátil ani jeden a z 20 tankovistov iba jeden. Zahynul aj veliteľ čaty. Skupina idúca na Prešov stratila ďalšie dva tanky a jeden stíhač Marder III. V noci z 1. na 2. septembra sa zbytok skupiny presunul hlbšie do Slánskych vrchov nad obec Hermanovce nad Topľou. V rámci novej organizácie skupiny Čapajev - zväzku vytvorili vojaci poľnej jednotky PÚV oddiel Bohdan Chmeľnickyj. Ďalší vojaci VSA vrátane časti štábu 1. PD vytvorili oddiel Sčors (veliteľ mjr. gšt. Elemír Polk)

Štáby vojenských odddielov:

Oddiel: Ščors - 224 príslušníkov

• Veliteľ: mjr. gšt. Elemír Polk
• Zástupca veliteľa: npor. pech Gejza Kelemen
• 2. zástupca veliteľa: npor. pech. Ladislav Cellár
• Komisár: Peter Babej

Oddiel Bohdan Chmeľnyckij - 333 príslušníkov

• Veliteľ. mjr. útv. Jozef Dobrotka
• Zástupca vel: stot. útv. František Adam
• Náčelník štábu: stot. útv. Ján Jarembák
• Zástupca náčelníka štábu: npor. útv. Karol Adamec
• Veliteľ tankovej roty: npor. útv. Pavel Švarc
• Náčelník spravodajskej sluzby: por. útv Mikuláš Novák
• Náčelník hospodárskej sluzby: por. hosp. Michal Janovský
• Zástupca prednostu hospodárskej služby: npor. útv. Dominik Miartuš
• Dôstojník spojov: por. útv. Alexander Daňo
• Náčelník techn. časti: stot. tech. zbroj. František Pacelt
• Náčelník sanitárnej služby: por. zdrav. MUDr. Imrich Hudec
• Veliteľ štábnej roty: stot. útv. Martin Ďuriš-Rubanský

Operačné pôsobenie oddielov Bohdan Chmeľnyckij a Ščors od 2. do 7. septembra

Veliteľ oddielu Ščors mjr. gšt. Elemír Polk vydal 1. septembra svoj prvý skupinový rozkaz, v ktorom mimo iného určil priestory, do ktorých sa mali sústreďovať vojaci VSA, ktorí sa nenechali zajať. Do týchto priestorov mali byť od čapajevovcov vysielané spojky s ďalšími inštrukciami. Otázku rozstratených vojakov slovenských poľných divízií riešil Polk aj v rozkaze z 5. septembra. 2. septembra zase nariadil príslušníkom svojho oddielu narúšať pohyb nepriateľa na ceste v smere k obci Lipníky.

články pásu tanku LT vz. 38 patriaceho do skupiny poľnej jednotky PÚV nájdené nad obcou Hermanovce nad Topľou

V dňoch 2. – 6. septembra pokračoval druhý vojenský oddiel Bohdan Chmeľnyckij v bojových akciách. V dňoch 2. a 3. septembra podnikol za podpory tankov niekoľko nájazdov na nemecké kolóny prepravujúce sa po ceste Vranov nad Topľou - Prešov no po týchto stretoch však oddielu ostali už len 3 bojaschopné tanky a stále funkčný Marder III. V dňoch 4. a 5. septembra podnikli Nemci za podpory útočných diel dva útoky smerom od Bystého na Hermanovskú dolinu. Za jej obranu odpovedal stot. útv. František Adam, zástupca veliteľa oddielu Bohdan Chmeľnyckij. Obidva útoky boli odrazené za pomoci stíhača tankov Marder III dôst. zástupcu Júliusa Rajtáka.

Hrob dôst. zást. Júliusa Rajtáka na šarišskom cintoríne v Hermanovciach nad Topľou

Dňa 7. septembra pristúpili Nemci ku konečnej likvidácii partizánskeho zväzku Čapajev a na Slánske vrchy udreli z troch strán: od Zlatej Bane, od Hanušoviec nad Topľou na Petrovce a od Bystrého na Hermanovce nad Topľou. Útok skupiny Rintelen podporovali útočné delá a pancierový vlak Panzerzug 62. Veliteľ obrany Hermanovskej doliny stot. útv. František Adam vydal rozkaz, aby zvyšné tanky a zostávajúca pechota zaútočili smerom na Bystré. Prúdký výpad Nemcov zaskočil a doprial vojakom a partizánom čas na odpútanie sa a ústup. Nemci boli vytlačení až do Bystrého. Okolo 11. hodiny sa začal ústup, ktorý kryl Rajtákov Marder Samotný Rajták počas boja zahynul. Stotník Adam a npor. Švarc sa pokúšali vozidlo zachrániť, no kvôli paľbe protivníka sa im to nepodarilo.

V priehebu končiaceho dňa prišiel rozkaz hlavného štábu zväzku zničiť zostávajúcu techniku, znefunkčníť telefónne prístroje, opustiť bojisko a ustúpiť smerom k masívu vrchu Šimonka a zaujať kruhovú obrany. Nemci však už hlbšie do Slánskych vrchov nepostupovali. Straty oddielu Bohdan Chmeľnyckij za necelý týždeň boli nasledovné: okolo desiatky mŕvych, 5 zajatých a 20 ranených.

Nemci sa za pomoc partizánom pomstili. Obce Hermanovce nad Topľou, Petrovce a Zlatá Baňa boli vypálené. Zastrelení boli dvaja obyvatelia Zlatej Bane a ďalších šiestich odvliekli na nútené práce. V Hermanovciach Nemci zastrelili ďalších štyroch obyvateľov.

Večer 7. septembra obdržalo velenie partizánskeho zväzku Čapajev od Štábu partizánskeho hnutia pri 1. Ukrajinskom fronte v súvislosti so začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie rozkaz novom operačnom priestore, do ktorého sa zväzok musel presunúť. V tejto súvislosti, ako aj v súvislosti so zložitou situáciou, v akej sa zväzok ocitol, padlo rozhodnutie o rozpustení oboch vojenských oddielov, Najväčšia časť vojakov po dohode a s povolením velenia zväzku sa od jednotky odlúčila a odišla domov. Časť vojakov sa presunula na Stredné Slovensko, kde sa zapojila do Slovenské národné povstania. V tejto skupine boli napríklad stot. útv. František Adam, stot. útv. Martin Ďuriš-Rubanský, npor. útv. Dominik Miartuš Časť vojakov ostala so zväzkom pokračovala v partizánskom boji. Malá časť dôstojníkov a vojakov z oboch vojenských oddielov ostala na základni v Slánskych vrchoch a očakávala príchod frontu. Bol medzi nimi mjr. gšt. Elemír Polk, mjr. útv Jozef Dobrotka, stot. útv. Ján Jarembák, MUDr. Imrich Hudec a ďalší. Žili v stanoch na Šimonke a v poľovníckom zrube nad obcou Petrovce. V druhej polovici septembra sa na základni objavila partiánska ošetrovateľka Anna Onderová (neskôr sa stala manželkou Ľudovíta Kukorelliho) a ďalší partizán. Dvojica prišla po dokumenty a odovzdala odkaz od plk. gšt. Viliama Talského, aby sa skupina urýchlene presunula do nového štábu Čapajeva nad obcou Závada. Skupina na Šimonke sa postupne zmenšovala a začiatkom októbra zostalo v Slánskych vrchoch už len niekoľko ľudí Bol medzi nimi mjr. útv Jozef Dobrotka, stot. útv. Ján Jarembák. Finančne im vypomohol posádkový veliteľ z Prešova a miestni odbojári im zabezpečili civilné oblečenie a falošné dokumenty a muži sa presunuli na Stredné Slovensko a do Bratislavy.

Záverečné zhrnutie

K oficiálnemu zániku Východoslovenskej armády došlo 31. agusta 1944. Z 35 000 vojakov a dôstojníkov sa v nemeckom zajatí ocitlo odhadom 18 000. Väčšina z nich sa stala lacnou pracovnou silou v internačných a pracovných táboroch v Nemecku a Rakúsku. Na základe intervencií prezidenta Jozefa Tisa a slovenskej vlády bolo v decembri 1944 na Slovensko vrátených asi 7 000 až 8 000 z nich. Boli zaradení ako technické vojsko do Domobrany, kde rozšírili rady nespoľahlivých vojakov.

Nemci sa zmocnili tankov 3. tankovej roty, tankov prvých dvoch čiat 1. tankovej roty, časti tankov 2. tankovej rory, 14 stíhačov tankov Marder III, veľkej časti protitankových kanónov a takmer všetkých poľných diel.

Z pôvodnej štruktúry a počtu jednotiek poľnej armády sa približne 4 000 vojakov zapojilo do Slovenského národného povstania. Šlo o tri prápory pechoty od 2. PD (velitelia stot. pech. Jobák, stot. pech. Vitalay, stot. pech Oškvarek) a 13 tankov 2. tankovej roty (npor.útv. Achimský), ktoré boli z východného Slovenska odvelené na konci augusta a ďalších približne 2 000 vojakov, ktorí sa na povstalecké územie presunuli po 31. auguste.

Ďalší vojaci, ktorí neboli zajatí, ktorí nepadli, alebo neprešli na územie Stredného Slovenska sa rozišli domov alebo sa pridali k partizánom. Na počiatku septembra 1944 bolo výrazné zastúpenie vojakov slovenskej poľnej armády v partizánskych zväzkoch Šukájeva, zväzok Čapajev, čiastočne oddiel Alexander Nevskij, partizánska jednotka Kvitinského, oddiel Kovalenka-Belova a ďalšie.

Východoslovenská armáda vo filme

Osud Východoslovensej armády bol niekoľkokrát zachytený aj vo filme.

• Choď a nelúč sa! (1979 - Československo) - film nakrútený na motívy knihy Emila Kadnára je príbehom slovenského pilota Ľudovíta Kukorelliho, už ako náčelníka štábu partizánskej brigády Čapájev. Film zachytáva kontakty veliteľa 1. PD plk. Markusa (Štefan Kvietik) s partizánmi od Čapájeva, prejav generála Malára (Juraj Sarvaš) k vojakom, jeho prílet a zatknutie v Nižnej Šebastovej, poradu velenia armády a pridania sa niektorých jej častí ku čapájevovcom v Slánskych vrchoch, ako aj návrat plk. Talského (Jozef Adamovič).
• Vojáci slobody.(1977 - Sovietsky zvaz + koprodukcia) - koprodukčný veľkofilm. V časti venovanej Slovensku a Slovenskému národnému povstaniu je pasáž, kde sa plk. Talský (Vladislav Müller) radí s veliteľmi čo robiť, následne jeho rokovanie s Koněvom a odzbrojenie slovenskej poľnej armády, vo filme označovanej ako Východoslovenský zbor.
• Brána k domovu (1975 - Československo) - dvojdielny film venovaný Karpatsko-duklanskej operácii. V 1. časti je v krátkej pasáži zobrazené odzbrojenie jednotiek armády.
• Východoslovenská armáda (2019 - Slovensko) - dokumentárny film venovaný osudu Východoslovenskej armády.

Literatúra

• UHRÍN, Marián. Pluk útočnej vozby v roku 1944. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514144. S. 246.
• PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. ISBN 9788089514267. S. 192.
• PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. 1. vyd. [s.l.] : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514052. S. 344.

Odkazy

Súvisiace články

• Augustín Malár - článok o generárovi II.tr. a veliteľovi Východoslovenskej armády
• Ferdinand Čatloš - článok o ministrovi národnej obrany Slovenskej republiky (1939-1945)
• Branná moc Slovenskej republiky 1939-1945 - článok o ozbrojených silách Slovenskej republiky 1939 - 1945