Rusko

O iných významoch výrazu Rusko pozri Rusko (rozlišovacia stránka).

Ruská federácia
Vlajka Znak
Štátna hymna: Gosudarstvennyj gimn Rossijskoj Federacii (Štátna hymna Ruskej federácie)
Miestny názov
• dlhý	Российская Федерация
• krátky	Россия
Hlavné mesto	Moskva 55°45′ s.š. 37°37′ v.d.
Najväčšie mesto	Moskva
Úradné jazyky	ruština v jednotlivých subjektoch ďalšie jazyky
Demonym	Rus, Ruska
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	federatívna poloprezidentská republika Vladimir Putin Michail Mišustin
Vznik	25. december 1991 (premenovanie Ruskej SFSR na Ruskú federáciu) 26. december 1991 (rozpad ZSSR)
Susedia	Nórsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Bielorusko, Ukrajina, Gruzínsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Mongolsko, Čína, KĽDR, USA
Rozloha  • celková  • voda (%)	17 098 246 km² (1.)   720 500 km² (13 %)
Počet obyvateľov  • sčítanie (2021)  • hustota (2022)	144 699 673 (okrem Krymu) 8,4/km² (181.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2022 ▲ 2,133 bilióna $ (6.) ▲ 31 967 $ (59.)
Index ľudského rozvoja (2021)	0,821 (56.) – veľmi vysoký
Mena	ruský rubeľ (=100 kopejok) (RUB)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+2 až +12) (UTC+3 až +13)
Medzinárodný kód	RUS / RU
Medzinárodná poznávacia značka	RUS
Internetová doména	.ru (rezervovaná aj doména .su), .рф
Smerové telefónne číslo	+7

Rusko (rus. Россия – Rossija), dlhý tvar Ruská federácia (RF; rus. Российская федерация – Rossijskaja federacija), je transkontinentálna krajina rozprestierajúca sa na území východnej Európy a severnej Ázie. Ide o najväčší štát na svete, ktorého medzinárodne uznané územie má rozlohu 17 098 246 km² a zahŕňa jednu osminu obývateľnej pevniny Zeme. Rusko sa rozprestiera v jedenástich časových pásmach a má spoločné pozemné hranice so štrnástimi krajinami, čo je viac ako ktorákoľvek iná krajina okrem Číny. Je deviatou najľudnatejšou krajinou sveta a najľudnatejšou krajinou Európy. Má 146 miliónov obyvateľov. Hlavným a najväčším mestom Ruska je Moskva, najväčšie mesto Európy podľa počtu obyvateľov. Petrohrad je kultúrnym centrom krajiny a druhým najväčším mestom Ruska. Medzi ďalšie veľké mestské oblasti patria Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižný Novgorod a Kazaň.

Východní Slovania sa ako rozpoznateľná etnická skupina objavili v Európe medzi 3. a 8. storočím n. l. Kyjevská Rus vznikla ako štát v 9. storočí a v roku 988 prijala od Byzantskej ríše pravoslávne kresťanstvo. Rus sa nakoniec rozpadla a Moskovské veľkokniežatstvo sa rozrástlo na Ruské cárstvo. Do začiatku 18. storočia sa územie Ruska značne rozšírilo prostredníctvom dobývania, anexií a úsilia ruských objaviteľov a vyvinulo sa do Ruského impéria, ktoré je dodnes treťou najväčšou ríšou v histórii. Po ruskej revolúcii v roku 1917 však bola monarchia v Rusku zrušená a nahradená Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou – prvým socialistickým štátom na svete. Po ruskej občianskej vojne založila Ruská socialistická federatívna sovietska republika s ďalšími tromi sovietskymi republikami Sovietsky zväz, v rámci ktorého bolo Rusko najväčšou a hlavnou republikou. Na úkor miliónov životov Sovietsky zväz v 30. rokoch 20. storočia prešiel rýchlou industrializáciou a neskôr zohral rozhodujúcu úlohu pre Spojencov v druhej svetovej vojne, keď viedol rozsiahle vojnové úsilie na východnom fronte proti nacistickému Nemecku. S nástupom studenej vojny súperil so Spojenými štátmi o globálny ideologický vplyv. Sovietska éra 20. storočia bola tiež svedkom niektorých najvýznamnejších ruských technologických úspechov vrátane prvej družice vyrobenej človekom a prvého letu človeka do vesmíru.

V roku 1991 vznikla po rozpade Sovietskeho zväzu nezávislá Ruská federácia. Bola prijatá nová ústava a odvtedy je Rusko spravované ako federatívna poloprezidentská republika. Od prelomu 20. a 21. storočia dominuje ruskému politickému systému Vladimir Putin, za ktorého vlády krajina zaznamenala ústup od demokracie a posun k autoritárstvu. Rusko sa vojensky angažovalo vo viacerých postsovietskych štátoch, čo zahŕňalo medzinárodne neuznanú anexiu Krymu v roku 2014 od susednej Ukrajiny a jej štyroch ďalších regiónov v roku 2022 počas prebiehajúcej invázie. V medzinárodných rebríčkoch sa Rusko umiestňuje na nízkych priečkach v meraní ľudských práv a slobody tlače. Krajina má tiež vysokú mieru vnímanej korupcie.

V celosvetovom rebríčku je ruská ekonomika deviata najväčšia podľa nominálneho HDP a šiesta najväčšia podľa HDP v parite kúpnej sily. Rusko vlastní najväčší arzenál jadrových zbraní a má piate najvyššie vojenské výdavky. Jeho zdroje nerastných a energetických surovín sú najväčšie na svete a v ťažbe ropy a zemného plynu je v celosvetovom meradle na vysokej úrovni. Krajina je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, členským štátom G20, ŠOS, BRICS, APEC, OBSE a WTO a vedúcim členským štátom SNŠ, OZKB a EAEU. V Rusku sa nachádza 30 pamiatok svetového dedičstva UNESCO.

Pôvod názvu

Slovo ruský (starorusky: русьскыи) je utvorené od slova rus (po rusky: русь) prebratého od východných Slovanov. Týmto slovom nazývali východoslovanský štát Kyjevskú Rus – niekedy však aj Kyjevská zem – (po rusky: Киевская земля), aby ju rozlíšili od Novgorodskej zeme a Rostovsko-suzdaľského kniežatstva. V byzantských kronikách sa okrem základu slova s „u“ (russ-) spomína aj základ s písmenom „o“ (Rhos, R(h)os). Z tohto variantu pochádza aj konečný názov krajiny – Rusko.

Etymológia slova rus nie je dodnes vyriešená, a jej vysvetlenie má korene v mnohých verziách:

• Slovo má pôvod v staroslovienskom jazyku a je odvodené od slova Róþsmenn alebo Róþskarlar (po slovensky: moreplavec), nie však Róþs.
• Vo fínčine od slova ruotsi (po slovensky: Švéd, Švédsko).
• Slovo je odvodené od základu indoárijskeho slova ruksa (russa) čo znamená svetlý alebo biely.

Táto téza sa zakladá na skutočnosti, keď väčšina obyvateľov ruskej zeme v 10. – 12. storočí mala v tvári črty škandinávskych národov, aké sa dnes vyskytujú u obyvateľov Fínska, Švédska, Nórska, Islandu a Grónska.

• Za pôvod etymológie slova sa pokladá posvätné zviera východných Slovanov – medveď – analogicky z latinského jazyka (ursus) a starogréckeho jazyka (αρκτος), ktorého podoba v staroslovienčine by bola рьсь.
• Slovo má pôvod v názve ukrajinskej rieky Ros (pravý prítok rieky Dneper). Slovo však nemalo na konci písmená „o“ ani „u“ ale nemý zvuk „ъ“.
• Slovo je odvodené z mena prvého kniežaťa Kyjevskej Rusi – Rurika.

Dejiny

Kniežatstvá Kyjevskej Rusi (1054 – 1132)

Periodizácia dejín Ruska:

• Územie Ruska pred vytvorením Starej Rusi (7. storočie pr. Kr. – 5. storočie)
• Stará Rus (5. storočie – 9. storočie)
• Kyjevská Rus (882 (862) – (1132) 1125)
• Moskovské kniežatstvo (1246 – 14. stor.)
• Moskovské veľkokniežatstvo (14. stor. – 1547)
• Ruské cárstvo (1547 – 1721)
• Ruské impérium (1721 – 1917)
• Ruská sovietska federatívna socialistická republika (1918 – 1922)
• Zväz sovietskych socialistických republík (1922 – 1991)
• Ruská federácia (1991)

Prvá písomná zmienka o Rusku pochádza z 10. storočia a je uvedená v staroruských dokumentoch z 10. – 15. storočia pod názvom Россiя alebo Россiа. Tento termín, ktorý sa používal od roku 1517 označoval iba severovýchodné územie krajiny (t. j. Ruské zeme), ktoré nepatrilo Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu, boli však spojené s Veľkým moskovským kniežatstvom do jedného štátu. V 14. storočí sa Ruskom v povedomí západných krajín označovalo územie Moskovskej Rusi, ktorého obyvateľmi boli Moskviti.

Oficiálny názov štátu – „Rusko“ – zaviedol Peter I. v roku 1721, keď vytvoril Ruské impérium. Dňa 1. septembra 1917 bola v Rusku vyhlásená republika, ale fakticky sa ňou stalo už 3. marca 1917 po vypuknutí februárovej revolúcie. V období od 10. januára 1918 do 30. decembra 1922 bolo ruské územie súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a následne Zväzu sovietskych socialistických republík (30. december 1922 – 25. december 1991).

Dňa 12. júna 1990 poslanci Najvyššieho sovietu RSFSR prijali Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie. Začiatkom decembra (8. december 1990) sa predstavitelia RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Bielovežskej rezervácii dohodli na spoločnom rozpustení ZSSR a vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Dňa 25. decembra 1991 zaniknutý štátny útvar Zväz sovietskych socialistických republík dostal nový názov – Ruská federácia.

Geografia

Hranice

Poloha Ruska vo svete

Mapa Ruska

Topografická mapa Ruska

Rusko hraničí celkovo so 16 krajinami a so 14 po súši:

na severozápade

• Nórsko (219,1 km, po súši 195,8 km)

V dĺžke 152,8 km hranica Ruska a Nórska vedie riekami a jazerami a 23,3 km vedie po mori.

• Fínsko (1 325,8 km, po súši 1 271,8 km)

V dĺžke 180,1 km hranica Ruska a Fínska vedie riekami a jazerami a 54 km vedie po mori.

na západe

• Estónsko (466,8 km, po súši 324,8 km)

V dĺžke 145 km hranica Ruska a Estónska vedie po mori.

• Lotyšsko (270,5 km, po súši 133,3 km)
• Litva (288,4 km, po súši 266 km)

Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 236,1 km a 22,4 km z nej vedie po mori.

• Poľsko (236,3 km, po súši 204,1 km)

Hranica s Kaliningradskou oblasťou je dlhá 0,8 km z toho 32,2 km vedie po mori.

• Bielorusko (1 239 km)

na juhozápade

• Ukrajina (2 245,8 km, po súši 425,6 km)

V dĺžke 320 km hranica Ruska a Ukrajiny vedie po mori.

na juhu

• Gruzínsko (897,9 km, po súši 875,9 km)

V dĺžke 56,1 km hranica Ruska a Gruzínska vedie riekami a jazerami a 22,4 km po mori.

• Azerbajdžan (350 km, po súši 327,6 km)

V dĺžke 55,2 km hranica Ruska a Azerbajdžanu vedie po mori.

• Kazachstan (7 598,6 km, po súši 7 512,8 km)

V dĺžke 1 576,7 km hranica Ruska a Kazachstanu vedie riekami a jazerami a 85,8 km po mori.

• Mongolsko (po súši 3 485 km)
• Čína (po súši 4 209,3 km)
• Kórejská ľudovodemokratická republika (39,4 km)

V dĺžke 17 km hranica Ruska a KĽDR vedie riekami a jazerami a 22,1 km vedie po mori.

na východe

• Japonsko (194,3 km)
• Spojené štáty americké (49 km)

S Bieloruskom, Mongolskom a Čínou nemá Rusko hranicu vedúcu po vode.

Problém súčasných hraníc Ruska s bývalými sovietskymi republikami v medzinárodno-právnom vzťahu ešte nie je skončený. Napríklad hranica medzi Ruskom a Ukrajinou je doteraz ohraničená, hoci jej určenie bolo zakončené v roku 2006.

Hranice po súši

Západná suchozemská hranica Ruska sa neviaže k prírodným hraniciam. V časti od Baltského do Azovského mora prechádza obývaným územím. V tejto oblasti hranicu vymedzujú železnice na trase Petrohrad – Tallinn, Moskva – Riga, Moskva – Minsk – Varšava, Moskva – Kyjev, Moskva – Charkov.

Južná hranica po zemi s Gruzínskom a Azerbajdžanom vedie cez hory Kaukazu od Čierneho po Kaspické more. Železničná trať v tejto oblasti lemuje brehy morí. Cez strednú časť chrbta vedú dve diaľnice, ktoré sú v zime často zasypané snehom.

Hranica s Kazachstanom

Hranica s Kazachstanom je najdlhšia hranica Ruska, ktorá vedie po súši. Vedie cez Zavolžie, južný Ural a juh Sibíri. Cez hranicu prechádzajú mnohé železnice smerujúce do strednej Ázie (Astrachan – Guriev, Saratov – Uraľsk, Orenburg – Taškent) a Kazachstanu (Barnaul – Alma-Ata). Hranicou prechádza aj malá časť Transsibírskej magistrály (Čeľabinsk – Omsk), Stredosibírskej a Južnosibírskej magistrály.

Hranica s Čínou

Hranica s Čínou je druhá najdlhšia hranica Ruska. Prechádza riekou Amur a jeho prítokom Ussuri a Argun. Stretáva sa s Čínskovýchodnou železnicou, postavenou ešte v roku 1903 a diaľnicou do Vladivostoku, ktorá pokračuje na čínskom území, aby tak mohla čo najkratším možným spôsobom spojiť Ďaleký východ so Sibírou.

Hranica s Mongolskom

Prechádza hornou oblasťou južnej Sibíri a delí ju Transsibírska magistrála na trase Ulan-Ude – Ulanbátar – Peking.

Hranica s KĽDR

Cesta z Vladivostoku do dedinky Chasan v stráženom hraničnom pásme Ruska a KĽDR

Hranicou Kórejskej ľudovodemokratickej republiky prechádza železničná trať smerujúca do Pchjongjangu.

Hranice po mori

Hranicu, ktorá prechádza len morom má Rusko s USA a Japonskom. Sú to úzke prielivy, ktorými sú rozdelené Južné Kurily od ostrova Hokkaidó a Ratmonov ostrov od Ostrova Kruzenšterna (tzv. Diomedove ostrovy). Celková dĺžka hraníc vedúca po vode je 38 807,5 km.

Severná hranica

Najdlhšia morská hranica Ruska je dlhá 19 724,1 km a prechádza pobrežím Severného ľadového oceánu, Barentsovho, Kurského, Lapteho, Východosibírskeho a Čutského mora. Plaviť sa bez ľadoborca sa dá iba pri severných brehoch Kolského polostrova. Všetky prístavy, ktoré sa nachádzajú na severe Ruska okrem prístavu v meste Murmansk sa využívajú iba v letných mesiacoch (2 – 3 mesiace), pretože väčšinu roka sú zamrznuté. Toto je dôvod prečo sa severná hranica Ruska nevyužíva na lodné spojenie s inými krajinami.

Západná hranica

Druhá najväčšia morská hranica v dĺžke 16 997 km prechádza pobrežím Tichého oceánu a Beringovým, Ochotským a Japonským morom. Juhovýchodné pobrežie Kamčatky sa nachádza bezprostredne pri oceáne. Hlavné nezamŕzajúce prístavy v tejto oblasti sú v mestách Vladivostok a Nachodka.

Železnica sa k pobrežiu Ruska dostane iba na juhu prímorského kraja v oblasti prístavov v Tatárskom prielive (Sovetskaja Gavaň a Vanino). Prímorské oblasti sú tu veľmi riedko osídlené.

Hranica Azovského mora

Hranica Azovského mora prechádza od Taganrogského zálivu do Kerčského prielivu, a potom čiernomorským pobrežím Kaukazu. Hlavné prístavy na pobreží Čierneho mora sú v mestách Novorossijsk (najväčší prístav Ruska) a Tuapse. Známymi prístavmi Azovského mora sú Ejsk a Taganrog. More je však veľmi plytké, preto tu nie je veľa prístavov. Ďalším problémom je, že pobrežie Azovského mora na krátku dobu zamŕza a plavba v zimnom období je tu možná iba s ľadoborcami.

Hranica Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria

Dĺžka morského pobrežia Baltského a Azovsko-čiernomorského úmoria je dlhá 389,5 kilometra. Využíva sa veľmi intenzívne.

Hraničné prístavy Ruska

V Sovietskom zväze sa prístavy stavali predovšetkým v regióne Pobaltia. Najväčším morským obchodným prístavom krajiny je prístav v Petrohrade, ale v súčasnosti sa stavajú vo Fínskom zálive aj ďalšie, ktoré sa v budúcnosti využijú ako ropné terminály.

Najvzdialenejšie body Ruska

• Najsevernejší kontinentálny bod Ruska je Čeľuskinov mys (77°40′S 104°15′V), ostrovný zas mys Fligeli na Rudolfovom ostrove v súostroví Zem Františka Jozefa (81°50′35″S 59°14′22″V).
• Najjužnejší bod Ruska sa nachádza v Dagestane na hranici s Azerbajdžanom. (41°13′14″S 47°51′28″V).
• Najzápadnejší bod Ruska je Baltská kosa v Kaliningradskom zálive. (54°27′29.4″S 19°38′21″V).
• Najvýchodnejší bod Ruska je na Diomedových ostrovoch v Beringovom prielive. (65°47′S 169°01′Z).

Keďže cez polostrov Čukotka prechádza 180. poludník, ležia najvýchodnejšie časti Ruska na západnej pologuli. V Rusku sa nachádza najchladnejšie trvale obývané miesto na Zemi - dedina Ojmiakon na Sibíri.

Povrch

Rovinatá step vo Volgogradskej oblasti

Národný park Jugyd Va v pohorí Ural

Kaukazské pohorie

Elbrus, najvyšší bod Ruska (5 642 m n. m.)

Altaj

Koriacka sopka nad mestom Petropavlovsk-Kamčatskij na Kamčatke

Väčšia časť Ruska sa nachádza v stabilnej oblasti vrchnej časti zemskej kôry Eurázijského kontinentu. Má väčšinou rovinatý, nízkohorský povrch. Podľa výšky a charakteru reliéfu v kontinentálnej časti Ruska sa územie delí na 6 veľkých oblastí:

• pahorkatinovo-nížinnú (európska časť Ruska),
• nížinno-rovinatú (západná Sibír),
• nízkohorskú (stredná Sibír),
• horskú (južná Sibír),
• horskú a nížinnú (severná časť Ďalekého východu),
• horsko-rovinatú (Ďaleký východ).

Súčasťou takéhoto rozdelenia oblastí Ruska sú aj pohoria Ural a Kaukaz, ktoré ohraničujú európsku časť krajiny a západnú Sibír.

Na južnom Urale sa nachádza jedna z najväčších pamiatok historickej kultúry z tejto oblasti – Kapova jaskyňa, kde v roku 1959 našli najstaršie paleolitické nástenné maľby mamuta, koňa a nosorožca.

Okrem toho je tu vyše 100 unikátnych granitových útesov zaujímavých tvarov, ktoré sú na zozname chránených objektov sveta. Najväčší z nich s výškou 750 m sa nachádza v Krasnojarskom kraji.

V oblasti Veľkého Kaukazu sa nachádza najvyšší bod Ruska – Elbrus, ktorý dosahuje výšku 5642 metrov nad morom. Susedný vrch Kazbek (hneď oproti nemu) má výšku 5 621 m. Najnižším bodom v krajine je Kaspické more vo výške 27 metrov nad morom.

Hneď pri Elbruse sa nachádza známe ruské alpinistické stredisko Terskolom, ktoré je centrom vysokohorskej turistiky.

Polostrovy

Pobrežie Ruska nie je až také členité ako pobrežie Európy. Napriek tomu dosahuje dĺžku vyše 37 000 km a obsahuje veľa polostrovov:

• Čukotský polostrov,
• Jamalský polostrov,
• Kamčatka,
• Kolský polostrov,
• Kuršská kosa,
• Tajmýrsky polostrov,
• Krymský polostrov (sporné územie, anektovaný).

Podnebie

Köppenova klasifikácia podnebia Ruska

Rusko je štát s pomerne chladným podnebím. Teploty v zime siahajú hlboko pod bod mrazu.

Krajina sa rozkladá v štyroch klimatických pásmach:

• arktické pásmo,
• subarktické pásmo (moria Severného ľadového oceánu, arktické ostrovy),
• mierne pásmo (väčšia časť územia krajiny),
• subtropické pásmo (časť čiernomorského pobrežia Kaukazu).

Podľa klimatických ukazovateľov sa územie Ruska delí na:

• Ruská Arktída

Charakteristika: dlhé slnečné dni v období od apríla do polovice septembra a nočné dni od polovice októbra do konca februára.

• Európska časť Ruska

Charakteristika: jednoznačný vplyv Atlantického oceánu na územie, kde sa morský vzduch pretvára na suchý kontinentálny. V tejto oblasti nastáva zmena charakteru západného a východného podnebia.

• Západosibírske pohoria (Altaj, Sajany)

Charakteristika: dosah kontinentálneho podnebia od severu na juh.

• Východná Sibír

Charakteristika: územie s kontinentálnym podnebím, ktoré má chladné zimy a teplé letá.

• Ďaleký východ

Charakteristika: Pre toto územie je typické monzúnové podnebie.

Najchladnejším mesiacom v Rusku je január, kedy teplota vzduchu dosahuje okolo −30 °C. Je to zhruba 20-stupňový rozdiel oproti teplotám na Sibíri, kde januárová teplota dosahuje hodnotu −50 °C. Absolútne teplotné minimum, čo dokumentuje aj pamätník (tzv. Pól chladu), tu namerali v roku 1982 (−68 °C, Verchojanský chrbát).

Ruskí vedci robili výskumy a zaznamenali, že za každých sto rokov sa územie Ruska oteplí o 0,9 °C. Posledné takéto meranie sa uskutočnilo v 70. rokoch 20. storočia.

Vodstvo

Hlavný problém vodných tokov a jazier Ruska je znečistenie riek a vodných diel poľnohospodárskou činnosťou. To je dôvod, prečo vodné objekty nevyhovujú európskym normám a potrebám. Podľa zákona sa 76% vody používa na zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a liečebné účely a 24% sa využíva v priemysle.

V krajine je asi 300 významných oblastí minerálnych a/alebo termálnych prameňov – Jessentuki, Piatigorsk, Železnovodsk, Kislovodsk (Severný Kaukaz), Belokuricha (Altaj), Marcipánova voda (Karélia), Macesta (Čiernomorské pobrežie Kaukazu) a iné.

Moria

Sanatórium Ordžonikidze na pobreží Čierneho mora v Soči

Brehy Ruska obmýva 12 morí, ktoré patria trom úmoriam oceánov a Kaspickému moru:

• Atlantický oceán: Baltské more, Čierne more, Azovské more;
• Severný ľadový oceán: Barentsovo more, Biele more, Karské more, More Laptevovcov, Východosibírske more, Čukotské more;
• Tichý oceán: Beringovo more, Ochotské more, Japonské more.

Jazerá

Zamrznuté Bajkalské jazero neďaleko ostrova Olchon

Rusko je krajina jazier, hoci veľkých jazier je tam málo. Ich celkový počet prevyšuje počet 2,7 miliónov a ich rozloha je väčšia ako 400 000 km² (bez najväčšieho – Kaspického mora, ktoré má zhruba 371 000 km²).

Jazerá na území Ruska (podľa rozlohy):

• Kaspické more
• Bajkal
• Ladožské jazero
• Onežské jazero
• Tajmýrske jazero
• Čudské jazero
• Biele jazero
• Iľmenské jazero
• Imandra
• Telecké jazero

Rieky

Rieka Volga v Jaroslavli

Územím Ruska preteká vyše 2,5 milióna riek. Najvodnatejšia z nich je rieka Jenisej tečúca strednou Sibírou. Väčšina ruských riek vteká do Severného ľadového a Tichého oceánu.

Bezodtokové Kaspické more zásobuje vodou rieka Volga, ktorá je najdlhšou riekou Ruska a zároveň jedinou, ktorá sa vlieva do tohto mora. Je tiež najdlhšou riekou Európy a piatou najdlhšou riekou sveta. Rieka je spojená s kanálmi Baltského, Bieleho, Azovského a Čierneho mora a s riekou Moskva.

Ostatné rieky: Jenisej, Ob, Lena, Irtyš, Amur, Angara, Volga, Don, Oka, Moskva, Neva, Ural, Dneper, Severná Dvina, Pečora, Selenga.

• Rieky polostrova Kamčatka
• Rieky ostrova Sachalin

Geológia

Geologická mapa Ruska z roku 1845

Geologická stavba ruského územia je veľmi pestrá, tvorená geologickými jednotkami rôzneho veku. Základné prvky geologickej stavby tvoria staré (archaické) platformy obklopené neoproterozoicko-kenozoickými orogénmi a na nich naloženými mladšími mezozoicko-kenozoickými panvovými oblasťami. V európskej časti krajiny je to východoeurópska platforma (s jadrom v baltickom štíte) a v ázijskej – sibírska platforma (s jadrom v anabarskom štíte). Oddeľuje ich vrchnopaleozoické pohorie Ural a menšie a mladšie kryštalinické masívy prekambrického a spodnokambrického veku (tzv. timanidy a bajkalidy), ktoré tvoria napr. karský, ochotský a omlonský blok ako aj rad oblastí v podloží paleozoického platformného pokryvu. V južných oblastiach Ruska možno pozorovať aj celky kaledónskeho (spodnopaleozoického) orogénu tvoriace kazachstanský blok, altajsko-sajanskú a zabajkalskú oblasť. Na severe je to naopak výbežok škandinávskych kaledoníd až po Svalbard a hyperborská oblasť na šelfe Severného ľadového oceánu severne od Čukotky. Po ich okraji sa kontinuálne nachádzajú vrchnopaleozoické orogény, hlavne Ural, džungársko-balchašský masív a gobi-južnomongolský orogén. Mezozoické (druhohorné) orogény predstavujú hlavne mongolský, sichote-aliňský, novosibirsko-čukotský orogén, Verchojanský chrbát, južný Tajmýr, Nová Zem a Paj-Choj. Najmladšími sú mezozoicko-kenozoické orogény Veľkého Kaukazu a Krymu v západnej časti krajiny a Sachalin na východe Na túto zložitú stavbu sú naložené mladšie sedimentárne panvy. V európskej časti krajiny sú to hlavne moskovská, timansko-pečorská, volgo-uralská, indolo-kubáňska, severokaukazská a prikaspická panva. V ázijskej časti to sú hlavne rozsiahla západosibírska a tunguská panva.

Obyvateľstvo

Vývoj počtu obyvateľov Ruska v rokoch 1950 – 2015

Podľa najnovších údajov k 1. júnu 2014 činí počet obyvateľov Ruska 146 800 000 obyvateľov. S Krymským federálnym okruhom dosahuje počet obyvateľov Ruska k tomu istému dátumu 146 100 000 obyvateľov. V rokoch 1992 až 2012 Rusko zaznamenávalo prirodzený úbytok obyvateľstva, ktorý bol v 90. rokoch kompenzovaný imigráciou Rusov z postsovietskych republík, neskôr masovou imigráciou najmä zo strednej Ázie, ktorá bola motivovaná ekonomickými faktormi. Prvý raz od roku 1991 sa podarilo zaznamenať prirodzený prírastok v roku 2013.

Prvé sčítanie obyvateľstva Ruska sa datuje do rokov 1718 – 1724. V roku 1745 malo Rusko takmer 15,4 miliónov obyvateľov, na začiatku 19. storočia sa ich počet zvýšil na 26,7 miliónov a v polovici storočia 42,4 miliónov. V roku 1900 počet obyvateľov stúpol na 71,1 miliónov, ale do konca 19. storočia sa každým rokom počet obyvateľstva Ruska zvyšoval iba o 1%.

Demografický rozvoj obyvateľstva Ruska v 20. storočí bol dramatický. Pričinilo sa o to mnoho faktorov vrátane prvej svetovej vojny a občianskej vojny, revolúcie v roku 1917 a následnej emigrácie ruského obyvateľstva do krajín západnej Európy, hladomor v krajine v rokoch 1932 – 1933 a represálie voči obyvateľstvu v 30. rokoch 20. storočia. Táto situácia sa čiastočne zlepšila v rokoch 1937 – 1939 zákonom z roku 1936, ktorý zakazoval potraty.

Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945), povojnový rast obyvateľstva (1946 – 1955) a jej pokles na začiatku 60. rokov 20. storočia boli hlavnými príčinami, pre ktoré Sovietsky zväz začal viesť tzv. propôrodnú politiku (1982 – 1987) (po rusky: пронаталистская политика). Tento druh politiky priniesol svoje ovocie v roku 2002, keď sa konalo sčítanie ľudu. V ňom sa Rusko umiestnilo na 7. mieste spomedzi krajín sveta s počtom obyvateľov 145 166 731 aj napriek prirodzenému úbytku 8 000 000 obyvateľstva v rokoch 1992 – 2002, ktorý sa čiastočne vykompenzoval migráciou obyvateľstva z pobaltských a zakaukazských republík.

Národnostné zloženie obyvateľstva

Rusi v Petrohrade

Tatári v národných krojoch

Národnostné zloženie obyvateľstva Ruskej federácie v roku 2010.

Rusi	111 016 896	(77,71%)
Tatári	5 310 649	(3,72%)
Ukrajinci	1 927 988	(1,35%)
Baškirci	1 584 554	(1,11%)
Čuvaši	1 435 872	(1,01%)
Čečenci	1 431 360	(1,00%)
Arméni	1 182 388	(0,83%)
Avari	912 090	(0,64%)
Mordvania	744 237	(0,52%)
Kazachovia	647 732	(0,45%)
Nemci	≈600 000	(0,43%)
ďalší / neuvedené		(11,23%)

Jazyky

Ruština je oficiálnym a prevažne používaným jazykom v Rusku, je najpoužívanejším materinským jazykom v Európe, geograficky najrozšírenejším jazykom Eurázie a zároveň najrozšírenejším slovanským jazykom na svete. Ruština je tiež jedným z dvoch oficiálnych jazykov na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice a zároveň jedným zo šiestich oficiálnych jazykov Organizácie Spojených národov.

Rusko je viacjazyčný národ; v celej krajine sa hovorí približne 100 až 150 menšinovými jazykmi. Podľa ruského sčítania ľudu z roku 2010 hovorilo 137,5 milióna ľudí v celej krajine po rusky, 4,3 milióna po tatársky a 1,1 milióna po ukrajinsky. Ústava dáva jednotlivým republikám krajiny právo vytvoriť si okrem ruštiny aj vlastné štátne jazyky, ako aj zaručuje občanom právo na zachovanie ich rodného jazyka a vytvorenie podmienok na jeho štúdium a rozvoj. Rôzni odborníci však tvrdia, že jazyková rozmanitosť Ruska rýchlo klesá v dôsledku ohrozenia mnohých jazykov.

Vierovyznanie

Chrám Vasilija Blaženého v Moskve je najznámejšou sakrálnou pamiatkou Ruska

V súčasnosti v Rusku existuje vyše 70 náboženských smerov. Podľa ústavy Ruskej federácie sú všetky náboženské spolky v krajine nezávislé od štátu a rovnoprávne pred zákonom. Všetci občania majú právo vyznávať akúkoľvek vieru podľa ich želania. Majú tiež právo byť ateistami.

Tradičné náboženstvá na území Ruska sú pravoslávie, islam, v menšej miere judaizmus a budhizmus. Väčšina obyvateľstva vyznáva pravoslávie. Jeho súčasťou sú aj náboženské sekty ako staroverectvo a molokánstvo.

Prežitky pohanskej viery ostali zakorenené v symboloch. Ľudia si predstavovali Zem, ktorá je zložená z troch častí – neba, zeme a pekla, ktorému vládnu slovanskí bohovia Perún, Veles a Svarog.

Školstvo

Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova, najprestížnejšia vzdelávacia inštitúcia v Rusku

Rusko má 100% gramotnosť dospelých a povinné vzdelávanie trvá 11 rokov, a to výlučne pre deti vo veku od 7 do 17 až 18 rokov. Podľa ústavy poskytuje svojim občanom bezplatné vzdelávanie. Ministerstvo školstva Ruskej federácie je zodpovedné za základné a stredné vzdelávanie, ako aj za odborné vzdelávanie; zatiaľ čo ministerstvo školstva a vedy je zodpovedné za vedu a vysokoškolské vzdelávanie. Regionálne orgány regulujú vzdelávanie v rámci svojej jurisdikcie v rámci platných federálnych zákonov. Rusko patrí k najvzdelanejším krajinám sveta a má šiesty najvyšší podiel absolventov terciárneho vzdelávania v percentuálnom vyjadrení na populáciu, a to 62,1%. V roku 2018 vynaložilo na vzdelávanie približne 4,7% svojho HDP.

Ruský systém predškolského vzdelávania je vysoko rozvinutý a nepovinný, približne štyri pätiny detí vo veku 3 až 6 rokov navštevujú jasle alebo materské školy. Základná škola je povinná jedenásť rokov, začína sa vo veku 6 až 7 rokov a vedie k získaniu základného všeobecného vzdelania. Na získanie certifikátu stredoškolského vzdelania sú potrebné ďalšie dva alebo tri roky školskej dochádzky a približne sedem osmin Rusov pokračuje vo vzdelávaní aj po tejto úrovni.

Prijatie na vysokú školu je výberové a vysoko konkurenčné: štúdium na prvom stupni trvá zvyčajne päť rokov. Najstaršími a najväčšími univerzitami v Rusku sú Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova a Petrohradská štátna univerzita. V celej krajine je desať vysoko prestížnych federálnych univerzít. Rusko bolo v roku 2019 piatou najvýznamnejšou svetovou destináciou pre zahraničných študentov, keď ich prijalo približne 300 tisíc.

Zdravotná starostlivosť

Metallurg, sanatórium zo sovietskej éry v Soči

Rusko zaručuje podľa ústavy bezplatnú, univerzálnu zdravotnú starostlivosť pre všetkých ruských občanov prostredníctvom povinného štátneho programu zdravotného poistenia. Ministerstvo zdravotníctva Ruskej federácie dohliada na ruský systém verejného zdravotníctva a tento sektor zamestnáva viac ako dva milióny ľudí. Federálne regióny majú tiež svoje vlastné ministerstvá zdravotníctva, ktoré dohliadajú na miestnu správu. Na prístup k súkromnej zdravotnej starostlivosti v Rusku je potrebný samostatný plán súkromného zdravotného poistenia.

V roku 2019 Rusko vynaložilo na zdravotnú starostlivosť 5,65% svojho HDP. Jeho výdavky na zdravotnú starostlivosť sú výrazne nižšie ako v iných rozvinutých krajinách. V dôsledku vysokej úmrtnosti mužov má Rusko jeden z najzastúpenejších pomerov pohlaví na svete – na každú ženu pripadá 0,859 muža. V roku 2019 bola celková očakávaná dĺžka života v Rusku pri narodení 73,2 roka (68,2 roka u mužov a 78,0 roka u žien) a malo veľmi nízku dojčenskú úmrtnosť (5 na 1 000 živonarodených detí).

Hlavnou príčinou úmrtí v Rusku sú kardiovaskulárne ochorenia. Obezita je v Rusku rozšíreným zdravotným problémom; v roku 2016 malo 61,1% dospelých Rusov nadváhu alebo obezitu. Najväčším zdravotným problémom v Rusku je však historicky vysoká miera konzumácie alkoholu, ktorá napriek výraznému poklesu v poslednom desaťročí zostáva jednou z najvyšších na svete. Ďalším zdravotným problémom v krajine je fajčenie. Vysoký počet samovrážd v krajine, hoci klesá, zostáva významným sociálnym problémom.

Sídla

Moskva

Petrohrad

Novosibirsk

Jekaterinburg

Kazaň

Nižný Novgorod

Mestá Ruska sa delia do 6 skupín podľa ich veľkosti:

• malé mestá (do 50 000)

• stredne veľké mestá (50 000 – 100 000)

• veľké mestá (100 000 – 250 000)

• väčšie mestá (250 000 – 500 000)

Čeboksary, Balašicha, Kaliningrad, Tula, Kursk, Soči, Sevastopoľ (sporný), Stavropoľ, Ulan-Ude, Tver, Magnitogorsk, Ivanovo, Briansk, Belgorod, Surgut, Vladimír, Nižný Tagil, Čita, Archangeľsk, Simferopol (sporný), Kaluga, Smolensk, Volžskij, Jakutsk, Saransk, Čerepovec, Kurgan, Vologda, Oriol, Vladikavkaz, Podoľsk, Groznyj, Murmansk, Tambov, Sterlitamak, Petrozavodsk, Kostroma, Nižnevartovsk, Novorossijsk, Joškar-Ola, Chimki , Taganrog

• najväčšie mestá (500 000 – 1 000 000)

Krasnodar, Saratov, Ťumeň, Togliatti, Iževsk, Barnaul, Ulianovsk, Irkutsk, Chabarovsk, Jaroslavľ, Vladivostok, Machačkala, Tomsk, Orenburg, Kemerovo, Novokuzneck, Riazaň, Astrachán, Naberežnyje Čelny, Penza, Kirov, Lipeck

• miliónové mestá (po rusky: города миллионеры) (vyše 1 000 000)

Moskva, Petrohrad, Novosibirsk, Jekaterinburg, Nižný Novgorod, Kazaň, Čeľabinsk, Omsk, Samara, Rostov nad Donom, Ufa, Krasnojarsk, Voronež, Perm, Volgograd

V tomto zozname sa nachádza 20 najväčších miest v Rusku podľa počtu obyvateľov (na základe údajov zo sčítania obyvateľstva v roku 2021). Všetky čísla počítajú len ľudí žijúcich priamo v meste, nepočítajú populáciu v metropolitnom okolí.

Poradie	Mesto	Federálny subjekt	Počet obyvateľov
1	Moskva	Moskva	13 010 112
2	Petrohrad	Petrohrad	5 601 911
3	Novosibirsk	Novosibirská oblasť	1 633 595
4	Jekaterinburg	Sverdlovská oblasť	1 544 376
5	Kazaň	Tatársko	1 308 660
6	Nižný Novgorod	Nižnonovgorodská oblasť	1 228 199
7	Čeľabinsk	Čeľabinská oblasť	1 189 525
8	Krasnojarsk	Krasnojarský kraj	1 187 771
9	Samara	Samarská oblasť	1 173 299
10	Ufa	Baškirsko	1 144 809
11	Rostov nad Donom	Rostovská oblasť	1 142 162
12	Omsk	Omská oblasť	1 125 695
13	Krasnodar	Krasnodarský kraj	1 099 344
14	Voronež	Voronežská oblasť	1 057 681
15	Perm	Permský kraj	1 034 002
16	Volgograd	Volgogradská oblasť	1 028 036
17	Saratov	Saratovská oblasť	901 361
18	Ťumeň	Ťumenská oblasť	847 488
19	Togliatti	Samarská oblasť	684 709
20	Barnaul	Altajský kraj	630 877

Politika

Štátne zriadenie

Vladimir Putin, prezident Ruskej federácie od 7. mája 2012

Michail Mišustin, predseda vlády Ruskej federácie od 16. januára 2020

Moskovský kremeľ je ústredným miestom ruských politických záležitostí už od sovietskych čias

Ruská federácia je parlamentnou demokraciou. Forma vlády sa charakterizuje ako prezidentská (respektíve poloprezidentská) republika. Na čele krajiny stojí prezident.

Výkonná moc patrí prezidentovi a vláde, pričom prevažuje moc prezidenta. Zákonodarná moc sa delí medzi vládu a dvojkomorový parlament – Federálne zhromaždenie (po rusky: Федеральное собрание) – ktorý je najvyšším reprezentatívnym a zákonodarným orgánom krajiny, ale fakticky drží v štáte mocenskú prevahu prezident.

Dolnú komoru predstavuje Štátna duma (po rusky: Государственная дума, ГОСДУМА), hornú Rada federácie (po rusky: Совет федерации). Dumu tvorí 450 poslancov volených v parlamentných voľbách. V Rade federácie zasadá 170 senátorov, ktorých vysielajú subjekty federácie (každý z 89 subjektov zastupujú dvaja senátori).

Na rozdiel od dumy sa rada nevolí v priamych voľbách. Senátorov vyberajú regionálne politické reprezentácie – jedného volí regionálny parlament, druhého ustanovuje regionálna výkonná moc. Počet členov Rady sa zrejme zmení v súvislosti so zlučovaním niektorých subjektov. V súčasnosti územie Ruska tvorí 89 subjektov federácie (21 republík, 6 krajov, 49 oblastí, 2 mestá federálneho významu a 1 autonómna oblasť). Všetky subjekty federácie sú si rovné.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2003

V parlamentných voľbách v roku 2003 bolo registrovaných 108 miliónov voličov a zúčastnilo sa ich takmer 60 miliónov. Najviac mandátov získala strana Jednotné Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 221 kresiel (získala 22,5 milióna hlasov), podporujúca prezidenta Putina. Keďže s poslancami Jednotného Ruska zvyčajne hlasujú aj viaceré menšie strany a nezávislí poslanci, prezidentova politika má v parlamente zabezpečenú nadpolovičnú väčšinu.

Druhou najväčšou stranou je Komunistická strana RF (po rusky: Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 51 kresiel a 7,6 milióna hlasov. Po nej nasledujú Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 37 kresiel a koalícia Strany ruských regiónov a socialistov (37 kresiel). K najmenším patrí kedysi pomerne známa Ruská demokratická strana Jabloko (po rusky: ЯБЛОКО) – 4 kreslá.

Voľby do Ruskej štátnej dumy v roku 2007

7% hranicu zvoliteľnosti prekročili v parlamentných voľbách v roku 2007 štyri strany. Rovnako ako v predchádzajúcich voľbách prvé miesto obsadila strana Jednotné Rusko (po rusky: Единная Россия, ЕДРОС) – 311 kresiel (získala 43 miliónov hlasov). Na druhom mieste sa umiestnila Komunistická strana RF (po rusky: Комунистическая партия Российской Федерации, КПРФ) – 58 kresiel (získala 8 miliónov hlasov) a Liberálno-demokratická strana Ruska (po rusky: Либерал-демократическая партия России, ДЛПР) – 42 kresiel (5 miliónov hlasov). Na úkor ruskej demokratickej strany Jabloko sa do parlamentu dostala strana bývalých členov Putinovej strany Jednotné Rusko – Spravodlivé Rusko (po rusky: Справедливая Россия, СП), ktorí v parlamente získali 39 mandátov. Volilo ich okolo 5 miliónov občanov.

Administratívne rozdelenie

Administratívne rozdelenie Ruska

Oficiálny názov krajiny – Ruská federácia – napovedá, že nejde o unitárny štát, ale o spojenie rozličných subjektov s väčšou či menšou autonómiou. Od roku 2008 Rusko tvorí 83 subjektov, medzi ktorými sú veľké rozdiely nielen čo do rozlohy, počtu obyvateľstva či životnej úrovne, ale aj čo do miery politickej autonómie.

Najvyšší stupeň samostatnosti v rozhodovaní má 21 republík, ktoré sú zväčša vytvorené na etnickom základe, aj keď podiel ruského obyvateľstva v nich môže byť mimoriadne vysoký. Ako príklad možno uviesť Udmurtskú republiku, kde sú titulárnym národom Udmurti, no tí v celkovom počte obyvateľov republiky predstavovali podľa sčítania obyvateľstva v roku 2002 iba 29,3%, kým podiel Rusov presahoval 60%.

Najnižší stupeň autonómie majú autonómne okruhy (celkovo 4) a autonómna oblasť (1), ktoré sú síce subjektami Federácie, ale zároveň tvoria všetky – s výnimkou Čukotského autonómneho okruhu – súčasť iných subjektov Federácie.

Okrem toho Rusko tvorí ešte 46 oblastí a 9 krajov. Osobitnými subjektmi sú aj dve najväčšie mestá Moskva a Sankt Peterburg ako tzv. mestá federálneho významu.

Najvyššie funkcie môžu mať v jednotlivých subjektoch federácie rozličné označenia, no s výnimkou republík, kde sa používajú tituly prezident republiky alebo hlava republiky, je to spravidla gubernátor alebo primátor (po rusky: мэр). Novšie sa v rámci úsilia o väčšiu centralizáciu a integráciu krajiny vytvorilo 7 federálnych dištriktov (4 v Európe a 3 v Ázii). Správu dištriktov ustanovuje prezident Ruskej federácie.

Zmeny v roku 2014

Dňa 18. marca 2014 Ruská federácia násilne anektovala polostrov Krym. Na základe tejto zmeny má podľa ruskej ústavy Ruská federácia od 18. marca 2014 85 subjektov federácie. Novými subjektami federácie sú Krymská republika a mesto Sevastopoľ ako mesto federálneho významu. Väčšina medzinárodného spoločenstva pripojenie Krymu k Rusku na základe referenda neuznáva a Krym je naďalej považovaný za súčasť Ukrajiny.

Zahraničné vzťahy

Putin s partnermi z G20 v japonskej Osake v roku 2019

Rusko malo v roku 2019 piatu najväčšiu diplomatickú sieť na svete. Udržiava diplomatické vzťahy so 190 členskými štátmi OSN, štyrmi čiastočne uznanými štátmi a tromi pozorovateľskými štátmi OSN; spolu so 144 veľvyslanectvami. Z historického hľadiska je veľmocou a bývalou superveľmocou ako vedúca krajina bývalého Sovietskeho zväzu. Rusko je členom skupiny G20, OBSE a APEC. Zohráva tiež vedúcu úlohu v organizáciách, ako sú SNŠ, EAEU, OZKB, ŠOS a BRICS.

Rusko udržiava úzke vzťahy so susedným Bieloruskom, ktoré je súčasťou Zväzového štátu, nadnárodnej konfederácie oboch štátov. Srbsko je historicky blízkym spojencom Ruska, keďže obe krajiny spája silná vzájomná kultúrna, etnická a náboženská príbuznosť. India je najväčším odberateľom ruského vojenského vybavenia a obe krajiny od sovietskej éry spájajú silné strategické a diplomatické vzťahy. Rusko má vplyv na celom geopoliticky dôležitom južnom Kaukaze a v strednej Ázii; tieto dva regióny sa označujú ako „zadný dvor“ Ruska.

V 21. storočí Rusko vedie agresívnu zahraničnú politiku zameranú na zabezpečenie regionálnej dominancie a medzinárodného vplyvu, ako aj na zvýšenie domácej podpory vlády. Vojenské intervencie v postsovietskych štátoch zahŕňajú vojnu s Gruzínskom v roku 2008 a inváziu a destablizáciu Ukrajiny od roku 2014. Rusko sa tiež snažilo zvýšiť svoj vplyv na Blízkom východe, a to najmä prostredníctvom vojenskej intervencie v sýrskej občianskej vojne. Na zvýšenie vnímania ruskej moci sa využíva kybernetická vojna a narúšanie vzdušného priestoru spolu so zasahovaním do volieb. Vzťahy Ruska so susednou Ukrajinou a západným svetom – najmä so Spojenými štátmi, Európskou úniou a NATO – sa zrútili; najmä po začiatku rusko-ukrajinskej vojny v roku 2014 a následnej eskalácii v roku 2022. Vzťahy medzi Ruskom a Čínou sa bilaterálne a ekonomicky výrazne posilnili; kvôli spoločným politickým záujmom. Turecko a Rusko majú komplexné strategické, energetické a obranné vzťahy. Rusko udržiava srdečné vzťahy s Iránom, keďže ide o strategického a ekonomického spojenca. Rusko sa tiež čoraz viac snaží rozšíriť svoj vplyv v Arktíde, Ázii a Tichomorí, Afrike, na Blízkom východe, v Latinskej Amerike a ďalších oblastiach.

Ozbrojené sily

Suchoj Su-57, stíhacie lietadlo 5. generácie ruských vzdušných síl

Ozbrojené sily Ruskej federácie sa delia na pozemné vojsko, vzdušno-kozmické sily a vojenské námorníctvo. V rámci ozbrojených síl sú ešte dva samostatné druhy vojsk, raketové vojsko strategického určenia a vzdušno-výsadkové vojsko. Od roku 2021 majú ruské ozbrojené sily približne milión príslušníkov v aktívnej službe, čo je piata najväčšia armáda na svete, a približne 2 až 20 miliónov príslušníkov v zálohe. Všetci občania mužského pohlavia vo veku 18 až 27 rokov musia povinne absolvovať ročnú službu v ozbrojených silách.

Rusko patrí medzi päť uznaných štátov vlastniacich jadrové zbrane a má najväčší arzenál jadrových zbraní na svete; viac ako polovica jadrových zbraní sveta patrí Rusku. Rusko tiež vlastní najväčšiu flotilu ponoriek schopných niesť balistické rakety s jadrovými hlavicami a je jednou z troch krajín, ktoré prevádzkujú strategické bombardéry. Rusko si udržiava štvrté najvyššie vojenské výdavky na svete, pričom v roku 2020 vynaložilo na armádu 61,7 miliardy dolárov. V roku 2021 bolo druhým najväčším vývozcom zbraní na svete a malo veľký a plne domáci obranný priemysel, ktorý vyrábal väčšinu vlastného vojenského vybavenia.

Ľudské práva a korupcia

Po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 vypukli v celom Rusku protivojnové protesty. Protesty sa stretli s rozsiahlymi represiami, ktoré viedli k zatknutiu približne 15 000 ľudí

Popredné demokratické a ľudskoprávne skupiny čoraz častejšie kritizujú nedodržiavanie ľudských práv v Rusku. Najmä Amnesty International a Human Rights Watch tvrdia, že Rusko nie je demokratické a svojim občanom poskytuje len málo politických práv a občianskych slobôd.

Od roku 2004 hodnotí organizácia Freedom House Rusko vo svojom prieskume Freedom in the World ako „neslobodné“, Economist Intelligence Unit vo svojom indexe demokracie hodnotí Rusko od roku 2011 ako „autoritatívny režim“ a v roku 2021 ho zaradila na 124. miesto zo 167 krajín. Pokiaľ ide o slobodu médií, Rusko sa v indexe slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc za rok 2022 umiestnilo na 155. mieste zo 180 krajín. Ruská vláda bola široko kritizovaná politickými disidentmi a aktivistami za ľudské práva za nespravodlivé voľby, zásahy proti opozičným politickým stranám a protestom, prenasledovanie mimovládnych organizácií a násilné potláčanie a zabíjanie nezávislých novinárov, a cenzúru masmédií a internetu.

Ruský autokratický politický systém bol rôzne označovaný ako kleptokracia, oligarchia a plutokracia. V indexe vnímania korupcie Transparency International za rok 2021 bolo najnižšie hodnotenou európskou krajinou, keď sa umiestnilo na 136. mieste zo 180 krajín. Rusko má dlhú históriu korupcie, ktorá sa považuje za významný problém. Ovplyvňuje rôzne odvetvia vrátane hospodárstva, podnikania, verejnej správy, presadzovania práva, zdravotníctva, vzdelávania a armády.

Moslimovia, najmä salafisti, čelia v Rusku prenasledovaniu. S cieľom potlačiť povstanie na severnom Kaukaze sú ruské orgány obviňované z nevyberavého zabíjania, zatýkania, násilných zmiznutí a mučenia civilistov. V Dagestane boli niektorým salafistom spolu s tým, že čelili prenasledovaniu zo strany vlády na základe ich vzhľadu, vyhodené do vzduchu ich domy v rámci protipovstaleckých operácií. Čečenci a Inguši sú v ruských väzniciach údajne vystavení väčšiemu týraniu ako iné etnické skupiny. Počas invázie na Ukrajinu v roku 2022 Rusko zriadilo filtračné tábory, v ktorých sú mnohí Ukrajinci vystavení týraniu a násilne posielaní do Ruska; tieto tábory sa prirovnávajú k táborom používaným počas čečenských vojen.

Ekonomika

Moskovskij Meždunarodnyj Delovoj Centr „Moskva-Siti“. Mesto Moskva má jednu z najväčších mestských ekonomík na svete

Rusko má zmiešanú ekonomiku s obrovskými prírodnými zdrojmi, najmä ropou a zemným plynom. Podľa nominálneho HDP je deviatou najväčšou ekonomikou na svete a šiestou najväčšou podľa parity kúpnej sily. Veľký sektor služieb tvorí 62% celkového HDP, nasleduje priemyselný sektor (32%), zatiaľ čo poľnohospodársky sektor je najmenší a tvorí len 5% celkového HDP. Rusko má nízku oficiálnu mieru nezamestnanosti 4,1%. Jeho devízové rezervy sú piate najväčšie na svete a majú hodnotu 540 miliárd dolárov. Má približne 70 miliónov pracovnej sily, čo je šiesta najväčšia pracovná sila na svete.

Rusko je trinástym najväčším vývozcom na svete a 21. najväčším dovozcom. Vo veľkej miere sa spolieha na príjmy z daní a vývozných ciel súvisiacich s ropou a plynom, ktoré v januári 2022 predstavovali 45% príjmov ruského federálneho rozpočtu a v roku 2019 až 60% jeho vývozu. Ministerstvo prírodných zdrojov a životného prostredia odhadlo v roku 2019 hodnotu prírodných zdrojov na 60% HDP krajiny. Rusko má jednu z najnižších úrovní zahraničného dlhu spomedzi veľkých ekonomík, hoci nerovnosť príjmov a bohatstva domácností je jednou z najvyšších medzi rozvinutými krajinami. Problémom sú aj vysoké regionálne rozdiely.

Po viac ako desaťročí postsovietskeho rýchleho hospodárskeho rastu, ktorý bol podporovaný vysokými cenami ropy a nárastom devízových rezerv a investícií, bolo ruské hospodárstvo poškodené po začiatku rusko-ukrajinskej vojny a anexii Krymu v roku 2014 v dôsledku uvalenia prvej vlny západných sankcií. Po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 krajina čelila obnoveným sankciám a bojkotom zo strany firiem, čím sa stala najviac sankcionovanou krajinou na svete, v rámci kroku, ktorý sa opisuje ako „totálna ekonomická a finančná vojna“ s cieľom izolovať ruskú ekonomiku od západného finančného systému. V dôsledku týchto dopadov ruská vláda prestala od apríla 2022 zverejňovať množstvo ekonomických údajov. Ekonómovia naznačujú, že sankcie budú mať dlhodobý vplyv na ruskú ekonomiku.

Doprava a energetika

Transsibírska magistrála je najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete. Spája Moskvu s Vladivostokom

Železničná doprava v Rusku je zväčša pod kontrolou štátnych Ruských železníc. Celková dĺžka bežne používaných železničných tratí je tretia najdlhšia na svete a presahuje 87 000 km. Od roku 2016 má Rusko piatu najväčšiu cestnú sieť na svete s 1,5 milióna km ciest, pričom hustota cestnej siete patrí k najnižším na svete. Ruské vnútrozemské vodné cesty sú najdlhšie na svete a ich celková dĺžka je 102 000 km. Spomedzi 1 218 ruských letísk je najvyťaženejšie Medzinárodné letisko Šeremetievo v Moskve. Najväčším ruským prístavom je Novorossijsk v Krasnodarskom kraji na pobreží Čierneho mora.

Rusko je všeobecne označované za energetickú veľmoc. Má najväčšie preukázané zásoby zemného plynu na svete, druhé najväčšie zásoby uhlia, ôsme najväčšie zásoby ropy a najväčšie zásoby bridlíc v Európe. Rusko je tiež najväčším vývozcom zemného plynu na svete, druhým najväčším producentom zemného plynu a druhým najväčším producentom a vývozcom ropy. Ťažba ropy a zemného plynu v Rusku viedla k hlbokým hospodárskym vzťahom s Európskou úniou, Čínou a štátmi bývalého Sovietskeho zväzu a východného bloku Napríklad za posledné desaťročie sa podiel dodávok Ruska na celkovom dopyte Európskej únie (vrátane Spojeného kráľovstva) po plyne zvýšil z 25% v roku 2009 na 32% v týždňoch pred ruskou inváziou na Ukrajinu vo februári 2022.

Rusko sa zaviazalo k Parížskej dohode potom, ako sa v roku 2019 k paktu oficiálne pripojilo. Emisie skleníkových plynov Ruska sú štvrté najväčšie na svete. Rusko je štvrtým najväčším výrobcom elektriny na svete a deviatym najväčším výrobcom energie z obnoviteľných zdrojov v roku 2019. Bolo tiež prvou krajinou na svete, ktorá začala rozvíjať civilnú jadrovú energetiku a postavila prvú jadrovú elektráreň na svete. V roku 2019 bolo Rusko tiež štvrtým najväčším výrobcom jadrovej energie na svete a v roku 2021 bolo piatym najväčším výrobcom vodnej energie.

Poľnohospodárstvo a rybolov

Pšenica v Tomskej oblasti na Sibíri

Ruské poľnohospodárstvo sa na celkovom HDP krajiny podieľa približne 5%, hoci zamestnáva asi jednu osminu celkovej pracovnej sily. Má tretiu najväčšiu obrábanú plochu na svete, 1 265 267 km². Vzhľadom na drsné životné prostredie tvorí približne len 13,1% tejto plochy poľnohospodárska pôda a len 7,4% orná pôda. Poľnohospodárska pôda krajiny sa považuje za súčasť „obilnice“ Európy. Viac ako tretina osiatej plochy je určená na pestovanie krmovín a zvyšná poľnohospodárska pôda je určená na pestovanie technických plodín, zeleniny a ovocia. Hlavným produktom ruského poľnohospodárstva bolo vždy obilie, ktoré zaberá podstatne viac ako polovicu ornej pôdy. Rusko je najväčším svetovým vývozcom pšenice, najväčším producentom jačmeňa a pohánky, patrí medzi najväčších vývozcov kukurice a slnečnicového oleja a je popredným výrobcom hnojív.

Rôzni analytici adaptácie na klimatické zmeny predpokladajú veľké príležitosti pre ruské poľnohospodárstvo po celé 21. storočie, keďže na Sibíri sa zvyšuje arabilita, čo by viedlo k vnútornej aj vonkajšej migrácii do regiónu. Vďaka veľkému pobrežiu pozdĺž troch oceánov a dvanástich okrajových morí si Rusko udržiava šiesty najväčší rybársky priemysel na svete; v roku 2018 vylovilo takmer 5 miliónov ton rýb. Je domovom najlepšieho kaviáru na svete, vyzy veľkej; a produkuje približne tretinu všetkých konzervovaných rýb a približne štvrtinu všetkých čerstvých a mrazených rýb na svete.

Veda a technika

Michail Lomonosov (1711 – 1765), prírodovedec, filozof, chemik, spisovateľ a maliar

V roku 2019 Rusko vynaložilo na výskum a vývoj približne 1% svojho HDP, pričom jeho rozpočet bol desiaty najvyšší na svete. V roku 2020 sa tiež umiestnilo na desiatom mieste na svete v počte vedeckých publikácií s približne 1,3 milióna prác. Od roku 1904 bola Nobelova cena udelená 26 Sovietom a Rusom v oblasti fyziky, chémie, medicíny, hospodárstva, literatúry a mieru. Rusko sa v roku 2021 umiestnilo na 45. mieste v globálnom inovačnom indexe.

Michail Lomonosov zjednodušil formuláciu zákona zachovania hmotnosti v chemických reakciách, objavil atmosféru Venuše a založil modernú geológiu. Od čias Nikolaja Lobačevského, ktorý bol priekopníkom neeuklidovskej geometrie, a Pafnutija Čebyšova, významného učiteľa; sa ruskí matematici stali jednými z najvplyvnejších na svete. Dmitrij Mendelejev vynašiel periodickú tabuľku, hlavný rámec modernej chémie. Sofija Kovalevská bola priekopníčkou medzi ženami v matematike v 19. storočí. Deväť sovietskych a ruských matematikov bolo ocenených Fieldsovou medailou. Grigorijovi Pereľmanovi bola v roku 2002 za jeho konečný dôkaz Poincarého domnienky ponúknutá vôbec prvá Clayova cena za problémy tisícročia, ako aj Fieldsova medaila v roku 2006.

Alexandr Popov patril medzi vynálezcov rádia, zatiaľ čo Nikolaj Basov a Alexandr Prochorov boli spoluvynálezcami lasera a masera. Žores Alfiorov významne prispel k vytvoreniu modernej fyziky heterostruktúr a elektroniky. Oleg Losev zásadne prispel v oblasti polovodičových spojov a objavil svetelné diódy. Vladimir Vernadskij sa považuje za jedného zo zakladateľov geochémie, biogeochémie a rádiogeológie. Élie Metchnikoff je známy svojím prelomovým výskumom v oblasti imunológie. Ivan Pavlov je známy najmä svojou prácou v oblasti klasického podmieňovania. Lev Landau zásadne prispel do mnohých oblastí teoretickej fyziky.

Nikolaj Vavilov bol známy najmä tým, že určil centrá pôvodu kultúrnych rastlín. Mnohí slávni ruskí vedci a vynálezcovia boli emigrantmi. Igor Sikorsky bol priekopníkom letectva, Vladimir Zvorykin bol vynálezcom ikonoskopu a televízneho systému kineskopu, Theodosius Dobzhansky bol ústrednou postavou v oblasti evolučnej biológie pre svoju prácu pri formovaní modernej syntézy, George Gamow bol jedným z hlavných obhajcov teórie veľkého tresku, mnohí zahraniční vedci žili a pracovali v Rusku dlhé obdobie, napríklad Leonhard Euler a Alfred Nobel.

Kozmonautika

Kozmická stanica Mir, prvá viacmodulová stanica sveta a prvá nepretržite obývaná dlhodobá vedecká stanica vo vesmíre, lietala na nízkej obežnej dráhe Zeme v rokoch 1986 až 2001

Roskosmos je ruská národná kozmická agentúra. Úspechy krajiny v oblasti kozmických technológií a výskumu vesmíru možno vysledovať až ku Konstantinovi Ciolkovskému, otcovi teoretickej kozmonautiky, ktorého práce inšpirovali popredných sovietskych raketových inžinierov, ako napríklad Sergeja Koroľova, Valentina Gluška a mnohých ďalších, ktorí prispeli k úspechu sovietskeho kozmického programu v počiatočných fázach vesmírnych pretekov a neskôr. 

V roku 1957 bola vypustená na obežnú dráhu Zeme prvá umelá družica, Sputnik. O mesiac neskôr vyniesla družica Sputnik 2 do vesmíru psa Lajku, prvého živého tvora na obežnej dráhe Zeme. V roku 1961 sa Jurij Gagarin na palube kozmickej lode Vostok stal prvým človekom, ktorý vyletel do kozmického priestoru. Nasledovalo mnoho ďalších sovietskych a ruských rekordov vo výskume vesmíru. V roku 1963 sa Valentina Tereškovová stala prvou a najmladšou ženou vo vesmíre, keď absolvovala samostatný kozmický let na palube Vostoku 6. V roku 1965 sa Alexej Leonov stal prvým človekom, ktorý uskutočnil výstup do otvoreného vesmíru, keď počas letu Voschod 2 vystúpil z kabíny lode.

V roku 1966 na Mesiaci pristála sonda Luna 9, ktorá ako prvá v histórii učinila mäkké pristátie na inom kozmickom telese. V roku 1968 vyniesla kozmická loď Zond 5 prvé živé organizmy k Mesiacu a späť. V roku 1970 pristála na Mesiaci sonda Luna 17 a dopravila tam vozidlo Lunochod 1, prvé robotické vozidlo použité pri kozmickom výskume. O mesiac neskôr pristála na Venuši sonda Venera-7, prvá sonda vyrobená človekom, ktorá úspešne pristála na inej planéte a zaslala informácie naspäť na Zem. V roku 1971 odštartovala kozmická stanica Saľut 1, prvá orbitálna stanica sveta a ešte v tom istom roku sa Mars 3 stal prvou kozmickou sondou, ktorá ako prvá v histórii mäkko pristála na povrchu Marsu. V apríli 2022 malo Rusko vo vesmíre 172 aktívnych družíc, čo bol tretí najvyšší počet na svete.

Cestovný ruch

Petergof, bývalá honosná rezidencia ruských imperátorov

Podľa Svetovej organizácie cestovného ruchu (UNWTO) bolo Rusko v roku 2018 šestnástou najnavštevovanejšou krajinou na svete a desiatou najnavštevovanejšou krajinou v Európe s viac ako 24,6 miliónmi návštev. V roku 2019 dosiahol podľa Federálnej agentúry pre cestovný ruch počet príjazdov zahraničných občanov do Ruska 24,4 milióna. Príjmy Ruska z medzinárodného cestovného ruchu predstavovali v roku 2018 11,6 miliardy dolárov. Cestovný ruch tvoril v roku 2019 približne 4,8% celkového HDP krajiny.

Medzi hlavné turistické trasy patrí cesta po Zlatom kruhu Ruska, tematickej trase starobylých ruských miest, plavieb po veľkých riekach, ako je Volga, túr po horských masívoch, ako je Kaukaz, a ciest po slávnej Transsibírskej magistrále. Medzi najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie pamiatky Ruska patria Červené námestie, Petergof, Kazanský kremeľ, Trojicko-sergijevská lavra a Bajkalské jazero.

Moskva, kozmopolitné hlavné mesto a historické jadro krajiny, je rušným veľkomestom. Zachováva si klasickú architektúru a architektúru sovietskej éry; zároveň sa môže pochváliť vysokým umením, baletom svetovej úrovne a modernými mrakodrapmi. Petrohrad, hlavné mesto impéria, je známy svojou klasickou architektúrou, katedrálami, múzeami a divadlami, festivalom Biele noci, križujúcimi sa riekami a početnými kanálmi. Rusko je celosvetovo známe svojimi bohatými múzeami, ako sú Štátne ruské múzeum, Ermitáž a Štátna Tretiakovská galéria; a divadlami, ako sú Boľšoj teatr a Mariinskij teatr. Moskovský kremeľ a Chrám Vasilija Blaženého patria k typickým symbolom Ruska.

Kultúra

Boľšoj teatr v Moskve

Ruská kultúra bola formovaná históriou národa, jeho geografickou polohou a obrovskou rozlohou, náboženskými a sociálnymi tradíciami a vplyvom Západu. Ruskí spisovatelia a filozofi zohrali dôležitú úlohu vo vývoji európskej literatúry a myslenia. Rusi tiež výrazne ovplyvnili klasickú hudbu, balet, šport, maliarstvo a kinematografiu. Národ tiež priekopnícky prispel k vede a technológiám a výskumu vesmíru.

V Rusku sa nachádza 30 pamiatok svetového dedičstva UNESCO, z toho 19 kultúrnych, pričom ďalších 27 pamiatok leží na predbežnom zozname. Veľká globálna ruská diaspóra tiež zohrala významnú úlohu pri šírení ruskej kultúry vo svete. Národný symbol Ruska, dvojhlavý orol, pochádza z obdobia cárstva a nachádza sa v jeho štátnom znaku a heraldike. Ruský medveď a Matka Rus sa často používajú ako národné personifikácie krajiny. Bábiky Matriošky sa považujú za kultúrnu ikonu Ruska.

Sviatky

Slávnostné predstavenie na počesť Narodenia Krista pri Chráme Krista Spasiteľa v Moskve

Rusko má osem štátnych, vlasteneckých a náboženských oficiálnych sviatkov. Rok sa začína Novým rokom 1. januára, po ktorom čoskoro nasledujú ruské pravoslávne Vianoce 7. januára; tieto dva sviatky sú najpopulárnejšími v krajine. Deň obrancu vlasti, venovaný mužom, sa oslavuje 23. februára. Medzinárodný deň žien 8. marca sa v Rusku presadil počas sovietskej éry. Každoročná oslava žien sa stala takou populárnou, najmä medzi ruskými mužmi, že moskovskí predajcovia kvetov často zaznamenávajú zisky „15-krát“ vyššie ako pri iných sviatkoch. 1. mája sa oslavuje Deň jari a práce, pôvodne sviatok zo sovietskej éry venovaný robotníkom.

Deň víťazstva, ktorý je poctou sovietskemu víťazstvu nad nacistickým Nemeckom a ukončeniu druhej svetovej vojny v Európe, sa každoročne oslavuje ako veľká prehliadka na Červenom námestí v Moskve; a je sprevádzaný slávnou občianskou udalosťou Nesmrteľný pluk. Medzi ďalšie vlastenecké sviatky patrí Deň Ruska 12. júna, ktorý sa oslavuje na pamiatku vyhlásenia suverenity Ruska z rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu; a Deň jednoty 4. novembra, ktorý pripomína povstanie z roku 1612, ktoré znamenalo koniec poľskej okupácie Moskvy.

Existuje mnoho populárnych neštátnych sviatkov. Starý Nový rok sa oslavuje 14. januára, Maslenica je starobylý a obľúbený východoslovanský ľudový sviatok, Deň kozmonautiky 12. apríla na počesť prvej cesty človeka do vesmíru, dva hlavné kresťanské sviatky sú Veľká noc a Trojičná nedeľa.

Umenie a architektúra

Karl Briullov, Posledný deň Pompejí (1833)

Zimný palác slúžil ako oficiálna rezidencia ruského cára

Rané ruské maliarstvo je zastúpené ikonami a živými freskami. Začiatkom 15. storočia vytvoril majster ikonopisec Andrej Rubľov niektoré z najcennejších ruských náboženských diel. Ruská akadémia umení, ktorá bola založená v roku 1757 s cieľom vychovávať ruských umelcov, priniesla do Ruska západné techniky svetského maliarstva. V 18. storočí sa vplyvnými stali akademici Ivan Argunov, Dmitrij Levickij a Vladimir Borovikovskij. Začiatkom 19. storočia vzniklo mnoho významných obrazov Karla Briullova a Alexandra Ivanova, ktorí boli známi romantickými historickými plátnami. Ivan Ajvazovskij, ďalší romantický maliar, je považovaný za jedného z najväčších majstrov morského umenia.

V 60. rokoch 19. storočia sa s akadémiou rozišla skupina kritických realistov (peredvižnikov) na čele s Ivanom Kramským, Iliom Repinom a Vasilijom Perovom, ktorí na obrazoch zobrazovali mnohostranné aspekty spoločenského života. Na prelome 19. a 20. storočia sa presadil symbolizmus; reprezentovali ho Michail Vrubel a Nikolaj Rerich. Ruská avantgarda prekvitala približne od roku 1890 do roku 1930; celosvetovo vplyvnými umelcami tohto obdobia boli Eľ Lisickij, Kazimir Malevič, Natalia Gončarovová, Vasilij Kandinskij a Marc Chagall.

Dejiny ruskej architektúry sa začínajú ranými drevárskymi stavbami starých Slovanov a cirkevnou architektúrou Kyjevskej Rusi, ktorá bola po christianizácii Kyjevskej Rusi niekoľko storočí ovplyvňovaná prevažne byzantskou architektúrou. Aristotele Fioravanti a ďalší talianski architekti priniesli do Ruska renesančné trendy. V 16. storočí vznikli unikátne stanové kostoly; a dizajn cibuľových kupol, ktorý je charakteristickým znakom ruskej architektúry. V 17. storočí sa v Moskve a Jaroslavli rozmohol „ohnivý štýl“ ornamentiky, ktorý postupne pripravil pôdu pre Naryškinov barokový štýl z 80. rokov 16. storočia.

Po reformách Petra Veľkého sa ruská architektúra dostala pod vplyv západoeurópskych štýlov. Záľuba v rokokovej architektúre 18. storočia viedla k vzniku nádherných diel Bartolomea Rastrelliho a jeho nasledovníkov. Najvplyvnejší ruskí architekti 18. storočia: Vasilij Baženov, Matvej Kazakov a Ivan Starov vytvorili trvalé pamiatky v Moskve a Petrohrade a vytvorili základňu pre ďalšie ruské formy, ktoré nasledovali. Počas vlády Kataríny Veľkej sa Petrohrad premenil na múzeum neoklasicistickej architektúry pod holým nebom. Za vlády Alexandra I. sa de facto architektonickým štýlom stal empírový sloh. V druhej polovici 19. storočia dominoval novobyzantský a ruský obrodný sloh. Začiatkom 20. storočia sa stalo trendom ruské neoklasicistické oživenie. Prevládajúcimi štýlmi konca 20. storočia boli secesia, konštruktivizmus a socialistický realizmus.

Hudba

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893) na obraze Nikolaja Dmitrijeviča Kuznecova z roku 1893

Až do 18. storočia tvorila hudbu v Rusku najmä cirkevná hudba a ľudové piesne a tance. V 19. storočí ju definovalo napätie medzi klasickým skladateľom Michailom Glinkom spolu s ďalšími členmi Mocnej hŕstky, ktorých neskôr vystriedal Beľajevov krúžok, a Ruskou hudobnou spoločnosťou vedenou skladateľmi Antonom a Nikolajom Rubinštejnom. Na neskoršiu tradíciu Piotra Iľjiča Čajkovského, jedného z najväčších skladateľov romantickej éry, nadviazal v 20. storočí Sergej Rachmaninov, jeden z posledných veľkých predstaviteľov romantizmu v ruskej a európskej klasickej hudbe. Medzi svetoznámych skladateľov 20. storočia patria Alexandr Skriabin, Alexandr Glazunov, Igor Stravinskij, Sergej Prokofiev a Dmitrij Šostakovič, neskôr Edison Denisov, Sofija Gubajdulinová, Georgij Sviridov a Alfred Schnittke.

Sovietske a ruské konzervatóriá vychovali generácie svetoznámych sólistov. Medzi najznámejších patria huslisti David Ojstrach a Gidon Kremer, violončelista Mstislav Rostropovič, klaviristi Vladimir Horowitz, Sviatoslav Richter a Emil Gilels a speváčka Galina Višnevskaja.

Počas sovietskej éry sa v populárnej hudbe vystriedalo aj množstvo známych osobností, ako napríklad dvaja baladici – Vladimir Vysockij a Bulat Okudžava, a interpreti ako Alla Pugačovová. Jazz aj napriek sankciám sovietskych úradov prekvital a vyvinul sa na jednu z najpopulárnejších hudobných foriem v krajine. V 80. rokoch 20. storočia sa v celom Rusku stala populárnou rocková hudba, z ktorej vzišli skupiny ako Aria, Akvárium, DDT, a Kino; najmä líder poslednej menovanej skupiny, Viktor Coj, bol veľkou osobnosťou. Popová hudba v Rusku od 60. rokov 20. storočia naďalej prekvitala, a to vďaka celosvetovo známym skupinám ako t.A.T.u.

Literatúra a filozofia

Lev Tolstoj (1828 – 1910) je považovaný za jedného z najväčších spisovateľov všetkých čias s dielami ako Vojna a mier

Fiodor Dostojevskij (1821 – 1881), jeden z najväčších prozaikov všetkých čias, medzi ktorého vrcholné diela patrí Zločin a trest

Ruská literatúra sa považuje za jednu z najvplyvnejších a najrozvinutejších na svete. Jej počiatky siahajú až do stredoveku, keď vznikali eposy a kroniky v starej ruštine. V období osvietenstva význam literatúry vzrástol, vznikli diela Michaila Lomonosova, Denisa Fonvizina, Gavrila Deržavina a Nikolaja Karamzina. Od začiatku 30. rokov 19. storočia, počas zlatého veku ruskej poézie, prežívala literatúra v poézii, próze a dráme ohromujúci zlatý vek. Romantizmus umožnil rozkvet básnického talentu: Vasilij Žukovskij a neskôr jeho chránenec Alexandr Puškin sa dostali do popredia. V Puškinových stopách sa zrodila nová generácia básnikov, medzi nimi Michail Lermontov, Nikolaj Nekrasov, Alexej Tolstoj, Fiodor Ťutčev a Afanasij Fet.

Prvým veľkým ruským prozaikom bol Nikolaj Gogoľ. Potom prišiel Ivan Turgenev, ktorý vynikal v poviedkach aj románoch. Fiodor Dostojevskij a Lev Tolstoj sa čoskoro stali medzinárodne uznávanými. Ivan Gončarov sa do pamäti zapísal najmä románom Oblomov, Michail Saltykov-Ščedrin písal satiru v próze, zatiaľ čo Nikolaj Leskov sa najviac zapísal do pamäti svojimi kratšími poviedkami, v druhej polovici storočia vynikol v poviedkach Anton Čechov a stal sa popredným dramatikom. K ďalším významným osobnostiam 19. storočia patril bájkar Ivan Krylov, spisovatelia literatúry faktu, ako napríklad kritik Vissarion Belinskij, a dramatici ako Alexandr Gribojedov a Alexandr Ostrovskij. Začiatok 20. storočia sa zaraďuje k striebornému veku ruskej poézie. V tomto období pôsobili básnici ako Alexandr Blok, Anna Achmatovová, Boris Pasternak, Konstantin Balmont, Marina Cvetajevová, Vladimir Majakovskij a Osip Mandeľštam. Vychádzali z nej aj prvotriedni prozaici a poviedkari, ako napríklad Alexandr Kuprin, nositeľ Nobelovej ceny, Ivan Bunin, Leonid Andrejev, Jevgenij Zamiatin, Dmitrij Merežkovskij a Andrej Belyj.

Po ruskej revolúcii v roku 1917 sa ruská literatúra rozdelila na sovietsku a bielu emigrantskú časť. V 30. rokoch 20. storočia sa v Rusku stal prevládajúcim prúdom socialistický realizmus. Jeho vedúcou osobnosťou bol Maxim Gorkij, ktorý položil základy tohto štýlu. Michail Bulgakov bol jedným z popredných spisovateľov sovietskej éry. Román Nikolaja Ostrovského Ako sa kalila oceľ patrí medzi najúspešnejšie diela ruskej literatúry. Medzi vplyvných emigrantských spisovateľov patria Vladimir Nabokov, a Isaac Asimov; ktorý bol považovaný za jedného z „veľkej trojky“ spisovateľov vedeckej fantastiky. Niektorí spisovatelia sa odvážili oponovať sovietskej ideológii, napríklad spisovateľ Alexandr Solženicyn, nositeľ Nobelovej ceny, ktorý písal o živote v táboroch Gulagu.

Veľký vplyv mala ruská filozofia. Alexandr Gercen je známy ako jeden z otcov agrárneho populizmu. Michail Bakunin je označovaný za otca anarchizmu. Piotr Kropotkin bol najvýznamnejším teoretikom anarchokomunizmu. Spisy Michaila Bachtina významne inšpirovali vedcov. Helena Blavatská si získala medzinárodné uznanie ako popredná teoretička teozofie a spoluzakladateľka Teozofickej spoločnosti. Vladimir Lenin, významný revolucionár, rozvinul variant komunizmu známy ako leninizmus. Lev Trockij zasa založil trockizmus. Alexandr Zinoviev bol významným filozofom druhej polovice 20. storočia. Alexandr Dugin, známy svojimi fašistickými názormi, bol považovaný za „guru geopolitiky“.

Kuchyňa

Hovädzí Stroganov, mäsité jedlo pochádzajúce z ruskej kuchyne, ktoré sa rozšírilo do celého sveta

Ruskú kuchyňu formovali podnebie, kultúrne a náboženské tradície a veľká rozloha krajiny, pričom má spoločné črty s kuchyňami susedných krajín. Pestovanie raže, pšenice, jačmeňa a prosa poskytuje ingrediencie na výrobu rôznych druhov chleba, palaciniek a obilnín, ako aj mnohých nápojov. Chlieb mnohých druhov je veľmi obľúbený v celom Rusku. Medzi chutné polievky a dusené jedlá patria šči, boršč, ucha, soľanka a okroška. Do polievok a šalátov sa často pridáva smotana (hustá kyslá smotana) a majonéza. Pirožki, bliny a syrniki sú domáce druhy palaciniek. Hovädzí Stroganov, kyjevský kotlet, peľmene a šašlik sú obľúbené mäsové jedlá. Medzi ďalšie mäsové jedlá patria plnené kapustové závitky (golubcy) zvyčajne plnené mäsom. Medzi obľúbené šaláty patrí Olivier, vinegret, a sleď pod kožuchom.

Ruským národným nealkoholickým nápojom je kvas, a národným alkoholickým nápojom je vodka; jej vznik v krajine sa datuje do 14. storočia. Krajina má najvyššiu spotrebu vodky na svete, zatiaľ čo pivo je najobľúbenejším alkoholickým nápojom. Víno sa v Rusku stalo čoraz populárnejším v 21. storočí. Čaj je v Rusku populárny už po stáročia.

Masmédiá a kinematografia

Ostankinská televízna veža v Moskve je najvyššou voľne stojacou stavbou v Európe

V Rusku pôsobí 400 spravodajských agentúr, z ktorých najväčšie medzinárodne pôsobiace sú TASS, RIA Novosti, Sputnik a Interfax. Najpopulárnejším médiom v Rusku je televízia. Spomedzi 3 000 licencovaných rozhlasových staníc v celej krajine medzi významné patria Radio Rossii, Vesti FM, Echo Moskvy, Majak a Russkoje radio. Zo 16 000 registrovaných novín sú populárne Argumenty i fakty, Komsomoľskaja pravda, Rossijskaja gazeta, Izvestija a Moskovskij Komsomolec. Štátny Prvý kanál a Rossija-1 sú vedúcimi spravodajskými kanálmi, zatiaľ čo RT je vlajkovou loďou ruských medzinárodných mediálnych operácií. Rusko má tiež najväčší trh s videohrami v Európe, s viac ako 65 miliónmi hráčov v celej krajine.

Ruská a neskôr sovietska kinematografia bola ohniskom invencie, čoho výsledkom boli svetoznáme filmy, ako napríklad Krížnik Potemkin, ktorý bol na svetovej výstave v Bruseli v roku 1958 vyhlásený za najlepší film všetkých čias. Filmári sovietskej éry, predovšetkým Sergej Ejzenštejn a Andrej Tarkovskij, sa neskôr zaradili medzi najinovatívnejších a najvplyvnejších svetových režisérov. Ejzenštejn bol žiakom Leva Kulešova, ktorý na prvej filmovej škole na svete, Všezväzovom inštitúte kinematografie, rozvinul prelomovú sovietsku montážnu teóriu filmového strihu. Teória „Kino-oka“ Dzigy Vertova mala obrovský vplyv na rozvoj dokumentárneho filmu a filmového realizmu. Mnohé filmy sovietskeho socialistického realizmu boli umelecky úspešné, vrátane filmov Čapajev, Žeriavy tiahnu a Balada o vojakovi.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa v sovietskej kinematografii zvýšila rozmanitosť umeleckých štýlov. Veľmi populárne boli v tom čase komédie Eldara Riazanova a Leonida Gajdaja, z ktorých sa dodnes používajú mnohé hlášky. V rokoch 1961 až 1968 Sergej Bondarčuk režíroval oscarovú adaptáciu eposu Vojna a mier od Leva Tolstého, ktorá bola najdrahším filmom nakrúteným v Sovietskom zväze. V roku 1969 bol do kín uvedený film Vladimira Motyľa Biele slnko púšte, veľmi populárny film v žánri osterna; film si tradične pozerajú kozmonauti pred každým letom do vesmíru. Po rozpade Sovietskeho zväzu utrpel ruský filmový priemysel veľké straty – od konca roku 2000 však opäť zaznamenáva rast a naďalej sa rozširuje.

Šport

Bandyhokej je ruským národným športom a Rusko je v ňom historicky najúspešnejšou krajinou

Futbal je v Rusku najpopulárnejším športom. Sovietske národné futbalové mužstvo sa stalo prvým majstrom Európy, keď vyhralo Euro 1960, a dostalo sa do finále Eura 1988. Ruské kluby CSKA Moskva a Zenit Petrohrad vyhrali v rokoch 2005 a 2008 Pohár UEFA. Ruské národné futbalové mužstvo sa dostalo do semifinále Eura 2008. Rusko bolo hostiteľskou krajinou Pohára konfederácií FIFA 2017, a Majstrovstiev sveta FIFA 2018. V súčasnosti sú však ruské tímy suspendované zo súťaží FIFA a UEFA.

Ľadový hokej je v Rusku veľmi populárny a sovietska hokejová reprezentácia dominovala tomuto športu na medzinárodnej úrovni počas celej svojej existencie. Bandyhokej je ruským národným športom a Rusko je historicky najúspešnejšou krajinou v tomto športe. Ruské národné basketbalové družstvo mužov vyhralo EuroBasket 2007 a ruský basketbalový klub PBC CSKA Moskva patrí medzi najúspešnejšie európske basketbalové tímy. Každoročná Veľká cena Ruska Formuly 1 sa konala na okruhu v olympijskom parku v Soči až do jej ukončenia po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022.

Z historického hľadiska patria ruskí športovci k najúspešnejším účastníkom olympijských hier. Rusko je vedúcou krajinou v modernej gymnastike; a ruské synchronizované plávanie sa považuje za najlepšie na svete. Ďalším populárnym športom v Rusku je krasokorčuľovanie, najmä párové korčuľovanie a tanec na ľade. Rusko vychovalo množstvo významných tenistov. Šach je v krajine tiež veľmi obľúbenou zábavou, pričom mnohí z najlepších svetových šachistov sú už desaťročia Rusi. Letné olympijské hry 1980 sa konali v Moskve a Zimné olympijské hry a Zimné paralympijské hry 2014 sa konali v Soči. Rusku však bolo odobratých 43 olympijských medailí pre porušenie dopingových pravidiel, čo je najviac zo všetkých krajín a takmer tretina z celkového počtu na svete.

Pozri aj

• Spolupráca Ruskej federácie s pohraničným obyvateľstvom a susednými krajinami
• Pôvod názvu krajiny

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

Wikislovník

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Rusko
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rusko
• Wikislovník ponúka heslo Rusko

Externé odkazy

Ruský portál

• Oficiálna stránka ruskej vlády (po rusky)
• Mapa severnej pologule a Ruska